Krajina, kde cesty stavajú ženy a deti nepoznajú peniaze: Mjanmarsko

Kráľovstvo v Mjanmarsku, kde majú ženy potetované tváre a stavajú cesty, na ktoré vyťahujú kamene z riek za pár drobných.

Zahraničie

Ja by som tam nešiel, je to nebezpečné, - odrádzal nás recepčný v rangúnskom hosteli, keď sme sa pýtali, ako sa dostaneme do Mrauk U. Boli sme odhodlaní navštíviť druhé najvýznamnejšie archeologické nálezisko v Mjanmarsku. Napriek tomu, že sa nachádza v Jakchainskom štáte, v ktorom sa v posledných troch rokoch množia konflikty medzi moslimami a budhistami.

Historické Mrauk U je jedno z dostupných miest v Mjanmarsku, kam jazdí málokto. Zároveň je to pri hraniciach s Bangladéšom. Ľudia v Rangúne nám tvrdili, že sa tam dá dostať len letecky.

Lenže my sme nechceli podporovať aerolinky, ktoré vlastnia príslušníci armády alebo ich priatelia. A tiež cestujeme nízkonákladovo, čo už beztak ide v Mjanmarsku veľmi ťažko.

Nekonečná cesta

Keď sa na cestu do Mrauk U vypytujeme v druhom najväčšom meste krajiny Mandalay, dostávame potešujúcu odpoveď: „Odtiaľto tam ide priamy autobus. Cesta trvá osemnásť hodín!“ Nevadí, vieme, že ideme až k hraniciam. Len ešte nevieme, aké cesty nás čakajú. V autobuse sme, prirodzene, jediní bieli. Väčšina lieta.

Cestujúci sa z nás radujú, ponúkajú nás ovocím, ktoré nepoznáme. Počas prestávok si nabíjajú mobily, aby z nich mohli púšťať hudbu, keď sa šofér náhodou rozhodne vypnúť karaoke z televízora.

O štvrtej ráno sa všetci ohrievame pri jednom ohni. My naobliekaní, miestni v žabkách. Cesta stúpa a klesá, je plná zákrut. Krajina sa v porovnaní s tou, ktorú poznám z ostatných častí Mjanmarska, zmenila.

Poslednú fázu kopcov tvorí divoká príroda, lesy. Pod horami pestujú na poliach ryžu, ale niekde aj repku olejnú. V diaľkach vidieť vodu, oblasť je pretkaná riekami a kanálmi.

Domčeky sú iba z bambusu, banánovníkových listov, strechy majú z ryžovej trávy. Zato okolo nich sa rozprestierajú veľké záhrady, precízne upravené. Po úzkych cestách nejazdia už skoro žiadne autá ani motorky, vidno, že sme sa presunuli do veľmi chudobnej oblasti.

Sme v jednom zo siedmich etnických štátov v Mjanmarsku, v Jakchainskom štáte, ktorý sa za čias britskej kolonizácie nazýval Arakan. Z osemnástich hodín v autobuse bolo dvadsať. V Mrauk U vystupujeme dolámaní. Z rozostavanej cesty sa nám na spotené telá nalepí prach. Prvý dojem z kráľovského mesta nie je ideálny.

Cesty stavajú ženy

Kráľovstvo Mrauk U, ktoré bolo posledné na území tohto etnického štátu, vzniklo v roku 1429. Obyvatelia Jakchainského štátu ho vnímajú ako zlatú éru ich histórie. Mesto bolo hlavným obchodným centrom, pretože miestny prístav slúžil lodiam z arabských i európskych krajín. Najmä z tohto obdobia zostali v oblasti stovky budhistických pagod, ktoré lákajú turistov.

Pagody a stúpy sú roztrúsené medzi domami po celom okolí. Sme na ne zvedaví, no keď vystupujeme z autobusu, žiadnu nablízku nevidno. Ocitáme sa v malom centre, ktoré tvorí trhovisko a niekoľko ulíc. Šoféri cyklorikší chcú hneď využiť príležitosť a lákajú nás, aby sme sa zviezli. My však tušíme, aké malé je toto mesto.

V niektorých hosteloch stále nie je možné skloniť hlavu, nemajú licenciu na ubytovanie turistov. V Mjanmarsku môžete prespať iba tam, kde vám to vláda dovolí. Turizmus sa tu rozvíja veľmi pomaly, ale predsa.

V okolí sa stavajú cesty, aby autobusy jazdili rýchlejšie. Stavajú ich ženy. S klobúkmi na hlavách celý deň na slnku ukladajú kameň vedľa kameňa. Keď im z autobusu chlapíci vyhodili cukríky, vrhli sa na ne, akoby jedli naposledy pred týždňom. Kým ženy stavajú cestu, muži sedia v chládku s cigaretami a so založenými rukami.

Internet ešte nedorazil

Z pár hlavných ciest sa odbočuje do uzučkých uličiek, v ktorých žijú ľudia ukrytí za bambusovými plotmi. Dávajú nimi ostatným jasne najavo, ktorý pozemok im patrí. Hoci Mjanmarsko zažíva technologický boom, všetci používajú smartfóny a wi-fi je v mestách samozrejmosť, v Mrauk U takmer nie je internet. S výnimkou jednej kaviarne.

Pokrytie tu má iba štátny mobilný operátor, ďalší dvaja ešte nie. Keď potrebujem nutne poslať e-mail, miestny chlapík mi ponúkne svoj telefón. K internetu sa však nepripojím.

Kopírovacie služby tu majú hneď tri vedľa seba. Okolo paláca, z ktorého sú dnes len skalné ruiny, sú rozložené stoly s plastovými stoličkami. Niekoľko miestnych obchoduje s kávou a nealkoholickými nápojmi, v lepšom prípade chladenými. Alebo vám staršia pani naloží aj tradičné karí - niekoľko rôznych omáčok, k tomu polievku, ktorou si máte zaliať ryžu.

Na hlavnej križovatke vždy po zotmení tetušky vyrábajú palacinky na najrôznejšie spôsoby. Jedna iba nasype na panvicu prášok a vyčaruje z neho palacinku. Ďalšia na palacinkové cesto, aké poznáme u nás, rozotrie vajíčko, poriadne ho osladí a pridá kokos.

Peniaze im nič nehovoria?

Kým v meste nájdete dobroty od výmyslu sveta, v okolitých dedinách, kam sa ľahko dostanete na bicykli, nie je jediná jedáleň, v ktorej by vám čosi ponúkli. Pomedzi pagody a stúpy sa vydávame k bangladéšskym hraniciam. Je nám jasné, že tých približne sto kilometrov na bicykli neprejdeme, chceme však vidieť skutočný život v rozvíjajúcom sa Mjanmarsku.

Zastavujeme sa pri niekoľkých pagodách, fotíme sochy Budhu, staré niekoľko storočí. Najdôležitejšia pagoda je dôkladne vysvietená a v noci zamknutá. Za vstup sa platí päť dolárov. Ostatné sú zadarmo.

Mnohé sú ukryté tak precízne, že pri nich nikto nie je. Niektoré sú zase obklopené turistami - najmä pri západe a východe Slnka. Po niekoľkých kilometroch odbočujeme do dediny, kde je takmer úplné ticho. Všade pobehujú sliepky. Z niekoľkých špinavých jazierok tunajší naberajú vodu - aj na pitie.

Deti tu ešte nepoznajú slovo money, peniaze. Namiesto toho, aby si ich od bielych tvárí pýtali, iba sa čudujú, čo tu robíme. Ani dospelí na čarovné slovíčko nereagujú. Keď sa niekoľkých pýtame, či by nám dali ryžu na obed, tvrdia, že sú príliš chudobní. Jediné, čoho sa môžeme najesť, sú ryžové krekry od láskavej starenky.

Tak plynie život

Prihovára sa nám miestny mladík Than. Hovorí po anglicky, pretože pracuje v Thajsku. Vysvetľuje nám postup, ako sa dom pokrýva novou strechou z palmových listov. Na dvore splieta listy jeho sestra a kamarátka. Posplietané ich na tri dni namočia do vody, nechajú vysušiť a strechu možno vymeniť. Pri ďalšom dome pani šije, iná zase žehlí železnou žehličkou.

Všetky domy, postavené zväčša z bambusu a dreva, sú oplotené. Majú čisté dvory a na nich solárne panely. Je to jediný spôsob, ako miestni získavajú elektrickú energiu. Aj podľa veľkosti solárneho panela sa pozná, kto je aký „bohatý“, prípadne, kto má členov rodiny pracujúcich v Thajsku či v Malajzii.

V dedine nie je emigrácia výnimkou. Chlapík v miestnom kláštore nám hrdo ukazuje všetky jeho miestnosti. Pôvodná budova je drevená, trámy vŕzgajú pod chodidlami.

Obedujeme až v ďalšej dedine. Je väčšia, sú tu reštaurácie, malé trhovisko aj prístav na rieke. Cestou späť sa vyhýbame vodným byvolom aj obrovským nákladným autám, ktoré vezú skaly na výstavbu cesty. Obyvatelia Jakchainského štátu ich vyberajú z dna riek.

Pracovití aj leniví

Ďalší výlet za spôsobom života domácich absolvujeme loďkou po rieke. Do mnohých dedín pozdĺž prúdu sa inak nedá dostať. A tak sú vybavené všetkým, čo ich obyvatelia potrebujú. Obchodmi s čínskymi hračkami aj búdkou, v ktorej vám upravia svadobné fotografie.

Na každom kúsku rieky, kde je nižšia voda, z nej prevažne ženy vynášajú v žltých kanistroch skaly. Za naloženie lode dostanú približne štyridsať eur, ktoré si rozdelia. Do jednej nakladá skaly asi desať žien. Namočené po kolená vo vode po celý deň pôsobia ako otrokyne.

Zatiaľ čo Jakchainčania zarábajú na skalách, Čjinovia predávajú bambusy. „Sú príliš leniví na to, aby vláčili skaly,“ vraví kriticky John.

Tiež patrí k etniku, ktoré obýva horský Čjinský etnický štát na hranici s Čínou a Indiou. Je kresťanský misionár v čjinskej dedine v Jakchainskom štáte.

Nuž, nezdá sa mi, že by zväzovanie bambusových tyčí a ich ťahanie po rieke bola ľahká práca. Je obdobie sucha, v rieke je málo vody. Hoci Čjinovia majú motorové člny, ktoré poháňajú obrovské bambusové plte, miestami je voda taká nízka, že musia čakať, kým stúpne.

S potetovanými tvárami

Čjinovia prišli do Jakchainu už pred mnohými generáciami. Prebrali budhistické náboženstvo tohto štátu a John je tu preto, aby ich nalákal späť na kresťanstvo, ktoré vyznávajú tí, čo žijú v susednom Čjinskom štáte. V dedine, kde prespávame, nemajú ani budhistický kláštor, ani kostol.

Školu dostavali nedávno, až po tom, čo vyzbierali peniaze od turistov. Dovtedy vzdelával deti budhistický mních, ktorý je zároveň vedúci komunity. V dedine žijú najmä seniori a deti. Väčšina mladých odišla za prácou.

Nájdete tu posledné čjinské starenky s potetovanými tvárami. Majú viac ako sedemdesiat rokov. Potetovali ich ako mladé, krásne dievčatá v časoch druhej svetovej vojny. Do Mjanmarska vtedy vpadli japonskí vojaci a dievčatá unášali a znásilňovali. Tetovaním tváre chceli miestni dievčatá zohaviť, aby o ne zahraniční muži nemali záujem.

Opatrenie pomohlo. „Bolo to bolestivé,“ spomína starenka, keď popíjame čaj. Budú do týchto dedín vodiť turistov, aj keď všetky potetované ženy vymrú?

Súkromie neexistuje

„Toalety sú za školou,“ vraví pán domáci. Pre celú dedinu tu postavili tri suché záchody. Pre niekoľko desiatok ľudí to stačí. Kúpu sa v rieke, o súkromí nemožno hovoriť. Budeme spať v drevenom dome na vysokých pilieroch. Na zem nám pripravili podložky z banánovníkových listov.

V izbe horí sviečka. Krátko po večeri, keď dohoria ohne, sa dedinčania uložia na spánok. Okná ani dvere netesnia, v noci cítiť, že je obdobie zimy. Vstávame skoro ráno, ohrievam sa s miestnymi pri ohni. Oni v žabkách a v kraťasoch, ja naobliekaná v termomikine. Okrem ohňa sa zahrejú aj rezancovou polievkou, ktorú raňajkujú. Nový deň sa môže začať.

Vraj najbohatší muž dediny ťahá za sebou v drevenej škatuli svojho vnúčika - rovnako ako včera. Tí, ktorí majú záhrady, idú okopávať. Obchodníci čakajú vo svojich drevených obchodíkoch na zákazníkov. Rybári lovia ryby. A my sa vydávame loďkou naspäť do Mrauk U.

Zahraničie