Rozdelení riekou: V Mostare žijú bosnianski Moslimovia a Chorváti každý na vlastnom brehu Neretvy. Nechodia ani do tých istých kaviarní.

Krajina s piatimi prezidentmi a takmer dvesto ministerstvami možno smeruje k ďalšiemu konfliktu

Bosna sa topí v problémoch. Ľudia nemajú prácu, etniká žijú oddelene.

Zahraničie

Policajti usmerňujú autá už v Donjom Vakufe, poslednom väčšom meste pred Prusacom. Veľký transparent nad hlavnou cestou hlása: Vítame vás na Ajvatovici! Do dediny už autá ani autobusy nepúšťajú. Dole niekto vedľa svojho domu urobil parkovisko na tráve za päť konvertibilných mariek. Policajti ma však odmávali do kopca. Autá a autobusy tam parkujú popri úzkej ceste. Ďalšie kľučkujú pomedzi ne v oboch smeroch. Zrazu hups!

Autá oproti do seba ťukli. Cestu zablokovali a vodiči vystúpili, aby zrátali škody. Radšej som sa otočila a zastala som na prvom voľnom miestečku pri ceste. Keď som prechádzala okolo pešo smerom do dediny, pri autách už stál policajt. Radil šoférovi audiny, nech si ešte skalou rozbije čelné sklo. Aby sa mu viac oplatilo handrkovať s poisťovňou.

Púť k prasknutej skale

Celá dedina sa doslova grilovala na ražni. V júlovej horúčave sa nad ňou vznášal dym. Na Ajvatovicu v Bosne, ktorá je najväčšou moslimskou púťou na európskom kontinente, dorazili tisíce ľudí. Konala sa už 507. raz. Všetky možné náboženské rituály, konferencie a sympóziá trvali celý mesiac a pol. Je pomenovaná po osvietencovi Ajvazovi Dedem, v preklade Pradedovi Ajvazovi, súfijskom dervišovi, ktorý do Bosny prišiel s dobyvačným otomanským vojskom v roku 1463. Prusac sa vtedy volal Akhisar.

Ľudia tam nemali vodu a Ajvaz Dede sa tak dlho za ňu modlil, až skala na hore Šuljaga praskla, rozdelila sa na dve polovice a spod nej vytryskol prameň. Na to miesto ľudia začali putovať ako na miesto zázraku. Počas komunizmu režim bývalej Juhoslávie púte zakázal. Obnovili ich až v roku 1990. V roku 1947 trinástich ľudí dokonca súdili za to, že vykonali zakázanú púť na horu.

Dnes nikomu nič nehrozí. Púť sprevádzajú konské procesie a neodmysliteľné stánky s oblečením, hračkami, nádobami, so všetkým za marku. Ďalšie sú venované jedlu. Ponúkajú hlavne kurčatá a jahňatá pečené vonku priamo na ražni. Z toho ten dym nad dedinou. Kto si zasýti brucho, vyhľadá tieň, hoci aj medzi hrobmi na cintoríne, pretože tienistých miest v dedine nie je veľa. Časť „pútnikov“ sa na horu ani nevyberie. Stačia im púte za nákupmi u stánkarov. Veď nahor je to sedem kilometrov.

Tisíce ľudí však vyšli až tam. Islam v Bosne má ďaleko od islamu na Blízkom východe. Odevy mužov sú európske, odevy žien sú farebné a varírujú od šatiek až po minisukne. Oslavujú aj tancom, spevom, ujúkaním a hrou na ťahacej harmonike. Spoločnosť najlepšie zabával dvojprstý harmonikár. Keď začal hrať, na námestí sa roztancovali desiatky ľudí.

Kempovanie v pivnici

Neno mal sedem rokov, keď sa začala vojna. Zvyšok detstva, 1 429 dní, prežil v obliehanom Sarajeve. Začalo sa to 5. apríla 1992. Bosna a Hercegovina predtým vyhlásila nezávislosť od Juhoslávie. Vyhláseniu predchádzalo referendum o nezávislosti. Väčšina Srbov v ňom odmietla hlasovať. Nezávislosť si tak odhlasovali bosnianski Moslimovia a Chorváti. Armáda oklieštenej Juhoslávie obkľúčila Sarajevo, ktoré má tú smolu, že leží v údolí obkolesené kopcami. Odstrihla ho od dodávok zvonku, prerušila telefonické spojenie so svetom.

Na mesto dopadali strely a Neno vtedy netušil, čo je to za zvuk. Niečo také ešte nepočul. Doteraz však neznáša novoročné ohňostroje. Výbuchy ho ešte stále mrazia. Vždy sa od nich drží čo najďalej a uši si zakrýva dlaňami, aby ich nemusel počúvať.

„Mama mi vtedy povedala, aby som si rýchlo zbalil svoje najmilšie veci do batôžka, že ideme kempovať do pivnice so susedmi. Kempovať so susedmi, to znelo super. Mal som ohromnú radosť,“ rozpráva Neno o svojich pocitoch vtedajšieho nič netušiaceho dieťaťa. „Keď sme boli v pivnici týždeň, druhý, tretí, pochopil som, že nejde o žiadnu zábavu.“ Jeho mama už nemohla predstierať, že je to len hra. Hlavne potom, čo odišiel jeho otec. „Bol to Srb. Zmiešané manželstvá boli vtedy bežné. Bežné bolo aj to, že Srbi chceli nezávislosť Bosny a Hercegoviny. Hneď ako vypukla vojna, otec sa prihlásil do bosnianskej armády.“

Na vysokých opätkoch

Nenad si na vojnu spomína ako na obdobie pivnice. Málokedy mu situácia dovolila vyjsť von. Trávil čas s ostatnými deťmi z bloku a osemnásťročnou sestrou. Do podzemia za nimi prichádzala mladá učiteľka. Jeho mama však vychádzala z pivnice často. Civilný život v Sarajeve počas vojny nezastal. Pracovala na ministerstve financií. Tri dni v týždni kráčala štyri kilometre tam a štyri späť. Na vysokých opätkoch. Vždy sa rada pekne obliekala.

„Pamätám si, ako ju sestra hrešila - Nedávaj si tie opätky, ako budeš utekať pred ostreľovačmi? Ona sa však len zasmiala a vyhlásila, že ak ju v ten deň zastrelia, chce vyzerať dobre. Ľudia prežívali len vďaka takémuto druhu humoru. Viem, že moja mama by nedokázala len tak sedieť v pivnici. Potrebovala ísť von. Občas hralo sarajevské divadlo. Vtedy si obliekla večerné šaty, nalíčila sa, učesala a s priateľmi sa zakrádali ostreľovaným Sarajevom do divadla. Pozreli si hru a vrátili sa. Aspoň na chvíľu zabudli, že sú vo vojne.“

Počas necelých štyroch rokov zabili v Sarajeve jedenásťtisíc ľudí. Z toho 1 601 detí. Ich rodičia dali vyrobiť špeciálny pamätník. Na veľkej platni z roztavených nábojníc sú odtlačky detských nôh a fontána v strede predstavuje slzy rodičov zavraždených detí. Najkritickejšie miesto bola hlavná sarajevská trieda, prekrstená na Aleju ostreľovačov. Srbskí vojaci obsadili židovský cintorín na pahorku. Boli veľmi blízko toho miesta a mali naň jasný výhľad. Nenadova mama raz, počas jedného veľmi zlého dňa, preklínala opätky. Netušila, či cez ulicu dokáže prebehnúť. Každý, kto sa o to pokúsil, skončil s guľkou v tele... Vyrátala si, že ostreľovač páli raz za desať sekúnd. Bezprostredne po strele sa rozbehla. Bolo to najdlhších desať sekúnd v jej živote. Ale nedostal ju.

Neno si spomína na listy Červeného kríža. Boli jediným spojením s príbuznými mimo Sarajeva. Túto občasnú poštu, ktorej doručenie trvalo celé týždne až mesiace, umožňoval Červený kríž. Ľudia písali svoje listy na zvláštne formuláre. Pracovníci Červeného kríža každý z nich starostlivo preštudovali. Ak bol civilný a nevinný, poslali ho s ostatnými humanitárnymi dodávkami na miesto určenia.

Pomník konzerve

Nenad si spomína aj na jedlo. V obliehanom Sarajeve nebolo takmer nič. Jeho mama za prácu na ministerstve nedostávala peniaze. Dostávala prídely potravín alebo cigarety. Tie mohla vymeniť na čiernom trhu za niečo iné. Sarajevčania sú dodnes vďační za dodávky potravín od Organizácie Spojených národov (OSN). Bez nich by možno neprežili. Musia si z nich však robiť žarty. Jedlo bolo väčšinou hnusné. Obzvlášť odpornej konzerve hovädzieho postavili ironický pamätník.

„Ovoňal ju pes a nezjedol. Ovoňala ju mačka, nechala ju tak. My sme ju však museli jesť. Ľudia vynašli desiatky receptov,“ spomína Neno. Pamätník s poďakovaním za „skvelé jedlo“ úrady radšej umiestnili do zapadnutého parku. Aby neurazili svetové mocnosti. Zhodou okolností si vlani budovu vedľa prenajala OSN.

Keď sa vojna skončila, ľudia sa podľa Nenada nechceli obzerať späť. Víťazstvo považovali v prvom rade za víťazstvo života. Cítili hrdosť na to, ako Sarajevo dokázalo fungovať počas vojny. Že mesto a jeho obyvateľov nikto nezlomil. Pretože ľudia žili ďalej, ešte aj zločinci a mafiáni využili svoje kontakty a zbrojný arzenál na obranu Sarajeva. „Každý, kto prežil, si začal vážiť každý deň. Nechceli sme tráviť čas zármutkom,“ hovorí Nenad.

Hymna bez slov

Vojna v Bosne sa skončila Daytonskou mierovou dohodou. Až masaker v Srebrenici prinútil medzinárodné spoločenstvo, ktoré predtým v Bosne pri iných masových vraždách a ďalších vojnových zločinoch mlčalo, použiť silu a donútiť Srbov kapitulovať. Dayton fakticky rozdelil Bosnu a Hercegovinu na základe etnicity - a tak, ako to predtým Srbi etnicky vyčistili - na autonómnu Srbskú republiku pre Srbov a federáciu Bosna a Hercegovina pre bosnianskych Moslimov - teda Bosniakov - a Chorvátov. V rámci krajiny ešte existuje zvlášť spravovaný multietnický dištrikt Brčko.

Bosna má dnes najkomplikovanejší politický systém na svete. Na 3,7 milióna ľudí pripadá päť prezidentov a takmer dvesto ministerstiev. Pretože Bosna a Hercegovina má svojho prezidenta a Srbská republika svojho, plus celá krajina má troch úradujúcich prezidentov - Bosniaka, teda bosnianskeho Moslima, Chorváta a Srba. Považujete sa za Bosniaka, teda jednoducho občana Bosny a Hercegoviny bez deklarácie príslušnosti k menšine, Róma či Žida?

V tom prípade nie ste oprávnený kandidovať na prezidenta. Krajina ako celok má vlastné ministerstvá, ďalšie má federácia sama pre seba a Srbská republika pre seba. Rovnako parlamenty. Samosprávne celky nazývané kantóny majú tiež svoj aparát. Zo skromného rozpočtu chudobnej krajiny a z pôžičiek a dotácií zo zahraničia idú naň nehorázne peniaze. Bosna má pritom najvyššiu mieru nezamestnanosti v Európe - 28 percent. Ale až 65 percent mladých medzi 25. a 35. rokom života nemá prácu.

Politický aparát krajiny sa nedokázal dohodnúť ani na vlajke. Nakoniec ju musela vymyslieť Európska únia (EÚ). Blížila sa totiž olympiáda v Nagane. Bosna mala svoju reprezentáciu. Ale čím by mávali na otváracom ceremoniáli? Tak EÚ dala krajine vlajku. Na modrom pozadí je žltý trojuholník naznačujúci tvar Bosny. Každá jeho strana patrí jednej z menšín - Bosniakom, Srbom a Chorvátom. Biele hviezdy symbolizujú Európsku úniu a naznačujú cestu Bosny k integrácii. Čo sa týka hymny, melódia už existuje. Volení zástupcovia občanov Bosny sa však nevedia zhodnúť na jej slovách.

Dayton bol pravdepodobne myslený ako dočasné usporiadanie. Aspoň niečo, kým sa nevymyslí lepší systém. Prešli roky. Iba sa stupňuje frustrácia ľudí. Srbi chcú viac autonómie, Chorváti tiež, niektorí Bosniaci si želajú centralizáciu. Voľby vyhrávajú tie isté politické strany, ktoré viedli krajinu počas vojny. V parlamentoch sedia tí istí ľudia. Mladí do politiky nejdú. „Situácia sa stále zhoršuje. Cítim to,“ tvrdí Neno. „Ľudia sa majú zle. Silnie nacionalizmus.“

Príbeh malej tanečnice

Jasminko Halilovič má v kancelárii prítmie. Dve veľké okná pozerajú do expozície Múzea detstva vo vojne. Jasminko, vysoký dvadsaťsedemročný muž, sa na vojnu pamätá matne. Do expozície daroval svoju hojdačku. Vyrobil mu ju starý otec. No skôr ako sa na nej mohol pohojdať u starých rodičov na dedine, vypukla vojna. Rodičia mu hojdačku zavesili do pivnice, v ktorej ako malý chlapec prežil takmer štyri roky obliehania Sarajeva.

Jasminko vyštudoval finančný manažment. Prvá kniha mu vyšla, ešte keď bol na strednej. Zostavil ju zo svojich blogov o Sarajeve. Stále mal pocit, že by sa mal nejakým spôsobom zaoberať vojnou. Uvažoval o knihe alebo projekte, chcel ich venovať kamarátovi, ktorý vojnu neprežil. Navyše mnoho ľudí nedostalo šancu vyrozprávať sa z toho, čo prežili. Uvedomil si aj to, že hlasy detí vo vojne nikto nepočúva. Lenže stále nevedel, ako by kniha mala vyzerať. Nemal vlastný denník a skúsenosti, ktoré by mohol použiť ako jej základ. Bol ešte primalý, keď bola vojna. Tak sa rozhodol urobiť knihu nie ako osobné svedectvo, ale ako kolektívne svedectvo generácie ľudí, ktorí boli počas vojny deťmi.

Publikoval výzvu na sociálnych sieťach: Pošli mi svoju spomienku na vojnu v Bosne! Podmienkou bolo, aby sa zmestila do esemesky. Stošesťdesiat znakov. Lebo kniha, ktorú plánoval napísať, mala byť pre mladých. A súčasný jazyk mladých je stručný. Nečítajú veľa.

Prišlo vyše tisíc odpovedí. Jasminko ich začal spracovávať do knihy. Pochopil, že niektoré príbehy si zaslúžia viac slov. Mailom kontaktoval každého naspäť. Začal zbierať ich výpovede. Odovzdávali mu aj predmety. Veci z vojny, ktoré boli pre nich nejakým spôsobom dôležité. Zhromaždil okolo seba tím ľudí. Väčšinou mladých s rovnakou skúsenosťou, detstvom prežitým vo vojne. Zaznamenávali príbehy a zbierali predmety. Myšlienka Múzea detstva vo vojne bola na svete.

Jasminko naznačuje, že bol obrovský problém získať priestory. Akoby politici brzdili jeho myšlienku vykričať svetu pocity detí, ktoré si boj o moc nevymysleli, ale najviac ním trpia. Nakoniec sa to podarilo. Múzeum detstva vo vojne otvorilo svoju expozíciu v januári.

„Máme tisícky predmetov a zbierame ďalšie. Nedávno prišla matka malej tanečnice. Jej príbeh bol známy, v Nemecku a Taliansku vyšiel knižne. Dievčatko jeden deň vyhralo súťaž a na druhý deň ho zastrelili. Matka priniesla súťažný kostým a denník svojej dcéry. Povedala, že už ich od nej chceli múzeá v zahraničí, ale nedala ich nikomu. Čakala na múzeum, ako je naše.“

Zhromažďujú spomienky

Expozícia predstavuje predmety, ktoré boli pre deti dôležité cez vojnu, aj s ich príbehmi. Niektoré sú veselé. Mnohé sú o smrti. Väčšina je dôkazom absurdity toho všetkého. Cez slzy sa nedá vždy usmiať. Provizórne hračky z pivníc a utečeneckých táborov, posledné spomienky na zavraždených rodičov alebo súrodencov, posilňovacie náradie, ktoré si v pivnici zostrojili tínedžeri. Hocičo, čo zamestná myseľ malého človeka, ktorý namiesto hry s kamarátmi musí takmer štyri roky presedieť v tmavej pivnici. Ručne kreslené školské knihy.

Štrnásťročné dievčatá, samy ešte žiačky, organizovali v pivnici školu pre najmenšie deti. Baletné cvičky, lebo malé baletky neprestali trénovať. Prvá kniha receptov z obmedzeného sortimentu humanitárnych dodávok jedla, ktorú si budúca gazdinka starostlivo zostavovala. Z opisu vieme, že ju zastrelili a nikdy nemala vlastnú domácnosť, domov, šťastnú rodinu. Múzeum má momentálne v zbierke okolo 3 800 predmetov s príbehmi a zhromažďuje ďalšie. Expozíciu budú obmieňať každé tri mesiace.

Jasminko a jeho tím rozširujú svoj koncept. Pred pár týždňami zbierali príbehy a predmety v utečeneckých táboroch v Libanone od detí, ktoré ušli pred vojnou zo Sýrie. Vo Washingtone zas zhromažďujú takéto spomienky ľudí, ktorí tam dnes bývajú, no detstvo prežili v rôznych konfliktoch po celom svete. Jasminko chce pokračovať ďalšími krajinami. Považuje za dôležité rozprávať takéto príbehy.

„Ľuďom, ktorí nám ich odovzdávajú, to pomáha liečiť traumu z minulosti. Nová generácia prostredníctvom nich môže porozumieť dôležitosti mieru. Informujeme aj o deťoch, ktoré dnes žijú v konfliktoch alebo sú utečenci. Prezentácia takýchto skúseností prispieva k diskusii o aktuálnych témach, ako je integrácia, tolerancia, migrácia, bezpečnosť, násilie.“

Bohatá vojna

Ľudia z Jasminkovej generácie hovoria o vojne často. Vždy to tak bolo. Šestnásťroční tínedžeri si po párty len tak sadli a začali diskutovať. Po chvíli sa téma zvrtla na vojnu. „Všimol som si, že každý chce rozpovedať svoju skúsenosť. Ale vyberal si na to zvláštny spôsob. Nehovoria iba o stratách. Nechcem povedať, že chcú vykresliť pozitívne stránky vojny, pretože vojna nemá pozitívne stránky. Skôr ide o hrdosť. Sú hrdí, že prežili, že odolali nepriateľom, že so svojimi spoluobčanmi si navzájom pomáhali brániť mesto. Že neboli pasívne obete, ale aktívne naložili so svojím životom. Obdobie vojny považujú v istom zmysle za bohaté. Vojna je chudobná, čo sa týka jedla, infraštruktúry, liekov, slobody pohybu a podobne. Ale je bohatá v inom zmysle. Medziľudské vzťahy sa stávajú oveľa intenzívnejšími. Ľudia sa viac zaujímajú o iných. V Sarajeve často počujete, že za vojny boli ľudia lepší ako teraz.“

Teraz sú mladí v Bosne frustrovaní. Nezaujíma ich politika, lebo si nemyslia, že môžu niečo zmeniť. Cez voľby radšej pijú kávu v kaviarňach. Kto môže, odchádza do zahraničia. „Dúfam, že Bosna zostane jednotná. Milujem svoju krajinu a chcem ju vidieť spojenú. Ale nie som v tom optimistický,“ konštatuje Jasminko. „Situácia je veľmi zlá. Priepasti medzi etnikami hlboké. V Sarajeve je to najmenej viditeľné, vždy to bolo multietnické mesto a národnosti žili pokojne vedľa seba. No ak pôjdeš do menších miest a dedín, budeš rozdelenie cítiť viac a viac. Extrémnym prípadom je Mostar. Bosniaci a Chorváti žijú oddelene. Rozdeľuje ich rieka. Mladí ani nechodia do tých istých kaviarní.“

No podľa Jasminka sa takto neseparujú sami. Urobil to systém. V podstate ešte Dayton zaviedol rozdelenie krajiny jednotlivým etnikám. Školské budovy s triedami rozdelenými podľa etnicity. Jasminko ich nazýva hlúpe. „Ale nedávno v mestečku Jajce v centrálnej Bosne sme videli jeden pozitívny príklad,“ poteší sa zrazu. „Školu chceli takto etnicky rozdeliť a trinásťročné deti sa proti tomu postavili. Vybojovali si, aby zostali v triedach spolu.“

Panna Mária nie je poštárka

V roku 1981 šesť detí z nenápadnej dediny Medžugorje v Bosne vyhlásilo, že sa im zjavila Panna Mária a odovzdala im posolstvá. Nebolo to jednorazové zjavenie. Vízie pokračovali a údajne sa dejú aj dnes. Socha Madony na kopci, ku ktorej vedie cesta z ostrých obnažených kameňov, pozerá na mestečko a ťažko skúšanú krajinu. Podvečer sa ešte okolo zhromažďuje zopár pútnikov. Nápisy jasne hovoria o zákaze hádzania peňazí či nechávania papierikov so želaniami v okolí sochy. Pútnici teda vyslovia svoje prosby k Božej Matke iba v duchu a vrátia sa do mestečka.

Ulice Medžugorja bývali preplnené od rána do neskorej noci. Náboženský turizmus sem lákal milióny ľudí ročne. Miestni na to náležite zareagovali. Obchodíky s náboženskými suvenírmi sa striedajú s reštauráciami a azda každý prerobil svoj dom na penzión. Stavebný boom akoby nemal konca. No potom pápež František vyhlásil, že Panna Mária nie je poštový úradník, aby každý deň niečo doručovala. Svoj názor zopakoval pred pár týždňami, na tlačovej konferencii cestou z Fatimy, ďalšieho miesta so zjaveniami. „Kto si môže myslieť, že Panna Mária by povedala - Príďte sem zajtra o tom istom čase a ja odovzdám odkaz vizionárovi?“ pýta sa hlava cirkvi.

Ulice Medžugorja sa vyprázdnili. Zákazníci už vo veľkom nenakupujú ružence, reštaurácie sú poloprázdne a desiatky obrovských penziónov nemajú poriadne koho ubytovať. Iste, katolíci stále prichádzajú. Ale nedá sa to porovnať s minulosťou. Kto teraz prinesie do Bosny peniaze?

Zahraničie

Vianočné tipy na darček