Bezstarostná sobota: Cez víkend bolo na Kryme krásne, v utorok ráno, po oslavách, prišla snehová víchrica.

Krymská jar: Čo všetko sa na polostrove za rok zmenilo?

Reportéri týždenníka Plus 7 DNÍ boli na oslavách prvého výročia pripojenia polostrova k Rusku.

Krym, Simferopol, pondelok deviateho marca, okolo šestnástej popoludní. Oslavy prvého výročia pripojenia polostrova k Ruskej federácii. Tribúna pred štátnou radou, na nej asi pätnásť žien v ruských krojoch. Tá prvá s mikrofónom je doslova v tranze, kilogramy jej vôbec neprekážajú pri tanci a z jej úst sa valia slová piesne: „Od Kamčatky do Odesy má Moskva svoje interesy...“

Pekne sa to rýmuje aj ďalej, ale rýmy oželieme, vidiac, že si nás ktosi nahráva na video. Radšej nezapisujeme. Ale to podstatné v hlave zostáva: Kaliningrad, Luhansk, Doneck, Pridnestersko, Sibír - to všetko je moja vlasť! Ľudia mávajú zástavami vo vzduchu, kričia Hurááá! a program ide ďalej. Aj my. Na námestie k pamätníku V. I. Lenina, kde sa práve stavia tribúna na veľké večerné oslavy.

Konzerva

Aj keď ešte netušíme prečo, vidíme, ako socha Lenina mizne za lešením. Akoby ho dávali do klietky. Keď je v nej vodca proletariátu celý, lešenie omotajú látkami v ruských štátnych farbách a dopredu postavia veľkú obrazovku. Prečo ho zakryli? Veď aj on sa stal vlani jablkom sváru, keď ho Kyjev nariadil do desiatich dní zdemolovať. Stal sa opak, pamätník zrekonštruovali.

Pýtame sa na to novinárov z miestnej televíznej stanice, mladšia žena už otvára ústa, aby odpovedala, ale staršia ju prísne zastaví: „Rebjata, my nič nevieme!“ Ústa tej mladšej sa zavrú. Tak ako celé námestie vo večerných hodinách, kam sa okrem vystupujúcich a čestných hostí nedostane nikto.

A tak sa z diaľky pozeráme na novodobú spartakiádu krymských detí a ďalších detí a ešte ďalších detí, kým nás všetkých na mítingu neprivíta Sergej Aksionov, „glava“ republiky Krym. Slovu prezident sa vyhýba, hoci dnes má Krym v Rusku taký status ako napríklad Baškirsko, Tatarstan, a tie prezidentov majú.

Na rozdiel od rovnakej republiky Čečensko, kde sa však prezident Ramzan Kadyrov vyjadril, že on tento titul používať nebude, lebo Rusko má iba jedného prezidenta, Vladimira Putina. Aksionov víta národ, ale až tak veľa ho tu pri zapadajúcich lúčoch slnka nie je. Zápcha na vedľajšej ulici, kadiaľ presmerovali dopravu v centre, je možno väčšia. Aj pred štátnou radou je už mŕtvo. Pred rokom tu boli davy.

Dva dni pred referendom o pripojení polostrova k Rusku útočili na vchod do budovy, ktosi hádzal na hlavy ľudí prášok, po ktorom mali pár dní problémy s očami. Vtedy išlo o veľa. Ale o čo ide dnes?

„Nech hoci aj kamene padajú z neba, ale my chceme byť s Ruskom,“ zhrnul do jednej vety Andrej Trofimov, predseda krymského Zväzu novinárov Ruska.

„Dá sa povedať, že sme nehlasovali za niečo, ale proti niečomu, a to niečo bola vojna. Ukrajinský nacionalizmus sa stretol s nevôľou, lebo Krym bol akýmsi socialistickým rezervoárom. V lete tu boli dovolenkári, v zime viac ľudia staršieho a stredného veku. Priemerný vek žien bol 42 rokov, oveľa vyšší, než je ruský priemer. A vôbec sa im nepáčilo, že Krym sa pol storočia vôbec nerozvíjal.

Perla Ukrajiny sa rozpadávala, ak sa niečo budovalo, tak len obrovské nepekné paláce poslancov a novozbohatlíkov z Kyjeva. Krymčania boli zabudnutí, urazení a báli sa vojny. Východisko videli v návrate do rodiska.“

Návrat na rodnú hruď. Tieto slová odznievali často. Z tribún, z prvého kanála krymskej televízie, mohli ste si ich prečítať aj na plagátoch. Raz s tvárou krásnej ženy, krátko pred oslavami aj s tvárou neohrozeného bojovníka. V Jalte sa k tomu pridalo: Jalta - mesto šťastia!

Vyšší Stalin ich netrápi

Pobrežie podobné čiernohorskému, vysoké hory, promenáda pri mori lemovaná starými budovami z cárskych čias. Medzi nimi pamätník V. I. Lenina, muža, ktorý sa postaral o to, aby z Ruska navždy zmizla cárska rodina Romanovovcov.

„Britský krížnik Marlboro odtiaľto navždy odviezol do vyhnanstva zvyšných živých členov rodiny, medzi nimi aj imperátorskú vdovu Mariu Fedorovnu,“ hlása tabuľka pri mori s dátumom 11. apríla 1919.

Tú istú Mariu Fedorovnu, ktorá je súčasťou udalosti roka, výstavy Moja história Romanovovcov, ktorú zorganizovali „s blahorečením najsvätejšieho patriarchu moskovského a všetkej svätej Rusi Kirila“ v niekdajšom cárskom letnom sídle Livada.

Prečo nie, Romanovovci sú súčasťou ruskej histórie Krymu! Polostrova, ktorý sa až 19. februára 1954, pri príležitosti trojstého výročia pripojenia Ukrajiny k Rusku, stal súčasťou Ukrajiny. A pred rokom opäť súčasťou Ruska, čo svet pokladá za surovú anexiu a mnohí miestni jednoducho za šťastie!

„No konečne, už len na vás sme čakali,“ jasá žena v maršrutke, dodávke, ktorá premáva na trase Jalta - Simferopol, keď sa zjavíme. Teraz je auto do posledného miesta obsadené a môže sa vydať na spiatočnú deväťdesiatkilometrovú cestu.

Za to, ako sa rúti po kľukatých horských cestách, ako predbieha všetko, čo sa mu postaví do cesty cez plnú čiaru a dvakrát rýchlejšie, než je povolená rýchlosť, by vodičovi u nás nevzali iba vodičák, ale aj občiansky preukaz! On je na to hrdý a nadšene sa pochechtáva.

„V lete sa otočím medzi Simferopolom a Jaltou dva- alebo trikrát a slušne z toho vyžijem,“ rozpráva zlou ruštinou. Vyzvedá, kto sme, a keď sa to dozvie, pochváli sa: „A ja som Krymský Tatár. Hneď ako sa stal Krym ruským, presťahoval som sa sem z Pobaltia.“

Zvyšok cestujúcich zmĺkol a so záujmom počúval náš rozhovor. „Vrátil som sa na zem svojich predkov!“ ukazuje na kopec v diaľke. „Tam žil môj prastarý otec, starý otec aj otec,“ rozpráva s dojatím.

„Boli to múdri ľudia. Celú dedinu presťahovali z jednej strany kopca na druhú a krátko potom prišlo zemetrasenie a staré domy zrovnalo so zemou. To bolo asi pred sto rokmi. Chvíľu žili v pokoji, ale za Stalina ich poodvážali na Sibír, do Uzbekistanu a Tatarstanu. To bolo nespravodlivé,“ skonštatuje.

Pýtame sa na ukrajinské časy. „No čo, hovorilo sa tu po ukrajinsky, cez televíziu som sa im naučil rozumieť. Ale rozprávať neviem.“ Vysvetľuje, že dva slovanské jazyky boli priveľa, ruština ešte ako tak, ale ukrajinčina už nie. Krymská tatárčina sa podobá na jazyky krajín strednej Ázie, ale všetko si nerozumejú ani s ľuďmi z Tatarstanu či Baškirska.

„Teraz je fajn, aj tunajší Rusi sa už učia po tatársky. Máme vlastnú televíziu a štvoro novín, ale ja ich nečítam.“ Majú všetko. To nám tvrdili viacerí, peniaze údajne prišli z Moskvy do Bachčisaraja tak ako do Čečenska.

Dokonca sa už nikto nesťažuje ani na to, že Stalin je zo súsošia Churchillom a Rooseveltom najvyšší. A on je! Najmohutnejší spomedzi predstaviteľov mocností, ktoré si kedysi delili svet. Keď ich umiestnili pri zámku Livadia, Krymskí Tatári protestovali. Už im je to jedno.

Všetko sa na dobré obracia

Vám však nemôže byť ľahostajný váš osud, keď priletíte do Simferopola. Mobily zostanú mŕtve. Sankcie, vysvetlia vám. Mobilní operátori na polostrov uvalili embargo, ale všetci veselo telefonujú. Napojili sa na ruskú sieť, keď však volajú do ostatných častí Ruska, platia, akoby boli v roamingu.

„A bude to ešte horšie, oddnes sa už nedá volať na Ukrajinu. Mám tam rodičov, bolo to naše jediné spojenie. Skúšala som im písať, ale listy neprišli,“ hovorí recepčná v hoteli, ktorá tvrdí, že je Ukrajinka. Voľnú izbu má však iba na dve noci. Čo zvyšné dve? Skúste hotel Moskva, radí. Beznádejné, skúste hotel Zvezdočnaja.

„Mám celý hotel prázdny, ale ubytovať vás nemôžem,“ vraví milo recepčná. „Ešte nemám piaty formulár.“ Je to čosi, čo súvisí s daňami, ale to vám môže byť ukradnuté, aj tak vás neubytuje. Nesmie. Ale zavolá inej recepčnej a všetko sa zrazu dá. Je o vás postarané.

Je čas myslieť na žalúdok a zastaviť sa v potravinách. Majú všetko, ale ceny omráčia. Sú vyššie než v Moskve. Len vodka je z nášho pohľadu lacná a je jej dosť. „Všetko sa na Krym vozí cez Kerčský prieliv, kde má raz stáť most, a to ceny zvyšuje,“ spomeniete si na slová taxikára.

„Ak liter mlieka stojí v Moskve päťdesiatpäť, u nás až deväťdesiat rubľov. Horšie je, že ak poriadne zafúka, trajekty nepremávajú aj niekoľko dní a zrazu kadečo chýba. Ale vždy je to lepšie než za Ukrajincov. Za škôlku som platil v prepočte okolo sedemdesiat dolárov, aj poplatky u lekárov boli vysoké. Teraz je škôlka aj lekár zadarmo. Žije sa nám lepšie."

"Nuž áno, boli problémy s vodou, Ukrajinci nám ju po odtrhnutí zastavili, ale odvtedy sme už vykopali nové artézske studne. A elektrina? Tá je ešte stále ukrajinská, ale vypínajú nám ju zriedkavejšie než predtým. Jednoducho, zlepšuje sa to.“

Prídu turisti?

„Štvrťstoročie sa Rusko a Ukrajina vyvíjali inak, právne, ekonomicky aj politicky. A my sme to museli v rekordne krátkom čase zmeniť. Po referende stáli ľudia v radoch, aby si vymenili doklady, poznávacie značky a pasy začali vydávať iba teraz. Žiada si to trpezlivosť,“ rozpráva Andrej Trofimov a potom spomenie ukrajinské časy.

Hovorí o referende zo začiatku deväťdesiatych rokov, keď Krym hlasoval jednoznačne za samostatnosť, ale Kyjev to nevzal na vedomie. Naopak, ukrajinský parlament prijal zákon, že všetko, o čom rozhodne ten krymský, musí schváliť aj celoštátny.

Rozpráva o krymských daniach, ktoré mali zostávať na polostrove, ale odchádzali do Kyjeva a vracali sa omrvinky. A rozpráva aj o tom, že Ukrajina na neho vydala medzinárodný zatykač. Separatista. „Aj tak sa tam nemám ako dostať,“ povie.

Hranice sú údajne hermeticky uzatvorené, koľajnice vytrhané, mosty podmínované. Zo strany Ukrajiny, dodá, aby nedošlo k omylu. „Funguje len hraničný priechod v Čongare, kde je najskôr ruská pasová a colná kontrola, potom tri kilometre územia nikoho a potom ukrajinská kontrola. Ľudia vravia, že bez úplatkov sa to nezaobíde, berú - od auta, od pešieho, od tovaru... Pohybuje sa tam veľa ozbrojených chlapov, nik nevie, kto je kto. Ak si muž, hrozí ti, že sotva prejdeš hranicu, zatknú ťa, navlečú do uniformy a pošlú bojovať.“

Tadiaľto sa teda turisti na Krym nepohrnú. Ak prídu, potom z Ruska a lietadlami. Nakoniec, mnohým príslušníkom silových zložiek v lete ani nič iné nezostane, pretože ak im minulý rok neodporúčali vycestovať do zahraničia, tento rok už nesmú.

Mimochodom, simferopolské medzinárodné letisko sa práve rozširuje, stavia sa, aj keď vonku zúri snehová víchrica, iba deň po tom, čo si Krymčania pripomenuli Krymskú jar. Tak tu nazývajú referendum a všetko, čo prišlo po ňom. Keď sa pozriete na tabuľu s odletmi, víťazí Moskva. Odlety takmer každú hodinu.

Ruské Guantánamo

Sevastopol. Andrej jeho status prirovnal ku kubánskemu Guantánamu. Status samostatného mesta. Za sovietskych čias, za Ukrajiny, za ruského Krymu. Čiernomorská flotila. Určite to nie sú tie práchnivejúce ponorky, ktoré sa núkajú oku z pohľadu na zátoku zhora, od pamätníka Kataríny Veľkej, ktorá toto mesto založila.

Na tie sa môžete pozrieť aj zblízka, ak si kúpite výlet loďou - bojová technika v sevastopolskej zátoke. Zrejme aj preto, že bol mnoho rokov „zatvoreným mestom“, neprístupným každému, kto nemal povolenie, sa tu toho starého a pekného z cárskych čias zachovalo viac. Aj z tých sovietskych.

Tabuľa cti. Heslá - Proletári všetkých krajín, spojte sa! Plastika na stene - vyznamenanie mestskej organizácii komsomolskej mládeže Červenou zástavou, Moskva, Kremeľ, 28. októbra 1948. Len ľudia sa zmenili.

„Sotva sa boje trocha upokojili, ušla som z Gorlovky sem. Gorlovka je dedina kúsok od Debaľceva na východe Ukrajiny. Bolo to strašné! Stále nás bombardovali, mesiac som žila na chodbe svojho bytu a nevychádzala von. Hladná, smädná. Ukrajinská armáda presne vedela, ako zaútočiť na tých najcitlivejších miestach. Najskôr pálili na škôlky, nemocnice, na kotolne...“ rozpráva Ľubov Nikolajevna.

Priezvisko povedať nechce. Je jedným z 245-tisíc Ukrajincov, ktorí na Krym utiekli z juhovýchodu krajiny. Jej oficiálny status? Hosť. Prišla k synovi, ktorý sa do Sevastopola priženil. Smie zostať deväťdesiat dní - medzi nebom a zemou, ako povedal Andrej Trofimov. Bez poistenia, bez práva pracovať.

„Väčšina z týchto ľudí nežiada o ruské doklady, pretože majú majetky na Ukrajine a chcú sa tam vrátiť,“ povedal. Deväťdesiat dní. Hocikde, len nie na Kryme, v Moskve alebo v Petrohrade. Ak sa tam aj dostanú, do troch dní musia zmiznúť. Ale kam?

„Ja zostanem v Sevastopole,“ vraví Ľubov Nikolajevna. „Zákon je zákon, ale oni sú k nám dobrí, nevyhadzujú nás. Musím sa zaregistrovať, ak urobím skúšku z ruštiny, môžem sa aj zamestnať.“ Skúšku z ruštiny, usudzujúc podľa toho, ako rozpráva, určite urobí. Ste teda Ukrajinka? Táto otázka ju rozčúli. „Samozrejme! A kto je podľa vás Ukrajinec? Porošenko a Jaceňuk?“

Keď vysloví ich mená, prežehná sa. „Diabli! A dajte na moje slová, na Veľkú noc znova spustia paľbu. Využijú, že ľudia chcú sláviť pravoslávne sviatky a chcú byť spolu.“

Život je krásny

A predsa je svet taký krásny! Stačí si zapnúť televíziu Krym1. Z jej vysielania by študenti propagandy mohli robiť diplomovky. Len si predstavte, na Krym prišli nové autobusy kúpené z federálneho ruského rozpočtu!

A v Čiernomorskom rajóne, ktorý bol dvadsať rokov zanedbávaný, otvorili novú škôlku! Aj cesty už budú lepšie, aj poštová známka vyjde k prvému výročiu pripojenia Krymu k Rusku.

A do jednej dediny konečne zaviedli plyn, a tak „glava“ Sergej Aksionov navštívil bábušku, ktorá so slzami v očiach prvý raz škrtla zápalkou, aby si ho zapálila. Dojemné. Ale také sú nové časy. Aj taká je Krymská jar.


  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].
VIDEO Plus 7 Dní