Kukučínova klinika a minipivovar na konci sveta: Aj to nájdete v Čile

V Národnom parku Torres del Paine môžete za jediný deň zažiť všetky štyri ročné obdobia. Čo všetko vás v Patagónii ešte prekvapí?

Stopy Martina Kukučína, pôvabnú kolóniu tučniakov, magické skalné veže Torres del Paine, ale aj pochmúrnu históriu a osud pôvodného obyvateľstva. To všetko nám ponúka čilské Punta Arenas, jedno z troch miest, ktoré o sebe tvrdia, že sú najjužnejšie na svete.

Klinika nesie meno Slováka

Zakladateľ modernej slovenskej prózy, vlastným menom Matej Bencúr, strávil značnú časť svojho života v zahraničí. Najprv ako lekár na chorvátskom ostrove Brač a neskôr práve v ďalekej Patagónii. Jeho cesta na okraj juhoamerického kontinentu nebola celkom náhodná.

Ľudia s chorvátskymi koreňmi tvoria vyše jedného percenta obyvateľov Čile, spolu ich v tejto krajine žije približne dvestotisíc. Jednou z lokalít s najvyššou koncentráciou chorvátskych emigrantov a ich potomkov je práve Punta Arenas - tvoria približne polovicu obyvateľov tohto stodvadsaťtisícového mesta.

Bencúr, ktorého ženou bola Chorvátka Perica Didoličová, sám vravel: „Keby som nebol Slovák, bol by som Chorvát!“ Do Čile sa vysťahoval so svojou mladučkou manželkou a s mnohými ďalšími obyvateľmi Dalmácie v roku 1907. Po ročnom pobyte v metropole Santiago sa usadili v Punta Arenas, kde pôsobil ako mestský lekár.

Prvoradá v jeho presvedčení bola pomoc druhým a nie osobný prospech, za čo si ho v Čile dodnes vážia. Bencúrovo meno nesie i jedna z kliník v meste, pre našinca je zasa hodnotný dobový opis vzdialených končín sveta i života ľudí v nich očami krajana tak, ako ich zachytil na stránkach Prechádzok po Patagónii.

Ktoré je najjužnejšie?

„Chorvátov tu žije naozaj veľa, majú svoje školy, kultúrne zariadenia a patrí im aj letecká spoločnosť, ktorá obsluhuje lety do Puerto Williams, najjužnejšej usadlosti vôbec,“ vraví sympatický vodič autobusu Hector, ktorý ma ochotne vezie stopom na svojom prázdnom vozidle z Puerto Natales do Punta Arenas, a napriek istej jazykovej bariére živo diskutujeme o tom, ktoré z miest v oblasti možno naozaj považovať za najjužnejšie na svete.

O to bojujú hneď tri. „Pozri, máš to jednoduché. Punta Arenas je najjužnejšie žijúce a fungujúce veľké mesto. Má stodvadsaťtisíc obyvateľov a nie je primárne určené turistom ako menšia argentínska Ushuaia,“ nedopraje Argentínčanom prestížne víťazstvo Hector.

„A keby sme išli do detailov, najjužnejším sídlom vôbec je neveľké čilské mestečko Puerto Williams, kam sa dá dostať len trajektom alebo na krídlach malého dvojvrtuľového lietadla.“

Ak by sme chceli byť ozajstní zberatelia dát, môžeme spomenúť i najjužnejší bod americkej pevniny - mys Froward, ležiaci neďaleko Punta Arenas na päťdesiatom treťom stupni a päťdesiatej šiestej minúte južnej zemepisnej šírky.

Ďalej na juh je už len súostrovie Ohňová zem, ktorú od pevniny oddeľuje Magalhaesov prieliv Skratka na ceste okolo sveta: Spomínaný prieliv objavil v októbri 1520 portugalský moreplavec v španielskych službách Fernão de Magalhães, ktorého meno nesie dodnes.

Za tridsaťosem dní plavbu ním zdolala celá výprava, skrátiac si tak cestu do Tichého oceánu počas slávnej objavnej výpravy z rokov 1519 až 1522, na ktorú ho vyslal španielsky kráľ Karol V. Magalhães sa domov nikdy nedostal, v nasledujúcom roku ho zabili pri ozbrojenom konflikte dvoch kmeňov na Filipínach.

Svojou prvou plavbou okolo sveta, od ktorej onedlho uplynie päťsto rokov, otvoril novú kapitolu dejín a nielen definitívne potvrdil tvar našej Zeme, ale vďaka jeho výprave bolo možné i pomerne presne určiť jej rozmery.

Minipivovar na konci sveta

Prechádzka po nábreží v Punta Arenas môže priniesť i príjemné prekvapenie pre chuťové bunky, pričom sa možno dozvedieť, že Magalhãesovo meno nesie i malý rodinný pivovar.

Kým tradičnou - a naozaj chutnou - značkou čilského juhu je v rovnakom meste varený Austral, v Cerveceria Hernando de Magallanes šli inou cestou: slovom artisan tu označujú malovýrobu, v ktorej je podčiarknutá ľudovosť a zručnosť. Ak je takýmto slovom označené pivo, ide o produkciu v malom objeme a len niekoľkých druhov.

Zaujímavé je, že na tomto mieste si možno prehliadnuť celý proces výroby svetlého, „červeného“ i tmavého piva, z ktorých posledné bolo ocenené na zahraničných súťažiach.

Pri pohľade na úsmevy „pivovarníkov ďalekého juhu“ vidieť, že nie sú zdeformovaní rutinou a vyrábať nápoj, ktorý by v našich končinách celkom iste niesol prívlastok organický, ich vyslovene baví. Po ochutnaní výsledku ich práce sa toto pokojné mesto, pocitovo také vzdialené od všetkých problémov súčasnosti, môže zdať ešte krajším.

Divoké veže Paine

V pustatine severne od mestečka Puerto Natales sa spokojne pasú lamy huanako, Lama guanicoe, a spolu s mláďatami preháňajú nandu Darwinove, Rhea pennata. Na horizonte sa v zriedkavo jasnom počasí začínajú črtať siluety veží Paine, vystupujúcich dva a pol kilometra nad okolitú krajinu.

Nasledujúce dni nám dopriali zabudnúť na civilizáciu i čas, kocháme sa nočnými pohľadmi na Južný kríž a počas dlhých dní kráčame horskými chodníkmi.

I tu je krása sústredená rovnako nad hlavami a pod nohami: na vyhriatych skalných rebrách sa točia v termických stúpavých prúdoch kondory andské, ktoré tak na získanie výšky nespotrebujú skoro žiadnu energiu, zem je na viacerých miestach doslova posiata milými farebnými kvietkami Calceolaria uniflora.

Horské scenérie sa menia doslova v každej doline, za každým ohybom chodníka a je ťažké uveriť, že hladina jazera Nordenskjöld sa nachádza približne v stometrovej nadmorskej výške. Ďaleko od rovníka sa drsné veľhorské pohľady skutočne začínajú oveľa nižšie.

Pozor na vietor

Turistika v Torres del Paine si však vyžaduje výdrž i trpezlivosť s počasím. Jasný deň sa môže v niekoľkých okamihoch zmeniť na dážď a hmlu, takmer vždy prítomný silný vietor často sťažuje chôdzu a z hladín jazier vytrháva vysoko nahor spenenú vodnú triešť.

Pre vietor je v národnom parku zakázané klásť oheň, za nedodržanie zákazu hrozí väzenie. Nečudo - požiare spôsobené nezodpovednými turistami tu v minulosti napáchali veľa škôd, z ktorých sa tunajšia príroda spamätáva dodnes.

Najvyššou z veží je Paine Grande, vysoká 2 884 metrov, pričom slovo paine označuje v domorodom jazyku tehuelče modrú farbu. Najobľúbenejšia z možností, ako si národný park prehliadnuť, je trek v tvare písmena W, ktorý návštevníkov zavedie do najkrajších miest parku, pre vytrvalcov je jeho alternatívou približne desaťdňový kruhový pochod okolo celého Torres del Paine.

„Tu môžeš za deň zažiť celý rok!“ vraví mi usmiaty turecký klimatológ Deniz, žijúci v hlavnom meste Santiago a pracujúci na tamojšej univerzite. „Keď ráno zasvieti slnko, máš jar, cez deň môže byť ako v lete, vetry prinesú jeseň a je pokojne možné, že na večer zasneží!“ položartom opisuje typické patagónske počasie.

O tom, že svet je i v jeho najvzdialenejších končinách v podstate celkom maličký, sa presviedčam o deň neskôr v kempe Los Cuernos. Medzi turistami variacimi v malej preplnenej miestnosti skromnú večeru nie je nik iný ako čilský kamarát a milovník hôr Jorge, ktorý ma pred niekoľkými týždňami o tritisíc kilometrov severnejšie zásobil informáciami o týchto nádherných končinách.

Podáme si ruku na rozlúčku a zahľadíme sa do majestátnej hĺbky pred nami. V spoločnosti búrlivých vôd horských tokov a žulových velikánov sa možno nevdojak zasnívať, získať pocit, že svet je krásny a život tiež. Stačí sa však pozrieť do nedávnej minulosti tohto kraja, aby sme vytriezveli.

Nomádi a moderní barbari

Pred príchodom Európanov do Patagónie boli najjužnejšie oblasti amerického kontinentu domovom prírodne žijúcich nomádskych etník Kaweskar, Yámana a Selknam.

Ich niekoľkotisícové populácie pod kolonizátormi trpeli nielen novými, dovtedy v regióne nevyskytujúcimi sa chorobami, proti ktorým nemali imunitu, ale i stratou území využívaných na lov a zber a napokon genocídou v pravom zmysle slova. Títo ľudia pritom boli vynikajúco adaptovaní na život v nehostinnom prostredí.

Yámanovia chodili i v treskúcej zime nahí, ich ženám nerobilo problém plávať v ľadovej vode a loviť mäkkýše. Zarážajúca a pre našinca takmer neznáma časť tunajšej histórie je krutosť, s akou „moderní a civilizovaní“ Európania zaobchádzali s týmito jednoduchými ľuďmi.

Len nedávno - pred čosi vyše storočím - menšie skupiny tunajších etník násilne odvádzali na starý kontinent alebo ich vyhladzovali priamo na území, kde žili. Britský viceadmirál Robert FitzRoy takto na lodi Beagle priviezol do Londýna štvoricu ľudí z kmeňa Yámanov, kým jedenásť príslušníkov kmeňa Kaweskarov doslova uniesli v roku 1881 európski antropológovia, aby ich prezentovali pred verejnosťou v parížskom parku Bois de Boulogne či dokonca v berlínskej zoo.

Siedmi ľudia z tejto skupiny svoj neželaný výlet do Európy neprežili a ich pozostatky univerzita v Zürichu vrátila do Čile len pred šiestimi rokmi. Jeden z najsmutnejších je príbeh ľudí z etnika Selknam, ktorých počet od polovice devätnásteho storočia do tridsiatych rokov minulého storočia klesol približne zo štyritisíc na stovku.

Okrem alkoholu, chorôb a deportácií z ich domovských oblastí na nich číhali pušky. Britskí, francúzski a severoamerickí hľadači zlata, farmári a chovatelia oviec v tom čase dostávali od veľkých spoločností finančnú odmenu za každého zabitého domorodca. Ako dôkaz slúžili odrezané uši, ruky či celá lebka obete.

Vyhladzovanie bolo systematické: odmena za vraždu selknamskej ženy bola vyššia ako v prípade muža. Takýmto bezohľadným správaním svet prišiel o jedinečné kultúry i jazyky, ktoré postupne zanikli.

Selknamský jazyk ona dnes ovládajú podľa dostupných zdrojov nanajvýš dvaja ľudia, presný počet Kaweskarov a Yámanov je sporný, no v prípade, ak nerátame miešancov, sa ich počet odhaduje na desiatky. Histórii domorodých kmeňov južnej Patagónie sa hlbšie venuje kritikou vynikajúco prijaté dielo Who Will Remember the People... francúzskeho spisovateľa Jeana Raspaila.

Ostrov tučniakov

Dve hodiny plavby od Punta Arenas leží neveľký skalnatý ostrov Magdalena. Neobývaný, takmer stohektárový kúsok zeme s majákom, obmývaný vodami Magalhaesovej úžiny, je domovom veľkej kolónie vyše šesťdesiattisíc párov tučniakov dvojpásych, Spheniscus magellanicus, a už pol storočia je chránenou rezerváciou.

Súčasťou ochrany je tridsaťkilometrová zóna okolo ostrova so zákazom rybolovu. Kým plavecké zručnosti týchto nelietavých vtákov vysokých 60 až 75 centimetrov s hmotnosťou 3 až 7 kilogramov možno pozorovať už pred pristátím z paluby lode, pohľad zblízka na ich každodenné aktivity ponúka poldruhahodinová prechádzka po ostrovnej pôde.

Tučniaky oddychujú, riešia susedské spory, škriekajú a pária sa, akoby ich ľudskí návštevníci vôbec nezaujímali a všetko bolo navlas rovnaké ako v časoch, keď bola oblasť len domovom Selknamov, Kaweskarov a Yámanov. Tí však mali, napriek minimálnej stope, ktorú v krajine zanechávali, oveľa menej šťastia ako čierno-bieli pásikaví obyvatelia Magdaleny.