Bat micva: Mladé dámy v uliciach Tel Avivu na oslave dospelosti, ktorú židovské dievča dosiahne dvanástym rokom života.

Kým sa ekonomike darí, všetci sú spokojní: Vitajte v Izraeli

Jeruzalem je neuveriteľne pestrá a nečakane tolerantná zmes. Hoci aj kňazi a mnísi sa tu občas pobijú. Hlavne v Chráme Božieho hrobu.

Jeruzalem. Sväté mesto troch náboženstiev - judaizmu, kresťanstva a islamu. Jedno z najstarších miest sveta má asi šesťtisíc rokov. V prastarých kameňoch sú vpísané dejiny sveta. Nešťastné mesto.

Dvadsaťtrikrát ho obliehali, päťdesiatdvakrát napadli a štyridsaťštyrikrát dobyli. Dva razy bolo takmer úplne zničené. Odtiaľ vystúpil na nebesia Ježiš aj Mohamed a obaja sa tam podľa svätých kníh majú aj vrátiť - keď príde čas.

Priveľa cirkví

V súčasnosti považuje Jeruzalem za svoje hlavné mesto štát Izrael aj Palestínska autonómia pre zatiaľ neexistujúcu Palestínu. V roku 1967 však Izrael anektoval západný breh Jordánu a Jordánsko, ktorému dovtedy východný Jeruzalem patril, o toto územie prišlo.

Moslimskí obyvatelia tohto územia získali trvalý pobyt v Izraeli, ale nie občianstvo. Organizácia Spojených národov za trest vyzvala svoje členské krajiny, aby presťahovali svoje zastupiteľské úrady do Tel Avivu. A tak je to doteraz.

Jeruzalem je však de facto pod správou Izraela, s výnimkou Chrámovej hory, ktorú má na starosti Jeruzalemský islamský vakf, spadajúci pod jordánske ministerstvo pre náboženské záležitosti. Chrámová hora je súčasťou centra mesta. Približne na štvorcovom kilometri sa na seba tlačia štyri štvrte - kresťanská, židovská, moslimská a arménska. A tam sú aj sväté miesta troch veľkých náboženstiev.

Múr nárekov, kde sa modlia židia, je sčasti súčasťou Chrámovej hory s mešitou Al Aksá, posvätnou pre moslimov. Via Dolorosa, krížová cesta, dnes sčasti vedie rušným arabským trhoviskom. O Chrám Božieho hrobu, ktorý by mal stáť na mieste niekdajšej Golgoty, sa dokonca stará - alebo súperí, či má ho podelený - grécky pravoslávny jeruzalemský patriarchát, františkánska kustódia Svätej zeme v mene katolíckej cirkvi a jeruzalemský patriarchát arménskej apoštolskej cirkvi.

S tým, že v zákutiach tohto pulzujúceho chrámu majú svoje miestečká aj ďalšie kresťanské cirkvi, napríklad kopti či sýrska ortodoxná cirkev. Kľúč od kostola strážia pre istotu už stáročia dve arabské moslimské rodiny. Každé ráno o piatej ním otvárajú ťažké kresťanské vráta.

Pozerám sa na vysoké hradby mesta a takmer nemôžem uveriť, že celý tento nepochopiteľný mix náboženstiev, kultúr a historických súvislostí teraz čaká na mňa, aby som ho zažila a preskúmala.

Šábes vo výťahu

Problém nastal hneď pri hotelovom výťahu. Nie a nie poslúchnuť a odviezť ma na štvrté poschodie. Chodil si a zastával, ako sa mu zachcelo. „Šábes,“ zakričalo na mňa dievčatko vyobliekané do volánikov a mašličiek. Neskôr som sa dozvedela, že to bol šábesový výťah. Šábes je židovský siedmy deň v týždni. Sobota. Deň odpočinku. Boh stvoril svet za šesť dní a na siedmy deň odpočíval. A tak majú robiť aj židia.

Táto sobota sa začína v piatok tesne pred západom slnka a končí sa v sobotu večer, keď slnko zapadne. Židia by nemali pracovať. Ani stláčať gombíky vo výťahu. Preto šábesový výťah chodí hore-dolu a zastavuje na každom poschodí. Šábes sa vzťahuje aj na zapaľovanie ohňa, uvádzanie dopravných prostriedkov do chodu, dokonca aj na nanášanie mejkapu.

Fyzická aktivita je zakázaná. Izraelské aerolínie nelietajú a dokonca nechodí ani hromadná doprava. V Jeruzaleme normálne fungujú azda iba moslimovia, keďže správny žid cez šábes nesmie pracovať, ale ani dopustiť, aby iný žid kvôli nemu pracoval. Sobota je v Izraeli jediným dňom pracovného a školského voľna. Iba v niektorých zamestnaniach a školách končia v piatok napoludnie.

A naopak, výnimku z povinnosti odpočívať majú už roky metalurgické závody a elektrárne. Ich kompletná odstávka by znamenala nebotyčné ekonomické straty. V priemyselnom meste Haifa preto továrne fungovali a zamestnancov vozili do práce autobusy aj v tých najortodoxnejších časoch.

Nočný život

Keď v sobotu v Jeruzaleme zájde slnko, mladí sa vyroja von. Nočný život v centre mesta je rovnako bujarý ako kdekoľvek inde na svete. Stretávam zopár chlapcov a dievčat so samopalmi na chrbte. Zrejme si odkrúcajú základnú vojenskú službu. V Izraeli trvá pre dievčatá dva a pol roka a pre chlapcov štyri a mladí na ňu väčšinou nastupujú hneď po maturite. Potom si dajú rok cestovania po svete a potom idú na vysokú.

Vojenčina však neznamená kasárne. Ak to ide, vojakov prideľujú slúžiť do obvodov ich bydliska, takže bývajú normálne doma a v čase voľna si môžu vyjsť do mesta s kamarátmi. Kto chce, môže zbraň odovzdať do trezoru na policajnej stanici. Inak sú za ňu mladí zodpovední a nesmú ju pustiť z rúk.

Vydaté a tehotné ženy do armády nemusia. Neslúžia tam ani ultraortodoxní židia. Tí najultraortodoxnejší sú totiž až takí ortodoxní, že neuznávajú ani štát Izrael. Nielenže nejdú na vojnu, ale nemusia ani pracovať. Ich tradičnou povinnosťou je študovať tóru. Ženy zas majú porodiť čo najviac detí a starať sa o rodinu. Na tieto aktivity dostávajú príspevky od bohatých židov zo zahraničia.

V Izraeli vedľa seba koexistuje toľko rozličných náboženstiev a stupňov ich prísnosti, že azda nikoho neprekvapí, že ani mnohým židom sa takéto delenie práv a povinností nepozdáva. Ultraortodoxní to už tiež pochopili a vytvorili si v rámci armády vlastnú dobrovoľnú vojenskú jednotku.

Súboj o sväté miesta

Nielen Boh v tomto kraji zostúpil na zem. Aj návštevník Svätej zeme tvrdo dopadne z oblakov. Miesta z Biblie vyzerajú úplne inak, než ako si ich predstavoval. Hlavne - sú oveľa menšie. Preplnený Jeruzalem obvykle praská vo švíkoch. Úzke uličky, schodiská, výklenky a chodby zapĺňajú turisti, pútnici, predavači a duchovní rôznych náboženstiev.

Múr nárekov vyzerá na obrázkoch veľký a prístupný. V skutočnosti je ohradený a podľa židovskej tradície rozdelený na širokú časť pre mužov a úzku pre ženy. Na námestie sa vstupuje cez kontrolu a detektor kovov. Na priveľký výstrih vám ukážu okoloidúci s gestom, že sa máte zahaliť. Na príliš krátku sukňu vám požičajú pri Múre nárekov erárnu dlhú.

Niekdajšie zastavenia krížovej cesty dnes občas prekryje vystavený tovar arabského trhovníka. A v Chráme Božieho hrobu sa melie toľko ľudí a náboženstiev, že sa vám z toho množstva duchovných úkonov zakrúti hlava.

Kým jedni si pokojne sedia na lavičke pri dverách, druhí sa vrhajú na kolená pri kameni, na ktorý položili Ježišovo telo, keď ho sňali z kríža, a tretí po tom, ako si počkali v dlhom rade, môžu na zlomok sekundy pobozkať niekdajší vrchol Golgoty, kde stál Kristov kríž. Okrem toho sa všade zapaľujú sviečky a každý si všetko fotografuje.

V rôznych zákutiach chrámu sú rozličné kaplnky, v ktorých sa odohrávajú tiché bohoslužby. Každá má vlastné pravidlá a účastníkov. A Olivová hora? Návštevník Svätej zeme možno dúfa, že si odtiaľ odnesie kúsok hliny na pamiatku. Neexistuje. Hora je dnes obytnou štvrťou a tam hore, odkiaľ je výhľad na celý starý Jeruzalem, je iba betón a pár stromov.

Predavač ponúka suveníry a fotku na ťave. Getsemanská záhrada na jej úpätí však stále existuje, aj s olivovníkmi starými niekoľko storočí. Je tu aj rozľahlý cintorín. V dlhých radoch kamenných hrobiek sú ešte miesta. Hoci sa tu platí viac ako inde, je to obľúbené miesto na večný odpočinok.

Podľa Biblie práve sem zostúpi Ježiš v deň posledného súdu, aby vošiel do Jeruzalema Zlatou bránou - mimochodom, moslimovia ju zamurovali. Veriaci si zrejme hovoria, že sa oplatí byť pochovaný čo najbližšie tomuto miestu, keď príde na vzkriesenie spravodlivých.

Toto je teda Jeruzalem. Neuveriteľne pestrá a nečakane tolerantná zmes. Hoci aj kňazi a mnísi sa tu občas pobijú. Hlavne v Chráme Božieho hrobu.

Opálení kibucníci

Na rieke Jordán je presne tabuľkami vyznačené miesto, kde Ján Krstiteľ údajne pokrstil Ježiša. Prechádza tadiaľto hranica medzi Izraelom a Jordánskom. Územie Izraela je po sieť natiahnutú vo vode medzi hraničnými stĺpmi. Samotný Jordán však už nie je to, čo býval. Kto čaká širokú rieku blankytnej farby, je sklamaný.

Jordán obe krajiny využívajú na zavlažovanie. Zostalo z neho asi päťmetrové blatisté koryto. Dospelému mužovi siaha voda maximálne po prsia. Skupinky pútnikov tu počúvajú omše a muži v bielom sa navzájom krstia. „Prišli sme z Miami,“ usmievajú sa. Nálada je radostná. Azda im ju nepokazí nejaká kožná pliaga. Jordán je údajne veľmi znečistený. A pri krste sa treba zakloniť a úplne ponoriť. Rieka, ktorá zásobuje vodou Mŕtve more, doň dnes sotva dotečie.

Pre horúcu hranicu je celé údolie ohradené, strážené a demilitarizované. Zem nikoho však môžu využívať poľnohospodári. Majú právo prechádzať k svojim poliam na brehu Jordánu. „Vysaď lásku, zožni mier,“ hlása jeden z nápisov pozdĺž hranice. Svätá zem je okrem krajiny imigrantov aj krajinou večných konfliktov. Mnohí sa cítia ohrození, iným to zas lezie na nervy.

Ako si predstavujete kibuc? Pôvodná idea tohto spoločenstva je vlastne socializmus dovedený do dokonalosti. Každý sa zrieka všetkého v prospech všetkých. Všetko je spoločné, pracuje sa kolektívne aj deti sa vychovávajú kolektívne. Každý dostáva rovnako. Kibuce však nie sú žiadne jednoduché osady poľnohospodárov so sektárskymi názormi a prísnymi pravidlami života.

V Cesarei na brehu Stredozemného mora vás napríklad na speedboat vezme Kef Yam a jeho kamaráti. Opálení chalani a baby v plavkách sú, čuduj sa svete, kibucníci. Kto by nebral takýto kibuc?

Na princípe kolektívneho vlastníctva funguje v Izraeli množstvo podnikov. Hotely, závody, poľnohospodárske družstvá, ale napríklad aj Ahawa, najznámejší výrobca kozmetiky z Mŕtveho mora. Niektoré kibuce sú známe aj prísnym štýlom výchovy. Rodičia zvonka často vyhľadávajú možnosť umiestniť tam dočasne svoje neposlušné ratolesti na prevýchovu.

Niektoré školy v kibucoch sa preslávili po celej krajine ako kvalitné vzdelávacie inštitúcie. Narodiť sa v kibuci pritom neznamená zostať tu celý život. Komunita hlasuje, či mladého človeka medzi seba prijme, alebo nie.

Krajina imigrantov

Toto je náš domov - hlása nápis v azbuke na malom pamätníku pri telavivskej pláži. Na Izraeli je skvelé, že posvätnosť pútnických miest sa celkom prirodzene spája so záujmom turistov o archeologické náleziská, históriu a krásne pláže.

„Sme z Ruska a Ukrajiny, žijeme tu už dvadsať rokov,“ predstavujú sa chalani, ktorí si pri mori užívajú piatkové popoludnie. Izrael je krajina imigrantov. Razia filozofiu, že ich prirodzeným domovom je Izrael a len náhodou či zhodou okolností sa narodili niekde inde.

Židia prichádzajúci do „svojej“ krajiny nepoužívajú výraz „prísť do Izraela“, ale „vystúpiť na Izrael“. Možno preto, lebo je to ich svätá zem. Rovnako sa hovorí „vystúpiť na Jeruzalem“, nie „prísť do Jeruzalema“. Vysnívané mesto vo vysnívanej krajine... Nároky Izraelčanov na ich posvätné územie sa krížia s nárokmi Palestínčanov.

„To, že sa nemáme v láske, ešte neznamená, že medzi sebou bojujeme,“ upozorňuje ma umelkyňa a performerka, päťdesiatnička Orna Lutski. Stojíme pritom po kolená v slanej liečivej vode Mŕtveho mora. Veľa Palestínčanov napríklad dennodenne dochádza do zamestnania do Izraela, napriek odbojným politickým názorom. „Kým sa ekonomike darí, všetci sú spokojní,“ uzatvára Orna. A má pravdu.


  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].
VIDEO Plus 7 Dní