Viktor Abakumov: Počas vojny šéf vojenskej kontrarozviedky, na obrázku vpravo, kradol ako ostatní, no zároveň udával iných. Poľovačka na Žukova a Serova sa skončila jeho smrťou.

Lakovky pre nebožtíkov ako korisť: Hrôzy vojny dovŕšilo bizarné drancovanie

Vojnová korisť z obsadených krajín sa do Sovietskeho zväzu valila prúdom. Najmä k najvyšším funkcionárom.

Pamätníci vedia, že keď sa za 2. svetovej vojny front ocitol na našom území a sovietsky vojak prikázal „Davaj časy!“, znamenalo to, že si prišiel o hodinky. Československo bola spriatelená krajina, ale červenoarmejci sa u nás neraz ulakomili aj na iné hmotné statky. Čo potom v krajinách, ktoré dobývali, najmä v takom Nemecku? O tom sa celé desaťročia nesmelo hovoriť. Iba teraz sa spod nánosov lží dostávajú na povrch podrobnosti.

Reparácie

Milióny mŕtvych, státisíce invalidov, tisícky vypálených miest a dedín, rozvrátené hospodárstvo. Možno vyčísliť, aké straty priniesla vojna Sovietskemu zväzu? Vládna komisia ich ohodnotila na 674 miliárd rubľov. Také číslo sa spomínalo aj na Norimberskom procese. No potom straty preratúvali a dospeli k číslu 2,5 trilióna rubľov priamych, plus 3 trilióny vojenských výdavkov a nepriamych strát tým, že sa krajina štyri roky nemohla venovať produktívnej práci.

Minister zahraničia Vjačeslav Molotov po rokoch tvrdil: „Po vojne sme brali reparácie, ale bola to len maličkosť.“ Maličkosť zahŕňala 72-tisíc vozňov stavebného materiálu, 2 885 továrenských zariadení, 340-tisíc sústruhov, 200-tisíc elektromotorov, vyše 1,33 milióna kusov dobytka, 2,3 milióna ton obilia, milión ton zemiakov a zeleniny, pol milióna ton tuku a pol milióna ton cukru, 20 miliónov litrov liehu... Hladovalo Nemecko, hladoval Sovietsky zväz, ale Sovietsky zväz bol víťaz.

Známy parník Admirál Nachimov sa v roku 1986 nešťastne potopil pri Novorossijsku, ale postavili ho v Nemecku pod menom Berlín. Až do osemdesiatych rokov minulého storočia slúžila v Moskve telefónna centrála, do ktorej pôsobnosti patrila i budova Ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu, ale pôvodne slúžila ríšskej kancelárii. Uplatnila sa i nemecká odpočúvacia technika.

Trofejou sa stalo 60-tisíc klavírov, 460-tisíc rádioprijímačov, 190-tisíc kobercov, 940-tisíc kusov nábytku, 265-tisíc kusov nástenných a stolných hodín. To všetko a ešte všeličo iné oficiálne. Ďalšie prúdy sa valili neoficiálne.

Trofejné parníky: Z Nemecka ich previezli niekoľko. Medzi nimi aj parník Admirál Nachimov, predtým pomenovaný Berlín. Foto: internet

Vzácne artikle

Víťazní vojaci si azda odjakživa odnášali vojnovú korisť. Tak robili nemeckí vojaci na sovietskom území a inde, ale aj ruskí na nemeckom a inde. V máji 1945 slúžilo v sovietskych ozbrojených silách 11,5 milióna vojakov, absolútna väčšina z toho na európskom území. Takmer bez výnimky sa vracali domov s vojnovou korisťou. Obyčajný vojak zvyčajne len s takou, akú dokázal uniesť v batohu.

„Tete Zine doniesli ako trofej kávovar ozdobený drakmi a hadmi,“ spomínal na detstvo básnik, herec a spevák Vladimir Vysockij. Spisovateľ Anatolij Kuznecov si tiež zaspomínal: „Žorkin otec doniesol domov batoh zvončekov na bicykel. Hrdili sme sa nimi, behali sme s nimi a vyzváňali.“

Iný vojak doniesol za kufor čiernych lakoviek, no už po niekoľkých krokoch sa rozsypali. Vysvitlo, že boli určené nebožtíkom na poslednú cestu. Ďalší vojak doniesol domov celú stovku púmp na bicykel. Niektoré dôstojnícke manželky sa zasa vyfintili do divadla v nočných košeliach s volánikmi v domnení, že je to najparádnejší spoločenský odev.

Často to boli čudné, ba až smiešne trofeje. V Nemecku a v iných krajinách neraz nevychádzali z údivu. Takíto zaostalí sú sovietski vojaci? Koloval vtip: „Stalinova chyba spočíva v tom, že Ivanovi ukázal Európu a Európe Ivana.“ Hanbiť za to sa mal systém, nie obyčajný vojak. Stalin potom posielal do gulagov na prevýchovu vojakov, ktorí spoznali, že jestvuje aj blahobytnejší život.

Nenásytní

Dôstojníkom povolili odniesť si väčšiu trofej. Generálom ešte väčšiu. Lenže ako sa vraví, veľká kopa pýta viac. Brali bez zábran. Napodiv, bolo z čoho. Generál Alexander M. Signev, veliteľ Berlína: „V rôznych častiach mesta sme z času na čas objavili skrýše zlatých vecí, striebra, briliantov a iných drahocenností.“ Občas objavili rozsiahle sklady hodvábnych a iných látok, kožuchov, príborov, porcelánových súprav, krištáľu, obrazov, gobelínov...

Signev si dal korisť odviezť vlakovou súpravou na svoju leningradskú adresu. Takisto generál Konstantin Telegin. Asi nie jedinou. Generál Vladimir Krjukov si poslal domov 107 kilogramov strieborných predmetov, 35 starožitných kobercov, 312 párov obuvi, 87 kostýmov, brilianty, kožušiny, gobelíny, starožitné porcelánové servisy, mramorové a bronzové sochy, 132 obrazov ruských maliarov, ktoré predtým nacisti ukoristili zo sovietskych múzeí.

Generál bezpečnosti Ivan Serov, zástupca maršala Georgija Žukova, veliteľa sovietskych okupačných vojsk v Nemecku, sa ubytoval v niekdajšej Goebelsovej vile a prisvojil si 80 miliónov mariek, ktoré objavili v pivniciach ríšskej banky. Jedni dobýjali Reichstag, druhí Reichsbank. Takmer všetky ich stihol aj minúť, kým ešte mali platnosť. Údajne na „operatívne akcie“. Už za vojny prikázal, aby mu odovzdávali všetky cennosti, ktoré nájdu u mŕtvych alebo zajatých nemeckých dôstojníkov. Trofeje si odvážal nielen zapečatenými vozňami, ale aj vojenskými lietadlami. NKVD sa činilo rovnako ako čekisti.

Slava Katamidze v knihe Verní súdruhovia, neľútostní kati píše o víťazných generáloch: „Keď títo muži velili svojim armádam v Európe, nehanebne vykrádali paláce, múzeá, banky a klenotníctva.“

Azda najväčším zlodejom v nemeckej armáde bol maršal Hermann Göring, vľavo. V sovietskej armáde ten titul asi patril maršalovi Georgijovi Žukovovi, vpravo. Foto: profimedia.sk

Poľovačka na Žukova

Minister vnútra Viktor Abakumov stál pred Stalinom a referoval mu. O tomto generálovi, statnom, vyšportovanom mužovi, ktorý často brutálne vymlátil výpoveď z obvineného, Alexander Solženicyn napísal: „Pred pracovňou sklonil svoju býčiu šiju, nevediac, či ju o hodinu zdvihne.“ Aj teraz so strachom vypočítaval, čo objavili pri prehliadke v Žukovovom byte a v jeho chate - 3 420 metrov všelijakých tkanín, 323 sobolích a iných kožušín, 194 kusov cenného nábytku, 60 obrazov zo zámku v Postupime, tapisérie, koberce, porcelán... Dovedna sedem vagónov trofejí.

Bezpečnostné služby neraz upozorňovali na krádeže obrovských rozmerov a niektorých páchateľov už aj odsúdili - Teleginovi, Krjukovovi, Sidnevovi vymerali od 10 do 25 rokov. No Abakumov poľoval najmä na Žukova a Serova. Ani nie preto, že kradli - neskôr vysvitlo, že aj on toho veľa nakradol -, ale pre vzájomnú rivalitu. A Stalin ich nechal. Nech sa rujú! To on rád robil. Aspoň neohrozia jeho. Abakumovovi síce povedal, že „politbyro posúdi, načo je sovietskemu človeku toľko kožušín“, ale nekonal.

Súboj na život a na smrť

Superzločinci, z ktorých každý mal na svedomí milióny ľudí - Serov sa neraz vychvaľoval, že vlastnoručne zastrelil prinajmenej dvetisíc ľudí -, sa strašne ruvali. Dali sa navzájom sledovať, zbierali kompromitujúci materiál, donášali jeden na druhého Stalinovi. Poľovačka na Žukova a Serova sa skončila Abakumovovou smrťou. Stalin ho vrhol katom. Surovo ho mlátili. Z mocného chlapa s býčou šijou sa stal vetchý muž, ale nijaké priznanie z podvratnej činnosti z neho nevymlátili. Potom ho popravili.

Svoje si odskákal aj Žukov. Nie za to, že kradol. Stalin ho obvinil, že podľahol bonapartizmu, že víťazstvo vo vojne pripisuje sebe, a nie strane a jej vedeniu. Za trest ho poslal za veliteľa do zapadákova, do Odesy.

Keď v roku 1985 zomrel Konstantin Černenko, posledný sovietsky diktátor, našli jeho trezor napchatý peniazmi. Vraj to bol tajný stranícky fond. Tradícia sa udržala až do konca. Ešte chceli podporovať svetovú revolúciu? Alebo ich zhromaždili na vlastné potešenie? Asi na oboje.

  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].