Zľava lekárka Sylvia, v strede futbalistka Alena, vpravo Rasťo, ktorého živia klobásy.

Lekárka, futbalová trénerka aj výrobca klobás: Slováci sa v Kambodži našli

Jeden robí klobásy, druhá trénuje futbal, tretia lieči deti s HIV a všetci mali na sviatky v Kambodži kapustnicu.

Sú to exoti. Veď kto by sa živil tým, že vyrába klobásy v Kambodži? To už môžu ísť rovno lekvár kosiť - krútia hlavami niektorí ľudia. Slováci sa do juhoázijskej krajiny zamilovali a chcú tam žiť bez ohľadu na to, či práve majú z čoho.

Život s tristo dolármi mesačne sa im páči. Nepotrebujú viac. „Každý deň tu svieti slnko, každý deň je nedeľa, každý deň je dôvod na oslavu, čo viac potrebujem?“ hovorí futbalistka Ala, ktorá trénuje chudobné deti zo slumu. Aby mala z čoho žiť, robí strážničku v nočnom bare.

Futbalistka z Ružindola

Ala si neholí nohy a chodí po Kambodži bosá. „Spamätaj sa. Načo sú mi v Kambodži topánky?“ odpovedá s rehotom na otázku, či jej niečo na nohách nechýba. Bývalá slovenská reprezentantka v ženskom futbale prežila peklo s otcom, ktorý bol agresívny alkoholik. Hlavu si ventilovala v Thajsku, kde štyri mesiace trénovala thajský box.

„Potom sa v Thajsku zhoršilo počasie a kamarát Igor mi povedal - ‚Ala, choď do Kambodže.‘ Tak som tu,“ hovorí futbalistka. Z niečoho však musela žiť. Ak chcete v Kambodži podnikať, môžete si napríklad na pláži prenajať na tri roky pozemok a postaviť na ňom bar alebo bungalovy pre turistov.

Ala našla pozemok za tridsať dolárov za mesiac a tri mesiace nato už na ňom stál jednoduchý bar a štyri bungalovy. Bar s názvom Four rest začala prevádzkovať s ďalšími Slovákmi. Aby nestratila kondičku, začala trénovať ako jediná žena v mužskom tíme futbal.

Neskôr ju vylúčili, lebo ženy v Kambodži futbal nehrajú, ale potom prišla do iného tímu. „Nezistíš na ihrisku, že som baba,“ smeje sa Ala a ukazuje na svoju perfektne vyšportovanú postavu, ktorá naozaj pripomína skôr mužskú.

Futbalisti zo stanov

Neďaleko pláže, kde sa Ala aj s ostatnými Slovákmi starala o bungalovy, sa pred pár rokmi odohrala dráma. Majiteľ jedného z pozemkov doviezol na miesto mechanizmy, ktoré za pár minút zrovnali so zemou asi osemdesiat jednoduchých rybárskych domčekov. Približne tristo ľudí sa z minúty na minútu stalo bezdomovcami. Začali prespávať v stanoch.

Alena sa rozhodla, že deťom zo stanového mestečka pomôže tak, že im venuje voľný čas. Hráva s nimi futbal. „Dresy pre deti mám aj z mojej dediny, z Ružindola,“ smeje sa. Niektorým deťom je futbalové tričko veľké ako nočná košeľa, ale to neprekáža. Hlavne, že už majú kopačky a môžu si s chuťou kopnúť do lopty.

„Kamaráti sa mi pozbierali na ďalšie dresy, takže teraz sme vybavení.“ Charita bez pátosu: Z pár dolárov, ktoré Ala zarobí ako strážnička v nočnom bare, prispela jednej z rodín v stanovom meste na strechu. Zo svojej pomoci nerobí patetickú drámu. „Jednoducho hrám s deckami futbal a hotovo,“ hovorí Ala. Svojich malých futbalistov miluje.

„Sú neuveriteľne ohybní, majú skvelú kondičku aj dravosť v zápasoch a nikdy nefaulujú,“ rozplýva sa nad zverencami. Ich výkony sa vraj nedajú porovnať so slovenskými deťmi, ktoré majú málo pohybu vinou televízie a počítačových hier. „Najlepší športovci vyrastú z detí, ktoré nemajú doma elektrinu, a keď práve nie sú v škole, behajú po dvore,“ tvrdí Ala.

Tri razy do týždňa trénuje dvadsaťdeväť detí. Tie hneď, ako prídu zo školy, natiahnu na bosé nohy ponožky a štulpne. Chrániče nemajú, možno sa raz Alini kamaráti pozbierajú aj na ne. „Chcela by som tu otvoriť nejakú školu, futbalovú akadémiu, lebo tu som sa našla a to je moje poslanie,“ hovorí bosá futbalistka pochádzajúca z Ružindola.

Robí klobásy

„Thajsko už bolo pre mňa drahé, tak som prišiel sem,“ hovorí Rasťo, ktorý už päť rokov patrí do komunity Slovákov v Kambodži. Za ten čas stihol otvoriť a zatvoriť reštauráciu, zbaliť učiteľku z Kambodže a mať s ňou dve deti. Teraz podniká s klobásami a so slaninou. Keďže piliny z ovocných stromov by v Kambodži zohnal ťažko, údi na ryžových otrubách.

Jeho zákazníkmi sú vraj turisti a ľudia zo zahraničných organizácií, čo majú plné zuby ryže a morských plodov. Do klobás dáva len tie najlepšie suroviny a ochucuje ich kvalitným korením z Kambodže. „Jediné, čo tu neviem zohnať, sú kvalitné črevá. Tie si vždy nakúpim na Slovensku.“

Pre jeho svokru Kambodžanku je najväčšia zábava plnenie klobás. „Keď sa mi stane, že pri plnení klobás praskne kúsok čreva, smeje sa z celého hrdla,“ komentuje Rasťo. Klobásy však nejdú na odbyt tak, ako by si želal. „Turista dá za opečenú klobásku s bagetou a horčicou dva a pol dolára. Aj to im je veľa,“ krúti hlavou.

Návštevníci plážových barov sú vraj stále zhulení a opití a nezaujíma ich, čo budú jesť. „Hlavne nech je to lacné.“ Viac si sľubuje od slaniny. „V takejto krajine je použiteľnejšia. Hodí sa do anglických raňajok, mnohých jedál. Teraz už len nájsť spôsob, ako ju kvalitne vyúdiť,“ hovorí Rasťo. S technológiou údenia mu zrejme bude pomáhať i otec, tiež sa vraj chystá do Kambodže.

Sylvia lieči deti s HIV

Lekárka Sylvia, ktorá lieči smrteľne choré deti v detských domovoch Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce svätej Alžbety, by nikdy nepovedala, že v Sihanoukville bude žiť taká veľká a rozmanitá komunita Slovákov a Čechov. „Stretávame sa tu ľudia rôzneho veku, profesie, záujmov a je to obohacujúce, lebo na Slovensku a v Česku by sme sa asi nikdy nestretli,“ myslí si krehké žieňa.

Na počudovanie celej rodiny si v Kambodži kúpila skúter a za svojimi pacientmi jazdí len na ňom. „Vždy som vyhlasovala, že motorkári sú dobrovoľnými darcami orgánov, a pozrite na mňa,“ smeje sa Sylvia a zaťuká na nablýskaný červený skúter. Má na starosti šesťdesiatdva detí v detskom domove House of Family, viac ako polovica z nich má HIV. Pred tým, ako vznikol tento špecializovaný domov, žili deti na ulici, pretože iné domovy ich pre nákazu odmietali.

Je deň, keď treba deťom odobrať krv a poslať ju na analýzu. Každý by očakával krik a plač, no malí pacienti sa správajú inak. „Pozri sa, nie je nič vtipnejšie ako odber krvi,“ komentuje Silvia vysmiatu Srey Keo.

Ihla zapichnutá v žile nerobí osemročnému dievčaťu žiaden problém. Keď Sylvia dokončí odber, Srey Keo vstane a s úsmevom povie „aw khun chran“, „ďakujem veľmi pekne“, a odíde.

„Ja som ich to neučila, ony sú jednoducho také. Slušné a vďačné za to, čo od nás dostávajú. Zobrať si od nás lieky je, akoby sme im darovali cukrík. Mám rada ich pozitívny prístup. Budú ho potrebovať. Ich život závisí len od toho, ako budú užívať lieky,“ poznamenáva Sylvia.

V Kambodži sa naučila veci, o ktorých nepíšu žiadne knihy. Napríklad, že najlepším liekom na teplotu je čerstvé kokosové mlieko. „Keď ma kamaráti vidia, že veziem na motorke niekoľko kokosov, vedia, že deti zase majú teploty,“ usmieva sa Sylvia, ktorá už v Kambodži strávila striedavo dva roky.

„Prečo to tu milujem? Keď ráno idem za deťmi, z piatich ľudí na ulici sa na mňa len tak bezdôvodne usmejú traja až štyria. Keď idem do práce doma, z piatich ľudí sa na mňa usmeje nula. Asi preto,“ dôvodí Sylvia.

Takmer každú nedeľu sa Slováci a Česi žijúci v Kambodži stretávajú u ďalšieho Slováka Fedora Petra, ktorý im spolu s bratom vypráža rezne. Kedysi vlastnil v Bratislave populárnu reštauráciu, neskôr emigroval do Švajčiarska. Teraz žije v Kambodži a užíva si dôchodok.

„Keďže u nás v rodine boli v nedeľu vždy rezne, rozhodol som sa, že ich budem vyprážať aj v Kambodži pre komunitu Slovákov a Čechov,“ vysvetľuje. Niekedy k nim urobí zemiaky, inokedy majonézový šalát.

„U Fedora som už jedla aj knedle plnené mangom alebo plnenú papriku. Varí famózne,“ usmieva sa Sylvia. Rasťo mu zas dodáva klobásy. „A ja som doniesla kyslú kapustu, lebo tá je tu nedostatkový tovar, ne?“ hovorí Ala svojím ružindolským prízvukom.

Miesto, kde sa všetci stretnú, je teda jasné. Fedor vždy prekvapí dobrým jedlom. Počas sviatkov nechýbala vyprážaná barakuda, majonézový šalát a vďaka dodávke od Aly s Rasťom ani tradičná slovenská kapustnica.

  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].