Sovietski exportéri: Lenin aj Stalin snívali, že nad svetom zaveje červená zástava.

Lenin bol pre víťazstvo komunizmu ochotný obetovať 90 percent obyvateľstva

Boľševici boli posadnutí túžbou po svetovláde.

Veľká októbrová socialistická revolúcia v roku 1917 zažiarila ako maják, ktorý ukazoval ľudstvu správnu cestu. O tom bol presvedčený jej osnovateľ súdruh Vladimír Iľjič Lenin. Aj o tom, že ľudstvo nejde dostatočne rýchlo za jej svetlom.

V roku 1920 sa oboril na Herberta Georgea Wellsa, ostrého kritika buržoáznej spoločnosti, počas jeho návštevy v Kremli: „Prečo sa v Anglicku ešte nezačala revolúcia? Prečo nezvrhnete kapitalistické zriadenie a nepustíte sa do výstavby komunistického štátu? Na čo čakáte?“ Boľševici nechceli čakať. Od začiatku do konca svojej vlády.

Poľské fiasko

V júni 1920 si noví kremeľskí vládcovia mädlili ruky. Červená zástava konečne zaviala aj nad Ukrajinou. Také prenikavé víťazstvo! Nepodarilo sa ho vydobyť na prvý raz, ba ani na druhý. Ukrajina strpela boľševickú okupáciu len dva mesiace, potom vyhnala Červenú armádu. Tá napokon dobyla Kyjev a hnala pred sebou poľské vojská. A akým rýchlym tempom! Len pridať a padne aj Varšava. Červenoarmejci si už aj pospevovali: „Dobýjame Varšavu, dobyjeme aj Berlín...“

Veľký slovanský brat mal nevyrovnané účty s menším slovanským bratom. Poliaci sa po vojne nielenže opovážili vymaniť z ruského tútorstva a vytvoriť si vlastný štát, ale tlačili sa aj do Bieloruska, ba obsadili i časť Ukrajiny, dokonca aj Kyjev. No ako predtým závratne rýchlo postupovali, tak potom závratne rýchlo ustupovali. V auguste stála Červená armáda pred Varšavou. V salónnom vlaku, ktorý sa pomaly posúval za vojskami k Varšave, sa viezli budúci „gubernátori“ červeného Poľska.

Najvyšší boľševickí pohlavári boli presvedčení, že v Poľsku dôjde k vnútornému rozvratu a domáci komunisti sa chopia moci. A svetová revolúcia víťazne vykročí svetom.

No namiesto toho, aby sa poľský ľud postavil proti vláde, húfne sa hlásil do armády. Vstúpili do nej tisícky dobrovoľníkov. Poľská armáda nečakane zaútočila. Červená armáda utrpela katastrofálnu porážku. Kremeľskí vládcovia boli prinútení podpísať v októbri 1920 prímerie.

Nemecké fiasko

Každá európska krajina bola po prvej svetovej vojne lákavá pre boľševikov, aby v nej prebehla proletárska revolúcia. Osobitne Nemecko. Bolo kolískou komunizmu, bolo veľké a bolo rozhárané. Boľševici si naň robili chúťky už v decembri 1917. Vtedy založili v Petrohrade nemecké noviny Pochodeň s úctyhodným nákladom pol milióna výtlačkov. V januári nasledujúceho roka tam vznikla komunistická organizácia Zväz spartakovcov a v apríli začal vychádzať časopis Svetová revolúcia. Už len vyviezť ju do Nemecka.

V roku 1920 sa Červená armáda chystala aj na prelom cez Poľsko do Nemecka a sústredila svoje vojská na západnom fronte. V jej tyle boli teroristické bojové útvary nemeckých komunistov. Už sa stihli osvedčiť - podieľali sa na potláčaní protikomunistického odporu ruských a ukrajinských sedliakov. Poskytnúť pomoc nemeckým proletárskym bratom však už nestihli.

Nemeckom lomcovali v tom období nepokoje, vznikali robotnícke a vojenské rady, ale ani niektorí čelní predstavitelia toho hnutia neboli naklonení boľševickej podobe vlády. Rosa Luxemburgová vystríhala pred ich budúcou diktatúrou, pred diktatúrou jednej strany.

Napísala: „Sloboda je vždy slobodou toho, kto myslí inak.“ Nemecká vláda mocou potlačila revolúciu. Rusko, oslabené svetovou vojnou a ešte väčšmi občianskou, sa muselo vzdať plánov dobyť svet.

Márne nádeje: Maďarsko bolo po prvej svetovej vojne zrelé na revolúciu. Maďarská republika rád na čele s Bélom Kunom, vyhlásená v marci 1919, a Slovenská republika rád, vyhlásená v júni 1919, trvali krátko. Foto: profimedia.sk

Ďalšie nemecké fiasko

Vzdalo sa ich len nakrátko. Už v septembri 1923 žiadal Lev Trockij, rovnaký despota a rovnako spitý mocou ako Lenin, aby ho zbavili všetkých straníckych a vládnych funkcií a dovolili mu ako radovému bojovníkovi odísť do Nemecka na barikády svetovej revolúcie. Podobne, ako to približne o polstoročie žiadal aj iný plamenný bojovník za vec proletariátu Che Guevara. Tomu druhému to dovolili, tomu prvému zatrhli.

Nemecko však lákalo. Krajinou sa šírila nespokojnosť, často prepuklo násilie, neexistovala bojaschopná armáda. Nemecko pripomínalo sud pušného prachu. Len ho podpáliť. Kremeľ vyslal do Nemecka jedného z najpovolanejších - Josifa Unšlichta, zástupcu veliteľa Čeky. Jeho úlohou bolo zorganizovať skupiny, zaobstarať im zbrane a na daný signál vyvolať povstanie.

Tým signálom malo byť výročie Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie. Sovietsky expert mal vytvoriť aj nemeckú obdobu Čeky a tá by už predviedla, ako si poradiť s predstaviteľmi buržoázie a s odporcami revolúcie.

Ani ďalší pokus nevyšiel. Najmä preto, lebo nemeckí komunisti neboli jednotní. Jedni sa chceli podriadiť Moskve, druhí boli rozhodne proti. Zinoviev, ďalší z fanatických boľševikov, zúril. Na zasadnutí politbyra o predstaviteľovi oponentov povedal: „Buď Maslov vezme veľkú sumu peňazí a odíde zo strany aj z Nemecka, alebo Unšlicht dostane rozkaz na jeho likvidáciu.“

Dlhé čakanie

Sovietsky ľud usilovne budoval komunizmus a boľševickí pohlavári usilovne rozmýšľali, ako ovládnuť svet. A nielen rozmýšľali, ale aj konali. Viaceré krajiny sa im videli zrelé na revolúciu. Napríklad také Fínsko už v roku 1918. Povstanie v ňom neuspelo. Ani v roku 1921.

V septembri 1923 začala skupina bulharských a ruských teroristov vycvičených v Rusku rozdúchavať nepokoje v Bulharsku. O prevrat sa tam znova pokúsili v roku 1925. V hlavnej sofijskej katedrále chceli zlikvidovať cára Borisa III. a jeho vládu.

Keď v lete 1936 fašisti pod velením generála Franca zorganizovali v Španielsku puč a v krajine vypukla občianska vojna, Stalin usúdil, že nadišla veľká chvíľa. Aj preto, lebo vláda ľudového frontu sa okrem iných obrátila o pomoc i na Sovietsky zväz. Taká jedinečná možnosť nastoliť v srdci západnej Európy komunistickú vládu!

Začala sa masívna podpora španielskym republikánom. Zbrane prijali, politických komisárov a ich úsilie „sovietizovať“ národ nie. Ani teraz komunizmus neprenikol do sveta. V auguste 1939 svet šokovala správa, že Stalin podpísal pakt o neútočení s Hitlerom, vojnychtivým mužom, ktorý rinčí zbraňami odvtedy, ako sa zmocnil vlády, a celý čas si brúsi zuby najmä na Sovietsky zväz.

Stalin si mädlil ruky. Uvidíme, kto koho dobehne. Kým Hitler bojoval na západe, Stalin okupoval veľkú časť Poľska, Fínsko, rumunskú Besarábiu, pobaltské štáty... Po vojne sa komunistické panstvo rozprestrelo na polovicu Európy, do Ázie, do Afriky. Triumf, ale koľko krvi si vyžiadal!

Až do poslednej chvíle

Lenin hlásal, že robotníci musia pochopiť revolučné absolútno, nevyhnutnosť násilného prevratu, aby „boli odhodlaní ísť preň na smrť“. Vodca svetového proletariátu bol ochotný obetovať 90 percent obyvateľstva, aby zvyšných 10 percent žilo v komunizme.

Boľševici sa neohliadali na obete. Ani v ďalších obdobiach. Ich vinou sa v druhej polovici dvadsiateho storočia rozhorelo toľko vojen ako nikdy predtým. Niekoľko rokov po druhej svetovej vypukla v Kórei tretia najväčšia vojna v tom storočí. Potom pokračovali rad za radom.

Boľševici svoju neskrotnú túžbu po svetovláde zastierali všelijakými propagandistickými heslami.

Raz tým, že si berú len územie, ktoré kedysi patrilo Rusku (Fínsko, pobaltské štáty, časť Poľska), inokedy nárokom na územie, ktoré dobyli v druhej svetovej vojne (polovica Európy), potom internacionálnou povinnosťou (v NDR, Maďarsku, Československu), ešte aj pomocou národnooslobodzovaciemu boju (v Ázii, Afrike).

Vylomili si zuby na poslednej vojne, v Afganistane. Vyše deväť rokov tam nechceli prijať ich internacionálnu pomoc. Až priviedli krajinu sovietov na mizinu. Najmocnejší muži Kremľa, starci, ktorí boli buď chorí, alebo opití, až do konca snívali, že nad svetom zaveje červená zástava.

Azda iba jediná krajina na svete, Československo, sa dobrovoľne, vo voľbách, rozhodla pre komunizmus. V domnení, že nebude ako sovietsky. Do ďalších krajín prišiel na bodákoch.

  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].