Krásne pobrežie: More pri Severnom Cypre je priehľadné a čisté.

Liahnu sa tam ohrozené druhy korytnačiek a vyvaľujú turisti. Napriek tomu, že je neuznaný

Ako to vyzerá na plážach Severného Cypru?

Zahraničie

Naša malá skupina kráča po pláži. Kopírujeme líniu prichádzajúcich morských vĺn. Nohy sa nám zabárajú do piesku. Do tmy svieti akurát neďaleká fabrika a nákladná loď, ktorá zakotvila v bezpečnej vzdialenosti od pobrežia. Dôsledne dodržiavame pokyny našej sprievodkyne Sophie Daveyovej a kráčame tesne jeden za druhým. Zrazu nám naznačí, aby sme sa prikrčili k zemi. V tme na brehu kúsok od nás niečo zbadala a snaží sa to rozoznať. Po chvíli nám pokynie, že môžeme ísť ďalej.

Jedna zo sto

Myslela si, že zahliadla korytnačku. Nakoniec to bolo niečo iné. Na pláž Alagadi v Severnom Cypre totiž prichádzajú veľké morské korytnačky druhu kareta obyčajná a kareta obrovská klásť vajcia. Pred rokmi sa ony samy vyliahli práve na tejto pláži. Podľa pozorovaní vedcov sa jedna korytnačka zo sto dožije dospelosti. Okrem prirodzených predátorov číhajú na tieto stvorenia, kým sú ešte vo vajciach zahrabaných v piesku, nástrahy v podobe túlavých psov a líšok. Neskôr v mori zas rybárske siete. Turisti ich vyháňajú z pláží, znečistenie životného prostredia ich ničí. V žalúdkoch mŕtvych korytnačiek nachádzajú vedci plastový odpad. Pre toto všetko patria k ohrozeným druhom.

Pred tridsiatimi rokmi založili britskí expati Ian a Celia Bellovci a miestny filantrop Kutlay Keco SPOT, Spoločnosť na ochranu korytnačiek. V spolupráci s Exeterskou univerzitou v Spojenom kráľovstve a so severocyperskou vládou realizujú projekt ochrany morských korytnačiek. V troch lokalitách v Severnom Cypre, okrem pláže Alagadi ešte v Karsiyake, v zálive Famagusta a na Dipkarpaze.

Najživšie je však na Alagadi. V dedine kúsok od pláže je aj „hlavný stan“ projektu. Malé informačné centrum, kancelária a jednoduché ubytovanie pre dobrovoľníkov. V sezóne hniezdenia a liahnutia korytnačiek, medzi májom a októbrom, sa o chod projektu stará až dvadsaťpäť dobrovoľníkov. Väčšinou zo zahraničia. Sophie prichádza každý rok, aby viedla aktivity a robila svoj výskum. Časť ostatných študuje na Exeterskej univerzite, ďalší len milujú prírodu a zaujíma ich podmorský život. Musia byť pripravení na 6- až 12-týždňový pobyt v jednoduchých podmienkach dobrovoľníckej základne s nocovaním s deviatimi ľuďmi na izbe a so záchodmi mimo budovy s tým, že v noci alebo cez deň, keď môže byť aj viac ako štyridsať stupňov, budú musieť prechádzať po plážach dlhé kilometre. V noci sledujú, či na breh nevyliezla korytnačka, aby vyhrabala hniezdo a nakládla vajcia. Ak áno, pozorujú ju, zmerajú, kým je pri kladení vajec v tranze a prítomnosť ľudí nevníma. Potom, ako dokončí svoju evolučnú úlohu a pomaly sa odplazí späť do mora, spočítajú vajcia, odoberú vzorku a hniezdo zabezpečia špeciálnou kovovou klietkou. To preto, aby sa k nemu nedostali psy a líšky. Cez deň hľadajú, či v noci niektoré hniezdo neprehliadli. Začiatkom augusta sa začínajú liahnuť malé korytnačky. Opäť zvyčajne v noci. Dobrovoľníci im pomáhajú, ak má niektorá ťažkosti na ceste z hniezda a potom k moru.

Nočný výlet

Korytnačky môžete stretnúť na severocyperských plážach aj cez deň. Presnejšie, v mori pri plážach. Stáva sa, že priplávajú blízko. Vo dne nikdy nevylezú na breh. No pokojne budú plávať okolo vás a zvedavo si vás obzerať.

V noci ponúkajú dobrovoľníci zo SPOT-u nočné pozorovania korytnačiek. Na Alagadi berú skupinky maximálne sedemnástich ľudí. Termín si treba dopredu zabookovať v online systéme.

Nočný výlet vyzerá tak, že sa všetci stretnete v malom informačnom centre medzi ôsmou a deviatou. Najprv sa dozviete niečo o korytnačkách a práci dobrovoľníkov a potom vás zoberú na pláž. Nemyslite si, že sa večer dostanete k Alagadi minibusom z Kyrenie do Esentepe. Tie jazdia iba do šiestej. To je realita dopravy v Severnom Cypre. Zostáva vám taxík alebo auto z požičovne.

„Pri korytnačkách závisí pohlavie jedinca od vonkajšej teploty pred vyliahnutím. Čím je vyššia, tým viac samíc sa vyliahne. Keďže vzhľadom na globálne otepľovanie je v našich zemepisných šírkach čoraz teplejšie, liahne sa viac a viac samíc. Aj nedostatok samcov znamená do budúcnosti problém pre ohrozené druhy morských korytnačiek,“ vysvetlil mi jeden z dobrovoľníkov, keď som sa v centre zastavila ešte cez deň. Pláž Alagadi patrila vtedy dovolenkárom. Je to krásna pláž s jemným pieskom a čistučkou blankytnou vodou. Návštevníkom je k dispozícii jeden bar s reštauráciou, jedna sprcha a záchod v jeho areáli i obchodík so suvenírmi a anglickými paperbackmi z druhej ruky, tiež patriaci k reštaurácii. Návštevníci pláže opakovane kritizujú množstvo odpadu, ktoré tu zostáva. Nuž, ale kto ho tam necháva? Smutné je, že v noci, keď pláž patrí korytnačkám, pohybujú sa tieto úžasné zvieratá okolo prázdnych fliaš z piva a plastových vreciek.

Čakanie pod hviezdami

Medzi ôsmou večer a ôsmou ráno je pláž Alagadi uzavretá. Vstup je povolený len v sprievode dobrovoľníkov SPOT. Sophie otvára rampu s upozornením. „To je ochrana prírody po severocypersky,“ konštatuje. „Myslia si, že stačí niečo uzavrieť.“

Na otázku, ako sa k prírode správajú miestni, odpovedá, že za tie roky nezachytila rozdiel medzi nimi a dovolenkármi. Jedni aj druhí nechávajú odpad a je im to jedno. A na oboch stranách sú aj ľudia, ktorým skutočne na prírode záleží.

Keď po planom poplachu s korytnačkou, z ktorej sa nakoniec vykľul len akýsi hrboľ, dorazíme na určené miesto na pláži, dobrovoľníci nám pokynú, aby sme si sadli, ľahli, urobili pohodlie. Hoci cez deň je tu tak horúco, že nemôžete bosou nohou stúpiť na rozpálený piesok, noc môže byť poriadne chladná. Naozaj sa treba naobliekať. Našou úlohou je teraz len ležať, pozorovať hviezdy a svetlá vzdialenej lode, počúvať more a silno si priať, aby jedno z tých nádherných, tajomných stvorení vyšlo z jeho hlbín a vyhrabalo si na pláži miesto práve túto noc. Dobrovoľníci vo dvojiciach potme v pravidelných intervaloch prechádzajú po pláži. Zrazu hlásia do vysielačky, že korytnačka je tam. Po dvadsiatich minútach však odchádza naspäť do mora bez toho, aby vyhrabala hniezdo.

Ani zvyšok noci nemáme šťastie. Žiadna korytnačka sa neobjaví. Asi sa im viac páči v mori... „Je nám hrozne ľúto, že ste ich nevideli,“ ospravedlňujú sa dobrovoľníci. Ako keby oni za to mohli. Na záver im môžete dať príspevok za to, že vás vzali na pláž. Je dobrovoľný a ľubovoľný. Na webe odporúčajú desať eur.

Rozdelený

Cyprus je skutočne požehnaný ostrov. História a kultúra od starých Rimanov cez svätého Pavla, kráľa Richarda Levie srdce, katedrály zmenené na mešity po dobytí moslimami, prastaré vzácne ortodoxné ikony a na severe islam, ktorý je taký mierny, ako len v tejto krajine slnka, mora, hudby, piva môže byť. Pokusy o ukončenie bolestivého rozdelenia na grécku a tureckú časť opäť zlyhali pred pár týždňami, keď sa politici na dlhoočakávaných rokovaniach zas nedohodli.

Po získaní samostatnosti od Spojeného kráľovstva v roku 1960 sa cyperskí Gréci a cyperskí Turci, etniká, ktoré spoločne obývali ostrov, dohodli, že odmietnu grécke aj turecké návrhy na zjednotenie a vytvoria si vlastný štát. Na mnohých miestach však rástlo napätie. V roku 1964 museli prísť na ostrov medzinárodné jednotky OSN, aby udržali mier. O desať rokov došlo v Aténach k politickej kríze a sever Cypru obsadili turecké jednotky.

Výsledok? Cyprus je rozdelený zelenou líniou, ktorú strážia jednotky OSN, na Južný Cyprus a Severocyperskú tureckú republiku. Tú však uznalo iba Turecko. Juh sa stal navyše súčasťou Európskej únie. Oba národy si navzájom vyčítajú krutosti počas spolužitia aj v krátkom konflikte. „Volali nás ‚tureckí psi‘,“ posťažoval sa mi jeden muž zo severu. „Neexistujú severní Cyperčania a južní Cyperčania. Sme jeden národ. Ak sú na severe etnickí Turci, tak tí sa presídlili z Turecka,“ vysvetľoval mi zas pred tromi rokmi, keď som bola na juhu ostrova, jeden Cyperčan z juhu. On sám sa považoval za unikátny mix rôznych etník a národností, ktoré sa počas histórie prehnali ostrovom a zanechali na ňom nezmazateľné stopy.

Mesto nikoho

„Oni majú celý svet. My len Turecko.“ Hazel Kafidirová, veselá mladá žena a moja nová severocyperská kamarátka, vyratúva dôvody zaostalosti svojej krajiny. Mne sa zdá Severný Cyprus moderný. Kluby, kaviarne, aktívna medzinárodná komunita, angličtina na každom rohu. Podľa Severocyperčanov tu však vôbec nie je dobre. Zato juh, to je úplne iná káva. Také západné a dokonalé! Len prejdeš na druhú stranu v Nikózii - tu hlavné mesto volajú Lefkosa - a si v krásnom dokonalom svete.

My namiesto toho pozeráme na vysoké hotely s výhľadom na more. Už štyridsať rokov chátrajú pri najkrajších plážach. Zostali z nich iba betónové skelety. Ktovie, čo sa stane, keď začnú padať ľuďom na hlavu. Rovno pod nimi je totiž krátky úsek severocyperských pláží.

Lebo Varoša je mesto nikoho. Patrí do nárazníkovej zóny medzi severom a juhom. Tá zabrala šestnásť kilometrov pobrežia s lukratívnymi plážami. Sto hotelov a päťtisíc domov zostalo opustených. Do zóny je vstup zakázaný a strážia ju vojaci. „Oni boli ochotní pristúpiť na akékoľvek naše podmienky výmenou za možnosť užívania týchto rezortov,“ pokračuje Hazel a ani raz nepovie Gréci. „Ale s tým sme nemohli súhlasiť.“

Hazel to nepovie otvorene, ale myslím, že by sa jej páčil opäť zjednotený ostrov. Hlavne odkedy je juh v Európskej únii. Všetko je tam jednoduchšie. „Časť Severocyperčanov je za zjednotenie, časť za samostatnosť. Tretia skupina si želá normalizáciu vzťahov. Ale myslím, že sa nezjednotíme. Oni nie sú ako my. Nič neodpustia ani nezabudnú. My sme iní. My odpustíme.“

Nelegálny Cyperčan

Sinan Esen sa na juh dostal dvakrát. Šiel sa len tak pozrieť, keď mal na hranici službu jeho kamarát a nechal ho prejsť. Lebo oficiálne tam nesmie. „Podľa Grékov som okupant,“ hovorí. Narodil sa síce v Severnom Cypre, ale rodičom, ktorí sa sem presídlili z Turecka po roku 1974. Takže pre úrady z juhu sú tu nelegálne oni aj ich syn.

Sinan žije vo Famaguste. Toto miesto na východe ostrova je čarovné. Zachovali sa tu rímske kúpele v starovekom meste Salamis - aj keď Severocyperčania sa hnevajú, že najstaršiu mozaiku ostrova, objavenú práve tu, majú teraz v múzeu na juhu. Je tu katedrála zmenená na mešitu aj hrad, kde William Shakespeare zasadil dej svojho Othella. Sem prišli križiaci po strate Jeruzalema. A kráľa Richarda Levie srdce práve sem zavial osud, aby sa tu oženil.

Sinan má aj jasne turecké črty. Ale musím dať za pravdu náhodnému známemu z juhu ostrova, ktorý mi kedysi tvrdil, že sú s ľuďmi zo severu jeden národ. Lebo Severocyperčania zvyčajne viac pripomínajú etnický mix než Turkov.

Sinan miluje plávanie v mori skoro ráno, predtým, ako tam prídu turisti. Dodržiava ramadán. Nič neje ani nepije od východu do západu slnka. Usmieva sa a hovorí, že sa to dá ľahko zvládnuť. Na Cyperčanov z juhu nepovie nič zlé. Ale ani na svoju krajinu, na neuznaný sever.

Vyhodené pomaranče

Lenže, pravda je taká, že život v neuznanej krajine prináša ťažkosti. Cestovanie po svete vyrieši turecký pas. Hoci ľudia by radšej privítali pas Cypru, aký majú ich južní susedia, ktorí sú v Európskej únii. Ekonomiku im to však neposilní. Posledné roky prináša zisky do štátnej pokladnice aspoň cestovný ruch. No krajina nemôže nič exportovať. Len do Turecka, a tam veľmi nemá čo. „Môj známy má pomarančový sad. Vyhadzuje obrovskú časť úrody. Tu je pomarančov veľmi veľa. Nestihnú ich spotrebovať. A vyviezť ich nemôže nikam. Obrovská škoda.“ Usmievavý starší pán mi rozpráva o svojom živote v Severnom Cypre. S manželkou sa sem presťahovali zo Spojeného kráľovstva pred šiestimi rokmi. Najprv niekoľko rokov prichádzali len na dovolenku. Bolo im tu skvele. Jedného dňa sa rozhodli. Boli už v dôchodkovom veku. Tak prečo sa nevykašľať na prácu a nekúpiť domček v tomto raji? Bolo to lacné a nesprznené turistami. Odvtedy žijú pod slnkom namiesto britskej hmly.

Zaujíma ma, prečo si vybrali sever a nie juh ostrova. „Pretože juh je taký... rozvinutý,“ odpovedajú. „Sem ešte neprišla tá hektika moderného života. Ľudia sa usmievajú. Nikto sa nikam neponáhľa. Dúfame, že Severný Cyprus si ešte dlho zachová túto ospalú atmosféru, že ho tu neotrávi nejaká príliš moderná doba. My ho máme radi takýto.“

Večná otázka detí na celom svete pre zjavného cudzinca. „Where are you from?“ zakričala na mňa skupinka chlapcov. „Zo Slovenska. Odkiaľ si ty?“ opýtala som sa naspäť jedného z nich. „Z Turecka,“ odpovedal. „Si tu na návšteve?“ Pozrel sa na mňa prekvapene. Mal asi jedenásť rokov. „Nie. Bývam tu.“ Prikývol aj na otázku, či sa tu narodil. „Tak potom nie si Turek, ale Severocyperčan.“ Chlapec sa zamyslel. Nakoniec súhlasne pokýval hlavou.

Zahraničie