Ľudia ťukajú do mobilov, dlhokrké ženy miznú: Takto sa mení Mjanmarsko

Pri jazere Inle v Mjanmarsku začujete oboje, uvidíte dlhokrké ženy a rybárov, ktorí pádlujú nohami.

Zahraničie

Barma je ešte stále krajina, v ktorej môžete navštíviť iba miesta, kam vás pustí miestna vláda. Od volieb 2010 sa vyhlasuje za civilnú, nie vojenskú. Napriek tomu sa v niektorých zo siedmich etnických štátov v Mjanmarsku, ako sa krajina oficiálne nazýva, stále bojuje. Pre turistov teda nie sú všetky oblasti bezpečné.

Navyše, miestna garnitúra v mnohých prípadoch nechce, aby cudzinci videli, čo sa v krajine naozaj deje. Nikto sa nechce chváliť vypálenými dedinami a utečencami.

Jazero Inle je jednou z hlavných turistických atrakcií. Nachádza sa na juhu Šanského štátu. Ani tam sa však nemôžete pohybovať úplne slobodne. Je príliš bohatý na nerastné suroviny, aby mu centrálna vláda udelila žiadanú autonómiu. Na druhej strane, vládnuca strana si je vedomá, koľko peňazí môžu do krajiny priniesť turisti, a tak im rada odkrýva niektoré svoje poklady.

K jazeru Inle sa vraciam po troch rokoch. Naposledy som tu bola v apríli 2012, keď sa v Mjanmarsku po dlhých rokoch dostala do parlamentu opozičná líderka Aung San Su Ťij.

Lady - dáma, ako ju nazývajú miestni, bola celé roky v domácom väzení. Jej prepustenie a možnosť kandidovať za poslankyňu boli jedným z krokov, ktoré urobila armáda v záujme vyvolania dojmu, že sa situácia v krajine mení. Ako vyzerá jazero teraz?

Hotely a wi-fi

O šiestej ráno vystupujem po dvanástich hodinách z autobusu na križovatke ciest. Prší, je zima, akú človek v tropických krajinách nečaká. Nastupujem s miestnymi do otvorenej dodávky, dedina Nyaung Shwe, z ktorej sa vychádza k jazeru Inle, je vzdialená ešte pätnásť kilometrov.

Pri búdke na ceste auto brzdí, chlapíci si pýtajú vstupný poplatok desať dolárov za osobu. Pred tromi rokmi to bolo menej. Ako vtedy, ani teraz nechcú prijať doláre zložené na polovicu. Ak chcete v Mjanmarsku platiť dolármi, musia byť ako nové. Na niektorých miestach neakceptujú jednodolárovky, inde päťdolárové bankovky. Nikde nevysvetlia prečo. Asi ani sami nevedia.

Zaplatím a dovolia mi vstúpiť do mesta. Peniaze idú vláde. Čo s nimi robí, sa nedozviem... Na prvý pohľad je jasné, že v dedine pribudli autá i motorky. Dokonca občas zastavia na jedinom semafore. Ani ten tu pred tromi rokmi nebol. Podobne ako tu chýbali bankomaty či miesto, kde by si dal turista inú než instantnú kávu.

Pribudlo aj ihrisko, na ktorom sa dnes mladí preháňajú na dvojradových kolieskových korčuliach. Ako huby po daždi vyrástli ubytovacie zariadenia.

„V roku 2012 sem začali prichádzať turisti a nemali kde bývať,“ vraví majiteľ hostela. „Prespávali v kláštore, preto vláda nariadila výstavbu nových hotelov. Miestni však nemali peniaze, a tak veľa budov postavili bohatí ľudia z veľkých miest - z Rangúnu alebo z Mandalaya,“ pokračuje. „Nám to neuškodí, sú to iné cenové kategórie.“

Lacné ubytovanie nájdete v celom Mjanmarsku veľmi ťažko. S turistickým boomom stúpli ceny aj trojnásobne, kvalita im však nezodpovedá. Až na detail - všetky ubytovacie zariadenia pri jazere Inle majú v cene pripojenie na wi-fi. Aj to je čosi, o čom sa turistom i miestnym pred tromi rokmi iba snívalo. Preč sú časy, keď bolo Mjanmarsko miestom bez telefónneho signálu a pripojenia na internet.

Dedina na vode

Preč je aj ticho, čo v Nyaung Shwe pôsobilo priam liečivo. Požičiavam si bicykel a rýchlo unikám hluku motoriek a motorových člnov. Čím viac sa mestu vzďaľujem, tým väčší pokoj nachádzam.

Každá dedina má pri ceste svoj drevený kláštor i niekoľko stúp. Miestni pracujú na poliach, stavajú nové domy či predávajú vo svojich obchodíkoch pri ceste vodu a pochutiny. Alebo benzín z plastových fliaš. Ďalší chlapík vyrába tehly, o kúsok ďalej cítiť z miestnej továrničky akýsi destilát.

Tí, ktorí nežijú na súši okolo Inle, žijú priamo na jazere. Prejdem na koniec dlhého dreveného mosta. Okolo sú ryžové polia a kanál, po ktorom sa člny dostávajú k brehu. Na konci mosta čaká starší pán, majiteľ dreveného člnka, ktorý ma chce previezť. Turistickú cenu dohodnem tak, že jemu prilepší a pre mňa je prijateľná.

Za dva doláre mi venuje jazdu po vodných uličkách dediny. Nasadnem do člna a ocitám sa v inom svete. Bez zbytočných zvukov. V dedine Ming Thouk býva asi 1 500 ľudí. Pádlovať vedia aj najmenšie deti. Mnohé z domov sú obrovské, vhodné aj pre niekoľko rodín. Celou dedinou sa ozývajú mantry z miestneho kláštora. Tam, kde ich počuť slabšie, si miestni púšťajú barmský rock.

Do tejto dediny ešte wi-fi pripojenie nedorazilo. Zato televízory a satelity majú skoro všetci. Vo vode šantia deti. So šampónom na hlave sa kúpu. V tej istej vode perú miestne ženy oblečenie. Používajú ju na varenie. A rúrky z latrín, ktoré sú pri každom dome, vedú tiež do toho istého jazera. Bude tu internet skôr, ako vyriešia čistotu vody?

Trh alebo futbal

Za pätnásť dolárov si môžete pri Inle prenajať motorový čln, ktorého majiteľ vás vezme na celodenný výlet po jazere. Nečakajte, že s vami bude hovoriť po anglicky. Na podmienkach sa dohodnete s obchodníkom, rybári po anglicky nehovoria. Zato chytajú ryby do špeciálnych sietí, stoja pritom na konci svojich lodiek a pádlujú špeciálnou technikou - nohami.

Pozorujem rannú hygienu. Ženy, čo sa kúpu na brehu jazera, sú zahalené v dlhých šatkách. Po polhodinovej jazde vystupujem vymrznutá z lode na trhovisku v jednej z dedín pri jazere. Predajcovia sa rozložili na látky medzi stánkami alebo na miestnom futbalovom ihrisku. Ponúkajú zeleninu, ovocie, koreniny, ale najmä suveníry.

Ženy majú vlasy ukryté v šatkách svietivých ružových a oranžových farieb. Zľavu vám navrhnú skôr, ako sa stihnete zatváriť, že cena je privysoká. Viac ako suveníry ma však láka skupinka stúp nad dedinou. Postavili ich ešte v jedenástom storočí.

Kde-tu chýba sochám hlava, mnohé tehly sú už popadané. Žiarovka svietiaca na sošku Budhu však nechýba. Na kopci naproti sú ďalšie stúpy a kláštor Shwe Inn Tain. Drevená bránička je zatvorená, ale mních nás pozýva ďalej. Je odtiaľ výhľad na celú okolitú krajinu - ryžové polia s domčekmi, ďalšie kopce s pagodami, ranný trh aj jazero.

Dlhokrké ženy miznú

Ďalšia zastávka na jazere je dielnička, kde vyrábajú strieborné šperky. V horách Šanského štátu nájdete striebro, meď, zlato... A čínski investori tu našli aj plyn, ktorý dnes čerpajú potrubiami do Číny. Zostaňme však pri striebre. Každý druhý dom v tejto dedine je rodinný podnik na výrobu šperkov. V dielni, ktorú navštevujem, ich vyrábajú iba muži.

Jednou z najväčších atrakcií pri jazere sú dlhokrké ženy z kmeňa Kajaov. Lodník vás vysadí pred domom, v ktorom ich niekoľko tká. Rady zapózujú. Nič nepovedia, lebo po anglicky nevedia. Sú zmierené s tým, že si ich turisti fotia niekoľkokrát za deň.

Záhadné pre mňa je, ako sa zmierili s tým, že majú na krku veľkú záťaž. Zjavne túto „ozdobu“ odmietajú prijať všetky ženy. „Dnes už dievčatá obruče nechcú, chcú byť moderné,“ hovorí mi miestny sprievodca.

Prvé kruhy dostávajú ženy z kmeňa Kajaov na krk, keď majú deväť rokov. Prstencov je 13 a spolu vážia štyri kilá. Ich počet sa zvýši, keď dievča dosiahne sedemnásť rokov a do dvadsiatky môže mať na krku 24 kruhov. Záťaž dosiahne nepredstaviteľných osem kíl.

Kajaovia veria, že ich predchodcami boli draky a toto je spôsob, ako sa im podobať - predĺžiť si krk. V minulosti príslušníci tohto kmeňa považovali ženy s vysokými náhrdelníkmi za krásne. Antropológovia sa zase domnievajú, že kruhy na krku boli doplnkom, pre ktorý boli ženy menej atraktívne, a to ich chránilo pred osudom otrokýň.

Okolo jazera Inle žije čoraz menej takto ozdobených žien. Mnohé utiekli do Thajska, keď tu bojovali miestni povstalci s mjanmarskou armádou. Aj tam prežívajú vďaka bakšišom od turistov a predaju suvenírov.

Parkovanie zadarmo

Ďalšia zastávka - kláštor zo začiatku 19. storočia. Mních číta v kresle noviny. Na zemi sú na podložkách rozložené misky s praženými fazuľkami a termosky s čajom. Každý, kto chce, sa môže pohostiť. O tretej napochodujú pred sochu Budhu malí mnísi, na niekoľko minút rozozvučia kláštor svojou modlitbou a zase odchádzajú preč.

Na stenách visia obrazy Su Ťij. Obchodníčky lákajú na suveníry. Každý predajca na jazere má svoje triky, ako zarobiť. Keď prechádzame popri záhradách plných kvetov, ktoré pestujú miestni na vode, priblíži sa k nám loďka a v nej dve asi desaťročné dievčatá. Strkajú mi do ruky kvety. Keď si ich vezmem, vypýtajú si peniaze. A keď odmietnem, hodia mi do lode aspoň jeden, na pamiatku.

Z hlavnej cesty vedú odbočky k poliam, ktoré plávajú na vode podobne ako niektoré domčeky. Obyvatelia plávajúcich dediniek sa premávajú sem a tam. Každé miesto má svojich strážcov parkoviska, ktorí pomôžu lodníkovi zaparkovať pri správnom stĺpe. Prípadne odpádlujú jeho loď na vhodnejšie miesto.

Inak to nie je ani v hlavnej stanici motorových člnov v Nyaung Shwe. Vraciame sa pred západom slnka. Míňame obyvateľov plávajúcich dediniek, ktorí nakúpili a tiež sa vracajú domov, na jazero.

Turizmus živí rodiny

Dávam si večeru v bočnej uličke v Nyuang Shwe. Popíjam čínsky čaj a pozorujem miestnych. Namiesto toho, aby spolu komunikovali, každý čumí do svojho mobilu. Ďalšia zmena... Pred tromi rokmi som sa zhovárala s mladou dievčinou, začínajúcou podnikateľkou Phyu Phyu. Som zvedavá, ako sa má.

Pred jej domom je dnes už profesionálna ceduľa, na ktorej ponúka služby cestovnej kancelárie. Pred tromi rokmi iba hovorila o tom, ako chce masírovať turistov a organizovať lodné výlety. Na rukách mala vtedy 21-ročná žena polročné dieťa a dvor plný sušiacich sa ryžových krekrov. Ich predaj živil celú rodinu.

Jej mladší syn má dnes štyri roky, starší sedem. Rodinu, ktorá má deväť členov, živí turizmus. „Počet turistov stúpol, ale s tým narástlo aj množstvo cestovných kancelárií. Konkurencia je priveľká,“ vraví.

„Denne zarobím tak pätnásť dolárov. Pre celú rodinu to nestačí,“ dopĺňa. Podáva mi profesionálnu vizitku. „Hlavne, že robím, čo ma baví,“ usmeje sa Phyu Phyu.

Zahraničie