Z Angoly: Africkí muži tvoriaci expozíciu takzvanej ľudskej zoo v rámci svetovej výstavy v roku 1889 v Paríži.

Ľudské zoo: Ešte v 20. storočí predvádzali ľudí ako zvieratá!

Expanzia európskych štátov a kolonizovanie nových svetov mali svoje temné stránky. V modernej európskej a americkej spoločnosti zapustil hlboké korene rasizmus.

Na súde v Buenos Aires padlo 18. decembra 2014 rozhodnutie, ktoré nemalo obdobu. Argentínske súdy uznali osobnosť dvadsaťdeväťročnej Sandre. Sandra však nie je človek, ide o samicu orangutana. Z nevyhovujúcich podmienok tamojšej zoo ju previezli do zvieracieho útulku.

Súd uznal, že „zvieratá majú podobné práva ako ľudia a majú právo na ochranu“. Rôzne organizácie po celom svete sa už dlhšie snažia oslobodiť najmä primáty zo zajatia na základe uznania ich „personality“. Nebolo to však tak dávno, keď do zoo zatvárali nielen zvieratá, ale aj ľudí.

Nový imperializmus

Expanzia európskych štátov a kolonizovanie nových svetov mali svoje temné stránky. V modernej európskej a americkej spoločnosti zapustil hlboké korene rasizmus. Primitívne obyvateľstvo Afriky, Ázie a amerického kontinentu považovali za menejcenné. Po etnických čistkách pôvodných Američanov dnes žije v USA menej ako jedno percento Indiánov.

Moderné otroctvo prevažne černošského obyvateľstva bolo v južných plantážnických štátoch USA hlavným motorom ekonomiky. Z Afriky bolo za jedno storočie odvlečených takmer šesťstotisíc ľudí.

Na prelome 19. a 20. storočia nastúpilo obdobie označované ako nový imperializmus. Spory medzi veľmocami a honbu za novými kolóniami sprevádzala bezohľadnosť voči pôvodným kultúram v kolóniách. Technologický pokrok vyvolal v Európanoch, Američanoch, ale aj v Japoncoch v porovnaní s primitívnym obyvateľstvom zvyšku sveta pocit nadradenosti.

Najvýstižnejšie o tom vypovedal britský básnik Joseph Rudyard Kipling v básni Bremeno bieleho muža. Imperialisti chápali toto symbolické bremeno ako úlohu priniesť modernú európsku civilizáciu primitívnejším národom.

Ako zvieratá

Táto „civilizačná misia“ mala svoj zvrátený obraz aj vo vedeckých kruhoch, ktoré sa ju snažili obhajovať. Rasistický koncept evolučnej biológie tej doby považoval mnohé kmeneAfriky za nižší stupeň na ceste k modernému človeku. Približne od roku 1870 sa v mnohých krajinách Európy a v USA konali výstavy takzvanej exotickej populácie.

V Európe bol priekopníkom na tomto poli nemecký obchodník s divokými zvieratami Carl Hagenbeck, ktorého meno nesie dodnes fungujúca zoo v Hamburgu - Tierpark Hagenbeck.

V roku 1874 sa rozhodol okrem divých zvierat vystaviť aj polynézskych domorodcov a niekoľko Laponcov. O dva roky neskôr doviezol zo Sudánu Núbijcov, s ktorými navštívil Berlín, Paríž aj Londýn. Svoju „zbierku“ neskôr rozšíril o Eskimákov z Kanady.

V Paríži

Mimoriadne populárne bolo vystavovanie domorodcov vo Francúzsku. Jardin d’acclimatation je botanická záhrada, bývalá zoo, ktorá v období nového imperializmu slúžila ako antropologické centrum. Ľudská zoo tam bola zriadená v roku 1877. Pozostávala z domorodcov niekoľkých stredoafrických kmeňov, Núbijcov, Laponcov, ale aj kozákov a Indiánov.

Výstava zožala veľký úspech. Navštívilo ju údajne až milión ľudí. V roku 1889 sa Paríž stal dejiskom svetovej výstavy. Okrem toho, že dala zrod symbolu Paríža Eiffelovej veži, jej súčasťou sa stala aj village nègre.

V umelej osade žilo asi štyristo domorodcov vystavených ako atrakcia z koloniálneho sveta. Svetovú výstavu navštívilo viac ako 28 miliónov ľudí. Koloniálne výstavy sa konali aj mimo Paríža, napríklad v Marseille, kde boli domorodci vystavovaní v klietkach často polonahí a nahí.

Atrakcie

Vystavovanie ľudí v zoo neobišlo ani mestá ako Londýn, Miláno, Barcelona, Moskva, Varšava či New York. Na Medzinárodnej koloniálnej výstave obchodu v Amsterdame obdivovalo asi milión návštevníkov od mája do októbra 1883 simuláciu kampungu, tradičnej jávskej osady aj s domorodcami. Atrakciou neboli len domorodci z exotických krajín.

Dlho pred vznikom ľudských zoo bolo mnoho ľudí trpiacich nanizmom, nedostatkom rastového hormónu, vystavovaných v cirkusoch. Atrakciami sa stávali aj siamské dvojčatá či rozlične znetvorení jedinci. Nie vždy však išlo o nedobrovoľné väznenie.

V roku 1896 si krachujúca zoo v Cincinnati pozvala sto členov kmeňa Siouxov, aby si rozložili tábor na území zoo. Žili tam pol roka a za svoje pôsobenie dostali zaplatenú dohodnutú čiastku. Na medzinárodnej výstave v St. Louis v roku 1904 v etnologickom pavilóne bol „vystavený“ náčelník Apačov Geronimo, ktorý si zarábal aj rozdávaním autogramov návštevníkom.

Príbeh Joice

V USA bol známy príbeh černošky Joice Hethovej. Stala sa atrakciou v cirkuse Barnum & Bailey, ktorý pôsobí dodnes. Phineas Taylor Barnum, zakladateľ cirkusu, obchodník a šoumen, v roku 1835 o starej Joice tvrdil, že sa narodila v roku 1674, má 161 rokov a vraj bola dojkou prezidenta Georgea Washingtona.

Sedemmesačné turné s Joice po USA prinieslo nemalé zisky. Noviny však spochybnili jej príbeh a dlhovekosť, preto Barnum prisľúbil po jej smrti pitvu, ktorá mala potvrdiť jeho tvrdenia. Tesne pred svojou smrťou bola Joice slepá a úplne paralyzovaná. Zomrela vo februári 1836 a Barnum zarábal aj po jej smrti.

Nariadil verejnú pitvu, na ktorej sa v New York City Saloon zúčastnilo 1 500 pozorovateľov. Pitva ukázala, že Joice mohla mať okolo 80 rokov, čo však Barnum dlho popieral. Vyhlasoval, že na stole neležala skutočná Joice. Tá údajne stále žila v Európe.

Ota Benga

V St. Louis bol prvýkrát vystavený aj Ota Benga. Tento 23-ročný pygmej z afrického Konga, vysoký necelých 150 centimetrov, sa stal symbolom ľudských zoo. Podľa Phillipsa Vernera Bradforda, autora knihy Ota Benga - Pygmej v zoo, ho autorov pradedo kúpil od afrických otrokárov, ktorí vraj zmasakrovali osadu, kde žil, a zavraždili i jeho ženu a deti.

V roku 1906 ho Samuel Verner priviedol do zoo v Bronxe. Návštevnosť rapídne stúpla po tom, čo bol Ota Benga vystavený vo výbehu pre šimpanzy, strieľal z luku či zápasil s orangutanom. Pribúdali však ľudia, ktorí otvorene vyjadrovali znechutenie z takéhoto druhu zábavy.

Černošský pastor James H. Gordon v protestnom liste písal: „Naša rasa je urážaná dosť aj bez toho, aby bol jeden z nás vystavovaný s opicami.“ Spoločenský tlak donútil organizátorov zrušiť výstavu a Ota Benga sa mohol voľne pohybovať po zoo.

Pastor sa postaral o to, aby ho prepustili. Jeho začlenenie do spoločnosti sa neuskutočnilo podľa plánov a Ota Benga spáchal v roku 1916 samovraždu. Ukradnutou pištoľou si strelil do srdca.

Aj dnes

Pôsobením hnutia abolishmentu, cirkvi, posunom vo vede, no hlavne rozvojom humanistických myšlienok a ich pohľadu na človeka a spoločnosť sa vystavovanie ľudí v zoo so zvieratami začalo považovať za zvrátené. Koncept ľudskej zoo však nezmizol.

Príkladom sú mnohé skanzeny obývané trvalo s cieľom uchovať ľudovú kultúru alebo len dočasne pôvodnými obyvateľmi na prilákanie turistov vo všetkých kútoch sveta. Asi najlepším príkladom z 20. storočia je výstava EXPO 58, ktorá sa konala v Bruseli v roku 1958. Jej symbolom je známe Atómium návrhára Andrého Waterkeyna.

Bola to prvá medzinárodná výstava usporiadaná po druhej svetovej vojne. Mala byť oslavou pokroku, zúčastnilo sa na nej viac ako 40 miliónov ľudí. Obdivovali sovietsky Sputnik, moderné lanovky a futuristické budovy, no nechýbali ani domorodci v simulovanej dedine za plotmi pavilónu Konga.

  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].