Čarovný Krakow

Židovská štvrť Kazimierz v Krakove: Teraz je preplnená krčmami

Čím je pre Bratislavčanov Viedeň a Budapešť, tým je pre obyvateľov severných slovenských okresov Krakov

Keď sa Krakovčana spýtate, kedy sa Varšava stala hlavným mestom Poľska, odpovie vám jedným slovom: „Nikdy!“Krakov bol od roku 1320 korunovačným mestom Poľska s prvou poľskou univerzitou. A keď sa Varšava v roku 1596 stala hlavným mestom, Krakov korunovačným zostal. Lenže v šestnástom storočí, keď sa krajina rozširovala na východ, mal smolu a ocitol sa bokom. A „bokom“ zostal najmä pre Bratislavčanov dodnes. Dokola opakujú, že Bratislava má veľmi výhodnú polohu, leží neďaleko Viedne a Budapešti, ale na Krakov si ani nespomenú. Na rozdiel od obyvateľov severu a východu Slovenska, pre tých je Krakov Viedňou aj Budapešťou dokopy. Sedemstošesťdesiattisícová metropola, ktorá bola naša. Teda, iba ak sa stotožníme s tým, že sme boli Rakúšania a patrila nám celá Halič. Žeby sa to Poliakom nepáčilo?

Wawel: Vedeli ste, že Wawel nie je hrad, ale kopec, na ktorom stojí?
Wawel: Vedeli ste, že Wawel nie je hrad, ale kopec, na ktorom stojí?
Foto: Július Dubravay

Dvanásť miliónov turistov

No a čo?! Oni stále hovoria o „českých Tatrách“, Slovensko sa pre nich končí prvým kopcom Nízkych Tatier či akvaparkom v Bešeňovej alebo im len jednoducho zavadzia na ceste do Viedne. Odkedy máme euro, sme pre nich drahí, naše služby sa im nepáčia. „Nedávno začali objavovať Košice,“hovorí Róbert Schmidt, jediný Slovák, ktorý má licenciu mestského sprievodcu po Krakove. Môže vás ohúriť hneď na úvod - v Krakove majú Krakovskú ulicu! Smeruje do centra mesta k Hlavnému námestiu, k Rynku Głównemu. Ten by sme mohli premenovať aj na Babylonské námestie, lebo poľštinu tu takmer nebolo počuť. „Je jedno, či je leto, alebo zima, v meste sú stále. Turistická sezóna jednoducho neexistuje,“hovorí Róbert Schmidt. Ročne sem zavíta okolo dvanásť miliónov turistov. Lákadlom sú v zime aj vianočné trhy, ale tie bývajú všade. „Až dvadsať percent obyvateľov mesta má aspoň nejaké príjmy z cestovného ruchu. Dve tretiny z tých dvanástich miliónov návštevníkov tvoria Poliaci, ísť si pozrieť Krakov patrí k ich národnej hrdosti.“

Malebné: Kaviareň v židovskej štvrti Kazimierz.
Malebné: Kaviareň v židovskej štvrti Kazimierz.
Foto: Július Dubravay

Hrad Wawel, kráľovské sídlo, Rynek Główny, Ulica Grodzka a čoraz známejšia štvrť Kazimierz. Ešte v devätnástom storočí samostatné mesto, preto tá Krakovská ulica. Stačí prejsť park, ktorý bol korytom Visly, kým ho nezasypali, pozrieť sa na most, kde tiekla a už netečie rieka, a ste tam. „Spomínate si, ako vo filme Schindlerov zoznam likvidovali židovské geto? Na dievčatko Danku? Stálo presne hentam,“ hovorí Róbert Schmidt a ukazuje na dom v ulici Meiselsa, kde v roku 1993 nakrúcali oscarový film. „A cez tú pavlač hnali Židov dole.“ Smutná spomienka, ale história sa k nim zachovala oveľa horšie než film. Kedysi až tretinu obyvateľov Krakova tvorili Židia, žilo ich v ňom 67-tisíc, po vojne sa doň vrátilo asi 1 200 zo štyroch tisíc, ktorí prežili. Aj tých, ktorí žili v Kazimierzi, presťahovali do geta obohnaného múrom v tvare Mojžišových tabúľ. Do 320 domov ani nie na dvadsiatich uliciach, kde žilo tritisíc ľudí, ich nahnali až 17-tisíc. A po vojne zostala celá židovská časť tejto štvrte pustá.

Synagóga Remuh: Patrí medzi najstaršie v strednej Európe, v Kazimierzi stojí od šestnásteho storočia.
Synagóga Remuh: Patrí medzi najstaršie v strednej Európe, v Kazimierzi stojí od šestnásteho storočia.
Foto: Július Dubravay

Kazimierz vstal z mŕtvych

„Prvé bary tu vyrástli po roku 1990. Jedným z nich bol ten, kde sa sedelo pri šijacích strojoch značky Singer. V dome, kde nakrúcali Schindlerov zoznam, bola krčma Stajňa, mali ju radi najmä študenti, ale už zanikla,“ rozpráva sprievodca a človek si zrazu uvedomí, že v tomto meste je krčma na krčme. A jedna krajšia ako druhá. Napríklad kaviareň menom Ulica Krokodili, kde sa pri vašom stole pristaví stará žena a dožaduje sa, aby ste jej „dali na zúbky“. Tak to počujeme my, ale ona si pýta na „zupke“, a to je po poľsky polievka. „Neďaleko odtiaľto som býval.“

Róbert Schmidt: Jediný Slovák s licenciou mestského sprievodcu varí aj dobrú kapustnicu.
Róbert Schmidt: Jediný Slovák s licenciou mestského sprievodcu varí aj dobrú kapustnicu.
Foto: Július Dubravay

Jediný Slovák, ktorý má licenciu mestského sprievodcu po Krakove, je z Prievidze. Na otázku, ako sa dostal do Krakova, odpovie: „Vlakom.“ Vyštudoval geológiu, zamestnal sa na vysokej škole v Košiciach, vybavil si desaťmesačnú stáž v Poľsku a kým bol v Krakove, vyhodili ho z miesta odborného asistenta. „Od roku 2002 žijem tu,“ povie. Očividne však rozpráva radšej o meste než o sebe. „Toto je synagóga Izáka zo 17. storočia, táto bola najbohatšia. Dal ju postaviť Izák Jakubovič, ktorý spravoval aj majetky poľských kráľov. Mal sen, že zbúral múr a vypadli mu spoza neho zlaté dukáty. Poradil sa s rabínom, ten ho poslal hľadať pod Karlov most do Prahy. Chytili ho, vysmiali ho, strážca tvrdil, že jemu sa snívalo, že tie dukáty sú za múrom v Kazimierzi. A Izák ich našiel! Namiesto radosti sa však hneď pohádal so ženou, ktorá presne vedela, na čo tie peniaze minúť. A tak Izák, aby upokojil situáciu, dal postaviť synagógu a daroval ju žene.“

Múdro urobil? Skutočným židovským mudrcom však bol krakovský rabín Mojžiš Izereles. Pôsobil v synagóge Remuh, ktorá v Kazimierzi stojí už od šestnásteho storočia. Môžete si ju pozrieť, ale na hlave vám pristane červená jarmulka. Aj hroby v jej okolí, starý obnovený cintorín. Cez vojnu sa stal smetiskom... Nuž, a keď sa dnes v Krakove dakto sťažuje na Židov, že sú vinní za všetko, dostane jasnú odpoveď: „Veď áno, len kde tí Židia sú?“

Dom z filmu: Tu nakrúcali scény do Schindlerovho zoznamu.
Dom z filmu: Tu nakrúcali scény do Schindlerovho zoznamu.
Foto: Július Dubravay

Aby sme nehovorili len o Židoch, v Krakove môžete vidieť aj pápežskú električku! Keď Svätý Otec František zavítal v júli 2016 do tohto mesta, kde sa stretol s účastníkmi Svetových dní mládeže, viezol sa s postihnutými deťmi električkou. Tá je odvtedy - na rozdiel od všetkých ostatných - žlto-biela, v pápežských farbách, aby si ju nikto nepomýlil. Môžete sa ňou teda pokojne previezť, o to skôr, že premáva ulicou, do ktorej ústi Ulica svätého Floriána, a kúsok odtiaľ má svoje sídlo i tlačiareň Spolok Slovákov v Poľsku.

Exotická slovenčina

„Študoval som žurnalistiku v Ružomberku a v roku 2015 som sa dostal na študijný pobyt na Pápežskú univerzitu Jána Pavla II.,“hovorí Peter Luha a na otázku prečo, odpovie prosto: „Zaujali ma fotografie v časopise.“ „O rok neskôr som stážoval v redakcii poľských krajanov v časopise Život a ten istý rok som spoznal svoju manželku, ktorá pochádza z Ružomberka. Pracuje tu už sedem rokov, je spokojná. Ja som sa zamestnal v Rádiu Krakov a ďalej píšem aj pre Život.“

Keď sme sa na neho pýtali, povedali nám - „Ten s tým fotoaparátom na krku“. Práve zvečňoval posedenie pri kapustnici, no a tú navaril Róbert Schmidt. „Slovákov je tu veľa,“ povedal Ľudomír Molitoris, generálny tajomník spolku. Generálny tajomník? Ústredný výbor Spolku Slovákov v Poľsku? „Sú to len slová,“pobavil sa na našom prekvapení. „Horšie je, že hoci v okolí Krakova už žije vyše štyritisíc Slovákov, v miestnom spolku ich je len zo štyridsať.“ To už nie sú tí Slováci, ktorí sa hlásili k našincom po tom, ako severný Spiš a Orava pripadli Poľsku výmenou za Tešínsko, ale ľudia, čo sem prichádzajú za prácou. Podľa slov viacerých sú platy v nadnárodných korporáciách veľmi slušné, okolo tisíc a viac eur. Nuž, a keď máte na výber nič na severe Slovenska alebo tisícku v Krakove, niet o čom rozmýšľať. „Takto nám odišla aj bývalá sekretárka spolku, ktorej ponúkli o päťdesiat percent vyšší plat. Hľadali niekoho, kto ovláda aj slovenčinu.“

„Slovenčina je v Poľsku exotický jazyk,“ tvrdí Miloš Horváth. Len nedávno sa stal vyslaným lektorom slovenského jazyka a kultúry na Jagelovskej univerzite v Krakove. Tento „exotický jazyk“ sa tu učí približne 25 študentov, čo Slovák asi nepočuje rád, ale po prvom semestri vraj už celkom slušne komunikujú. „Silnou konkurenciou je čeština, mnohí si zvolia slovenčinu až potom, keď nepochodia inde. Napriek tomu, kto vie po slovensky, ľahšie sa zamestná.“ Len na to, aby ste sa ľahšie zamestnali, musíte, samozrejme, vedieť aj po poľsky. Niekedy vám však nepomôže ani jedno, ani druhé. Napríklad vtedy, ak sa vám narodí taká krásna dcérka ako Milošovi Horváthovi a jeho Anne, Pola, a vy zostanete na materskej dovolenke. Mimochodom, Anna je Poľka z Katovíc a vyštudovala exotickú slovenčinu. Takú exotickú, že jej doposiaľ okrem rozhovorov s partnerom 
a dcérkou bola nanič.

Tretie najväčšie slovenské letisko

Kedysi vraj Slováci rozumeli poľštine lepšie ako češtine. A Poliaci nám? „Odkiaľ ste? Zo Slovenska? Aha, tak preto vám tak dobre rozumiem,“ znie častá odpoveď. Pri výrazoch ako „dźwig 6 osobowy“ vaše nadšenie čiastočne schladne. Výťah pre šesť osôb. Ktovie, ako sa po poľsky povie letisko. V každom prípade, tunajšie Letisko Jána Pavla II. Krakov-Balice je vraj po Viedni a Budapešti tretie najväčšie slovenské letisko! Bratislavčania lietajú z Viedne, severania z Krakova. Takže, je toho veľa, čo nás spája. Dnes aj v minulosti. Vedeli ste napríklad, že v budove, ktorá je na dohľad dnešného slovenského konzulátu, je dom, kde sídlil náš konzulát za prvej Československej republiky? Dokonca aj v roku 1939, keď Československo zaniklo. Práve tam sa schádzali dôstojníci, ktorí utiekli z protektorátu alebo zo slovenského štátu, aby mohli bojovať proti nacistom, a práve tam založili aj prvý vojenský oddiel československej armády.

V Krakove je toho oveľa viac, čo má našincovi čo povedať, než Wawel či Rynek Główny. Toto mesto je s nami spojené viac, než si možno uvedomujeme. A určite sa oplatí spoznať ho, aj keď je trochu ďalej než Viedeň či Budapešť. Teda aspoň z Bratislavy.


VIDEO Plus 7 Dní