Miesto, kde sa končí svet existuje. Popravili tam deväťdesiat čarodejníc

Na severovýchode Nórska nájdete koniec sveta, ale aj príbehy o sýrskych utečencoch. A len na skok odtiaľ býva Santa Claus.

Pre návštevníkov Škandinávie sa začína sever prejazdom polárneho kruhu na 66. stupni a 33. minúte severnej šírky. Hlavnými bránami severu sú polárne centrá na nórskom cestnom ťahu E6 a pri fínskom domove Santa Clausa v Rovaniemi. V lete roku 2016 jeho sídlo prestavovali a vyrastal pri ňom avantgardný lesný hotel.

Najvzdialenejší

Do Kirkenesu, najodľahlejšieho severovýchodného mesta Nórska, je to z Rovaniemi 530 kilometrov. Práve tento kútik škandinávskej krajiny zažil nedávno tvrdú skúšku. Stal sa jedným z miest, kadiaľ do vysnívaného Nórska prišlo minulú zimu niekoľko tisíc utečencov zo Sýrie a z Afganistanu. Ich cesta bola viac než strastiplná a museli za ňu prevádzačom veľa zaplatiť. Tí ich previezli cez celé Rusko a nakoniec im na cestu do Nórska dali bicykle. Hraničný priechod Storskog totiž nie je pre peších, preto ho utečenci prechádzali na kolesách.

„U nás sa dlho neohriali, posielali ich hneď do Osla alebo Trondheimu,“ povedal nám recepčný v hoteli. Ale otvorená nórska náruč sa čoskoro zavrela. „Zriadili sme im dobre strážený zberný tábor vo vojenskom priestore pri letisku a každý týždeň vypravujeme lietadlo, ktoré ich odváža späť domov,“ vysvetlili nám miestni obyvatelia a ochotne nakreslili plánik, kde pri letisku uvidíme obytné bunky. Miesto vyzeralo ponuro, navyše neďaleko stoja zvyšky bunkrov, počas vojny tam asi stotisíc nemeckých vojakov strážilo strategickú námornú cestu do Murmanska. Spomenuli sme si na slová recepčného: „Aj keď prišli počas zimnej tmy, určite pre nich bolo lepšie byť tu, v depresívnej tme a mraze, než ukrývať sa pred bombardovaním doma na slnku.“

Strážená hranica

Z Kirkenesu jazdí denne autobus do Murmanska. V meste nájdete nórsko-ruské nápisy, v prístave kotvia ruské lode a každý štvrtok sem prichádzajú Rusi predávať svoj tovar. Cestovné agentúry ponúkajú ako úžasné dobrodružstvo výlety po rieke Paskvikelva pozdĺž ruských hraníc. Návštevníci s vlastným autom sa zájdu pozrieť k cestnému hraničnému priechodu Storskog aj preto, že je najsevernejším európskym hraničným priechodom.

Každý z nich si vypočuje varovanie: „Nie aby vám napadlo priblížiť sa k čiare, fotografovať ju teleobjektívom alebo niečo hodiť na druhú stranu!“ Hraničné pásmo z oboch strán strážia vojaci podľa zmluvy z roku 1949, z obdobia začínajúcej sa studenej vojny. Ako to, že sem nedorazili zmeny, ktoré sa udiali v Európe? Nórski cestári pritom budujú k hranici novú rýchlostnú cestu a pozdĺž nej cyklistický chodník, čo je vzhľadom na predchádzajúce udalosti s utečencami trochu paradox. Špeciálnym spôsobom začali Nóri strážiť aj svoje hranice s Európskou úniou. Predaj alkoholu je v krajine štátnym monopolom a dane tvoria veľké percento jeho ceny. Pol litra dvanástky stojí vyše troch eur, silnejší alkohol sa predáva len v štátnych obchodoch Vinmonopolet. Colníci majú k dispozícii „mobilný röntgen“, ktorý v autách odhalí nadlimitný alkohol.

Tvorí ho akási brána, ktorú privezie veľký kamión, a tá presvieti stojaci karavan. Kto včas prizná alkohol nad povolený limit, zaplatí daň (napríklad za víno sedem eur na liter). Kto neprizná, môže len zúfalo krútiť hlavou nad výškou pokuty. Majitelia karavanov sa preto pred miestom pôsobenia mobilného röntgenu navzájom varujú cez sociálne siete.

Koniec sveta

Tento titul patrí v Nórsku najodľahlejšej, v súčasnosti len v lete žijúcej dedine Hamningberg na polostrove Varanger. Bola významným rybárskym prístavom už v 16. storočí. Prvú časť jej úpadku vyvolal nástup motorových lodí, ale boje na konci druhej svetovej vojny prežila bez úhony. Smrteľnú ranu jej zasadila vláda, ktorá po dlhom márnom boji miestnych zamietla prostriedky na modernizáciu prístavu. Keď v roku 1982 vyasfaltovali príjazdovú cestu, bola dedina už dvadsať rokov opustená. Ale ľudia sa sem stále vracajú a domy udržiavajú.

Tore Riis tu ešte chodil do školy. Potom rodičia zbalili všetkých päť súrodencov a odišli. Tore s bratom vo svojom rodnom dome v lete prevádzkujú kaviareň, kde si za osem eur môžete dať kávu a vafle. Tore býva v Bergene a do svojej rodnej dediny to má najkratšou cestou cez Švédsko a Fínsko 2 500 kilometrov. Našťastie, jeho drevený dom z 19. storočia nepotrebuje nátery, impregnuje ho slaný morský vzduch. „U nás ani v najbližšom meste Vardø nezamykajú autá,“ nezabudol sa pochváliť pri rozlúčke.

Honba na čarodejnice

O tom, že odľahlé Vardø sa hrdo hlási k Nórsku, svedčia aj štátne vlajky, ktoré ponúkajú miestne supermarkety. Najväčšia merala tri krát deväť metrov. Aj keď Vardø leží na ostrove, považuje sa za najsevernejšie pevninové európske mesto. S pevninou ho totiž spája tunel dlhý 2 890 metrov, vedúci 88 metrov pod morom. Je v ňom temno, rovnako ako v zime v meste, keď je tu tri mesiace celý deň tma. Nie div, že symbolická posádka miestnej vojenskej pevnosti z roku 1330 má ako jediná na svete povinnosť vítať čestnou salvou slnko, keď sa po zimnej tme prvýkrát objaví nad obzorom.

Táto najsevernejšia pevnosť v Európe je vyslovene krásna - hýri veselými farbami, na tradičných zatrávnených strechách nechýbajú kvety, hustý trávnik okolo opevnenia je starostlivo udržiavaný. Druhá významná stavba, či skôr avantgardný objekt, múzeum, je podstatne menej úsmevná. Steilneset Memorial je pamätník deväťdesiatim obetiam čarodejníckych procesov v 17. storočí. V dlhej úzkej temnej chodbe sú na čiernych paneloch mená a osudy všetkých obetí. Ako hlavný dôkaz čarodejníctva stačila skúška vodou. Keď sa človek so zviazanými rukami a nohami nepotopil, čo pri niekoľkých vrstvách oblečenia bolo pravdepodobné, znamenalo to, že čistá morská voda odmietla prijať diablovho pomocníka. Mesto akoby sa stále cítilo previnilo - v múzeu je zadarmo anglická brožúrka opisujúca osudy obetí a vedľa horí večný oheň.

Tri mesiace tmy

Berlevag leží na 70. stupni severnej šírky na západ od polostrova Varanger. Má maximálne dvadsať slnečných letných dní a v zime vlny vyše troch metrov. Mohutnú hrádzu chrániacu veľký prístav dokončili v roku 1975 a pre tunajší život je taká dôležitá, že jej dokonca venovali malé múzeum. Vyše sto kilometrov dlhá prístupová cesta vedie polárnymi pustatinami v nadmorskej výške okolo dvoch stoviek metrov, kde sú aj v lete zvyšky snehu. V zimnom nečase jazdia autá v kolóne za snežným pluhom. Keď je najhoršie, zostáva lietadlo. Aj keď je tu malá nemocnica, môže ním priletieť napríklad doktor špecialista.

„To musíte mať dobré poistenie, platiť lekárovi lietadlo musí predsa stáť nemalé peniaze,“ prehodili sme slovo s miestnym rybárom Hakonom. „Prečo?“ začudoval sa našej otázke. „Platím dane, tak sa ďalej nestarám.“ A zrejme platí naozaj poriadne dane, úlovok 4-5 ton rýb za deň je bežný, v zime chytí aj 12 ton. Je to slušný príjem pred zdanením - za kilo tresiek má viac ako dve eurá. Na všetko sú však kvóty, nachytá a dosť. „Potom idem na zimu za slnkom do Thajska,“ smial sa pri drobnom júlovom mrholení.

Možno aj on si raz privezie z Thajska drobnú oddanú manželku ako mnoho iných Nórov. Zatiaľ žije sám. Má len dve lode a chytené ryby spracúva v jeho hale päť litovských brigádnikov. Keďže mal práve voľno, zobral nás do susedného rybárstva. „Môžeme si kúpiť rybu?“ opýtali sme sa. „Prečo nie,“ usmiala sa na nás malá mladšia pani v obrovských gumákoch a zástere. Na rukách mala veľké rukavice, až sa v nich pomaly strácala. Vybrala nám rybu, našla v kancelárii firemnú tašku a popriala dobrú večeru.

Najsevernejší

S týmto slovom sa v tejto časti Nórska stretávame stále. Na ďalšom, ešte západnejšom myse svieti počas zimnej tmy najsevernejší maják európskej pevniny. V budove strážcov majáka Slettnes FYR vedľa dediny Gamvik je dnes sezónna kaviareň a galéria. Atrakciou je tu polárna žiara. „Už ju neregistrujeme, máme ju nad hlavou tak často,“ zvyknú hovoriť miestni ľudia. Aj keď je z Berlevagu do prístavu Menhamn neďaleko majáka vzdušnou čiarou 49 kilometrov, po ceste prejdete 323. Preto je v Menhamne so 700 obyvateľmi letisko - ako inak, najsevernejšie pevninové -, na ktorom trikrát denne pristáva lietadlo pre 39 cestujúcich na linke z Tromsø do Kirkenesu. Pristáva vo väčšine „miest“ na tejto trase a jednotlivé lety trvajú niekedy iba desať minút.

Ak teda počasie dovolí vzlietnuť a pristáť, čo nie je tak často. V prípade núdze lietadlo nahrádza vrtuľník. Menhamn má ešte jedno severské naj. „To musíte po fľašu vína ísť vyše 200 kilometrov do najbližšieho štátneho Vinmonopoletu?“ čudovali sme sa v miestnej samoške. Pokladníčka sa spokojne usmiala: „Môžeme si ho dať poslať, ale aj v susednej dedine je malý vinmonopolet. Najsevernejší na pevnine.“ Nóri si na svojom studenom severe vedia so všetkým poradiť. Neďaleko polárneho kruhu na opačnej strane Škandinávskeho polostrova, v prístave nórskeho mesta Mo i Rana, sa s nami drsný sever rozlúčil zaujímavo.

Kotvila tu obytná loď pre robotníkov na vrtných plošinách, jediná svojho druhu. Každé auto idúce okolo zastavilo či aspoň pribrzdilo. Oranžovo- červená Edda Fides s plošinou pre vrtuľníky a mostom na pripojenie k plošine na prove právom pútala pozornosť. Dlhá je 130 metrov a ubytuje 600 ľudí. Patrí Nórom, pred piatimi rokmi ju postavili Španieli a je registrovaná na Malte. Sprevádzal nás po nej prvý dôstojník Gert.

Hovorili sme o ropnej kríze, v ktorej dôsledku je teraz loď bez práce a hľadá náhradný program. Nedávno si ju na dva týždne prenajali na natáčanie z Holywoodu a filmárom prišlo vhod, že na lodi je aj bar. Nám však pri bare prešla chuť na pivo. Polliter za šesť eur je cena prijateľná iba pre filmové hviezdy alebo pre nórskych rybárov, ktorých plat môže byť až 160-tisíc eur ročne.


VIDEO Plus 7 Dní