Mjanmarsko: Doteraz neprístupná krajina s veľkým bohatstvom

Mjanmarsko po polstoročnej vláde vojenskej chunty začína postupne odhaľovať svoje tajomstvá.

Oranie polí byvolmi, ilegálny obchod s jadeitom, pohoda v čajovni a mimoriadne vplyvní generáli. Aj takto vyzerá dnešné Mjanmarsko, krajina, ktorú zrejme čakajú veľké zmeny. V jesenných voľbách zvíťazila strana dlhodobej disidentky Aun Schan Su Ťij a v týchto dňoch sa po desaťročiach vojenskej diktatúry stal hlavou štátu nevojak Tchin Ťjo.

Sú to jednoznačné kroky smerom k otváraniu sa svetu. Do kláštora: Slnko vychádza o pol šiestej. Ulice mesta Rangún sa rýchlo zapĺňajú. Obchodníci tlačia svoje káričky, v panviciach sa vyprážajú sladké šišky. Ráno v Mjanmarsku je magická časť dňa.

Za uchom nám zvoní ťažký kovový zvonec. Po chvíli prichádzajú v tesnom zástupe mladí mnísi. Zabalení v bordových rúchach, bosí, s miskou v rukách. Každé ráno obchádzajú rovnaké ulice a pokorne hľadia do zeme.

„Mníchom dávame uvarenú ryžu alebo strukoviny, oni môžu jesť len darované jedlo,“ vysvetľuje robustná majiteľka hotela Motherland, kde bývame. Väčšina mjanmarských chlapcov si odžije dvakrát za život niekoľko týždňov v kláštore.

Prvý raz na začiatku puberty, druhý po dvadsiatke. Oholená hlava, ranné a večerné modlitby, žobranie o jedlo, ktoré jedia len doobeda. Kláštor predstavuje duchovný úvod do sveta théravádového budhizmu, ktorý je hlavným náboženstvom päťdesiattrimiliónového Mjanmarska.

V minulosti sa táto krajina volala Barma, podľa hlavného etnika. Dodnes sa názov bežne vo svete používa. Štát leží medzi Indiou, Čínou a Thajskom. S rozlohou trinásťkrát väčšou ako Slovensko sa stále považuje za nevyriešenú hádanku Ázie.

Čaj na stole

Barmské dni sa začínajú v čajovni. Do miestnosti plnej malých stolov prichádzajú od skorého rána muži v sukniach longyí s novinami v ruke. Na rozdiel od mnohých ázijských krajín tu sedia i ženy a deti. Malí chlapci sa pretekajú, kto obslúži viac zákazníkov.

Handrami leštia stoly i nápojové lístky. Na stolčeku vždy stojí termoska so zeleným čajom a nad hlavou visí zapaľovač. Cigarety sú súčasťou jedálneho lístka. Prvé gurmánske prekvapenie je polievka. Tú dostávame ku každému jedlu od raňajok až po neskorú večeru.

Okrem tekutej stravy miestni raňajkujú šišky, rezance s orieškami a so zeleninou alebo palacinky. Namiesto cukru prúdom lejú do kávy zahustené sladké mlieko. Ľudia sa neponáhľajú. Čas trávia pri debatách a čítaní novín. Novinové kiosky sú na každom rohu.

„Kupujem len neštátne, tie píšu pravdu,“ dušuje sa taxikár, keď nás vezie cez mesto. Stoja asi sedem centov. Titulky miestnych denníkov v tomto čase zapĺňa portrét najznámejšej mjanmarskej ženy. Aun Schan Su Ťij, nositeľka Nobelovej ceny za mier, bojovníčka za demokraciu v krajine, kde vládne tvrdá vojenská diktatúra.

Dcéra národného hrdinu generála Aunch Sana. Jej politická strana vyhrala v novembri voľby. Mjanmarsko pokojne čaká na veľké zmeny.

Zelené bohatstvo

Cestujeme už tretí deň. Prvú noc autobusom po jedinej rýchloceste z Rangúnu do Mandalay. Odtiaľ vlakom na sever mimo klasických turistických trás. Železnicu tu postavili za čias kolónie, odvtedy sa koľají ani vagónov nikto nechytal. Miestne vlaky sa považujú za jedny z najhorších na svete.

„Táto cesta z vás vytrasie dušu. Počkajte chvíľu, za mestom sa začnú kolotoče,“ usmieva sa Win, náš spolucestujúci v kupé. „Chodím tadeto často. Neďaleko jazera Indawgyi, kam idete, sú jadeitové bane. Najväčšie na svete,“ veľavravne potľapká po veľkej taške.

„Ja s drahým kameňom obchodujem,“ dodáva medzi rečou. Za posledným bambusovým domom na koloch vlak začína skákať, akoby chcel vzlietnuť. Mjanmarsko je najväčší vývozca jadeitu, väčšina produkcie smeruje na ázijské trhy a takmer celý obchod funguje ilegálne.

Win počas cesty sprisahanecky zašepká: „Máme veľmi veľa kameňov. Bane má v rukách armáda alebo jej priatelia. Obchoduje sa v miliardách dolárov ročne!“

Nesťažuje sa, len poznamená

„No a pozrite, v čom sa vezieme.“ Dva a pol dňa cestujeme do Kačjinského štátu na severe krajiny. Chystáme sa na oslavu Nového roka. Ten je vypočítaný na desiateho januára. Tri dni osláv, tanca, hodovania. Po úmornej ceste nás čaká nemilé zistenie.

Kačjinské vedenie veľkolepé oslavy zrušilo ako protest proti novej vláde.

Pán generál

Oslavuje sa potajme. V hoteli, kde spíme, sa večer rozkladajú veľké reproduktory, najnovší LCD televízor a karaoke. Muži si obliekajú biele košele a bavlnené sukne vymenia za hodvábne. Na stole nechýbajú fľaše whisky a pečené ryby. Medzi hosťami sú ľudia z armády. Hlučne oslavujú celú noc, až sa drevený hotel nad jazerom natriasa.

Zaspať so štupľami v ušiach je takmer nemožné. Ráno nás majiteľ hotela pozve na raňajky, tvári sa previnilo, ale armáda je viac ako turisti. S kruhmi pod očami čakáme na šoféra, ktorý nás mal odviezť opäť na vlakovú stanicu. Neprichádza.

„My vás zoberieme,“ na naše prekvapenie dostávame ponuku od generála. Usmieva sa na nás čiernymi zubami a plnými ústami betelu. Zmes listov, betelových orieškov deň. Je to silne návykové a škodlivé, no aj tak betel žujú skoro všetci.

Generál odpľul červené sliny na zem a pred budovu prichádza vojenský konvoj. Po rozbitej ceste sa rútime k najbližšej železnici do mestečka Hopin. V aute sedíme len my. Počas skackavej jazdy sa nečakane otvorí priehradka plná peňazí.

Šofér ledva natlačí kotúčiky späť, pohľadom nám naznačí, že sme nič nevideli, a pokračujeme. Pozeráme von oknom po zdevastovanej krajine, kde mladí muži práve orú ryžové polia ešte s byvolmi. Mjanmarsko patrí medzi dvadsiatku najchudobnejších krajín sveta.

Od začiatku šesťdesiatych rokov je pri moci armáda. Žije tu stotridsaťpäť etnických skupín. Vojenská chunta tvrdo potláča všetky prejavy nevôle. Krajina sa na pol storočia uzavrela svetu a veľmi pomaly odhaľuje svoje tajomstvá.

Rozprávať sa s cudzincom bolo pred pätnástimi rokmi zakázané. Ekonomických príležitostí v Mjanmarsku je málo, ľudia stále žijú tradičným jednoduchým spôsobom. Sú nesmierne milí a nápomocní. Bezpečnosť a pohostinnosť k turistom je na prvom mieste.

Údolie pagod

Cestujeme k jednému z najväčších divov Ázie. Uprostred krajiny, ohraničená riekou a horami, leží veľká zelená planina Bagan. Najnavštevovanejšie a najznámejšie miesto v Mjanmarsku. V deviatom storočí tu začali stavať pagody, budhistické posvätné stavby v tvare zvona.

Za päť storočí ich tu stálo desaťtisíc. Ohromujúci pohľad dnes tvorí pätina z nich. „Bagan nie je zapísaný v UNESCO, dúfame, že sa to časom zmení. Zaslúži si to,“ vysvetľuje sprievodca veľkej skupine. Po zaplatení dvadsaťpäť dolárov za vstup na planinu môžeme chodiť kdekoľvek.

Požičiavame si elektrický skúter. Oplatí sa skontrolovať, či je nabitý, inak ho poobede môžete tlačiť pár kilometrov pieskom. Pagoda za pagodou, pohľady zo všetkých svetových strán, zhora či zdola. Na niektoré sa dá vyliezť, v iných si pozeráme stovky maľovaných Budhov na stenách.

Najkrajší pohľad je pri východe slnka z balóna za tristo dolárov. „Turisti sa počas dňa rozpŕchnu, pri západe sa nám vrátia na vyhliadky,“ rýchlo odpovie predavač náramkov a uteká k autobusu čínskych návštevníkov. Život medzi posvätnými stavbami prebieha rovnako ako v minulosti.

Pastier zaháňa podvečer stádo kráv, ženy obrábajú polia vedľa pagody vykladanej zlatom. Náboženstvo sa prirodzene prelína s bežným životom.

Rybári akrobati

„Chcete ísť na loď?“ pýta sa nás takmer každý chlap v bambusovom klobúku. Loď na jazere Inle bezpodmienečne potrebuje na život každý. Jazero má sto štvorcových kilometrov a priamo na ňom žijú tisíce ľudí.

Domy, kláštor, školy a dielne stoja na koloch. Cesty a chodníky nahrádzajú vodné kanály. Deti hrajú futbal na terase nad vodou a pred školou si ich rodičia prehadzujú z jednej lode na druhú. Dospelí idú skontrolovať plávajúce paradajkové záhrady na hladine.

Zelenina aj kvety rastú na bambusových konštrukciách uprostred jazera. „Bez lode sa tu nedá žiť, moja žena na pevninu takmer nechodí. Všetko máme na jazere,“ vysvetľuje nám rybár Njan. Jeho žena tká látku z lotosového vlákna.

Lekná rastú všade naokolo. Njan si oblečie pracovné longyí a ideme na ryby. Chlapi majú doma päť a viac kusov látky, ktoré si podľa príležitosti omotajú okolo pása namiesto nohavíc. Njan zoberie do rúk sieť a prútený košík. Jednou nohou sa postaví na okraj úzkej drevenej loďky, druhú si omotá okolo vesla.

Prirodzene balansuje na vlnkách a pri tom chytá jednu rybu za druhou. „Toto je joga v praxi, turistom to nedovolím vyskúšať, nechce sa mi kvôli nim skákať do vody,“ nahlas sa zasmeje. Pokojná atmosféra života na jazere, horúce pramene a raritná vinica na svahoch pri brehu robia Inle magickým miestom.

Pokojné oproti rušnému veľkomestu Rangún. Koloniálny živý skanzen: Briti si na správu svojej kolónie Mjanmarsko vybrali mesto Rangún, dodnes najväčšie mesto v krajine. Vystavali v ňom množstvo koloniálnych budov. Mnohé ešte stoja v centre mesta.

Pred sto rokmi tu žili rodiny úradníkov, prevažne Britov a Indov. Dnes sa z ulíc stále ozýva detský plač, z okien visí vypratá bielizeň, akoby sa nič nezmenilo. Mnohé stavby sú v zlom stave, ale stále slúžia miestnym. Tí sa sem po rozpade kolónie presťahovali. Gigantický centrálny sekretariát so svojimi deväťsto kanceláriami definitívne chátra.

Na nádvoriach, kde pochodovali britskí vojaci, sa dnes hráva futbal alebo bedminton.

Rangúnske parky sú plné mladých párikov. Prejavovať lásku tu nie je zakázané, ale zaľúbenci sa radi schovávajú pod dáždniky, aby mali väčšie súkromie. Mesto má aj modernú tvár, obchodné domy, moderné hotely, sem-tam prejde luxusné auto po ulici.

Obyvatelia si stále denne maľujú na líca kruhy žltou pastou tanaka, nosia bambusové dáždniky a večer sa chodia pomodliť k Shwedagonskej pagode. K obrovskému zlatému chrámu na kopci v strede mesta vedú stovky schodov. „Akoby sa pagoda pri západe slnka vznášala, chodím si sem premyslieť všetky dôležité rozhodnutia,“ vraví Sanda, mladá študentka. „Mjanmarsko čaká množstvo zásadných rozhodnutí, otvorenie sa svetu prinesie veľké zmeny,“ dodáva na večeri a naberie si zo štvrtej polievky dnešného dňa.