Pietne miesto: Na cintoríne v Šamoríne vzniklo vďaka spolupráci s talianskou vládou.

Na juhu Slovenska našlo hrob desaťtisíc Rusov, Talianov a Srbov

Už ani miestni netušia, že v ich meste - v Šamoríne, v Dunajskej Strede a vo Veľkom Mederi - bol láger pre nepriateľov monarchie - Rusov, Talianov a Srbov.

V zajateckých táboroch internovali v rokoch 1914 až 1918 väčšinu vojakov, ktorých zajala rakúsko-uhorská armáda na ruskom a balkánskom fronte. Spolu ich bolo okolo stopäťdesiattisíc, pričom asi desaťtisíc z nich našlo svoj hrob na južnom Slovensku.

A predsa sa na nich zabudlo.

Čo prvá vojna rozdelila, druhá spojila

V roku 1964 vylovili z Dunaja neďaleko Šamorína utopenca. „Chytil asi veľkú rybu, ktorá ho stiahla do vody, a udrel si chrbát. Nemohol vstať, a preto sa utopil,“ opisuje osemdesiatročná Alžbeta Pémová zo Šamorína smrť svojho otca Alexandra Bilakora.

Väčšinu života prežil v Šamoríne. Jeho prízvuk a ruská či ukrajinská gramatika, vďaka ktorej používal aj v maďarčine iba neurčitky, je to posledné, čo Šamorínu až do polovice šesťdesiatych rokov minulého storočia pripomínalo zajatecký tábor z prvej svetovej vojny. Sándor Bilakor - po prechode frontu si pomaďarčil meno - bol jedným z piatich zajatcov, ktorí po vojne ostali v Šamoríne.

„Transport so zajatcami odišiel a jeho tu nechali,“ spomína Alžbeta na to, čo jej rozprával otec. O zajatí nikdy nehovoril, ani o tom, prečo sa rozhodol žiť tak ďaleko od rodiny. Počas prvej Československej republiky bola táto diaľka neprekonateľná - odmietli mu vydať pas do Sovietskeho zväzu.

Postupom času si na nový domov zvykol, pracoval ako lesník a narodilo sa mu osem detí. Po starej rodine viac nepátral, Ukrajinu nikdy nenavštívil. Osud sa však s ním pohral znova.

„Na konci druhej svetovej vojny sa k otcovi blížil ruský vojak na koni. Niečo sa opýtal, otec mu odpovedal po rusky a dali sa do reči. Mňa ten vojak pohladil po hlave a ponúkol mi čokoládu."

"Kopla som ho do členka, vytrhla mu čokoládu z ruky a ušla som. Keď sa večer otec vrátil domov, usedavo plakal. ,Stretol som v tejto vojne jediného ruského vojaka a viete, kto to bol? Syn môjho brata z Ukrajiny,‘ povedal mi.“

Baraky, epidémie, bony

„Už v prvých bitkách vojny v júli a auguste 1914 sa vojaci vzdávali po tisícoch. V auguste bolo v internačnom tábore pri Ostrihome umiestnených okolo päťdesiattisíc zajatcov a bolo treba nájsť pre nich riešenie,“ hovorí Lajos Horváth, historik zo Šamorína. Z Ostrihomu previezli v septembri 1914 prvých asi dvetisíc ruských zajatcov do Šamorína, do Dunajskej Stredy štyritisíc.

Ďalších päťtisíc Srbov z frontu na Balkáne umiestnili vo Veľkom Mederi. Na všetkých troch miestach bolo koncom septembra spolu už viac ako tridsaťtisíc zajatcov a postupne tu vznikli celé drevené mestečká s barakmi, dielňami, väznicami, kantínou, nemocnicou - a vlastnou menou!

„Zajatci dostávali za prácu plat a príbuzní im mohli posielať peniaze na prilepšenie. Nedostávali ich do ruky všetky, ale po častiach - denný prídel v táborovej mene. Za tieto ,bony‘ si mohli kúpiť niečo v kantíne,“ hovorí Lajos Horváth.

V Šamoríne stáli prvé baraky už v júli a septembri 1915 - bolo ich deväťdedesiat -, no správy z Veľkého Medera hovoria, že do decembra žili vojaci pod holým nebom. „V jamách vystlaných slamou a zakrytých doskami, kým im koncom decembra nepostavili prvé baraky,“ hovorí historik z Veľkého Medera László Varga.

Pekelné mesto

Zajatecký tábor pre Srbov bol jediný, o ktorom sa zachovali písomné svedectvá. Risto Kovijanič v knihe Veľkomederské údolie smrti píše o hlade, týraní, ponižovaní, vešaní dolu hlavou, väznení v betónovej kobke v tridsaťstupňových mrazoch. Veľký Meder sa od ostatných táborov líšil tým, že odtiaľ až do roku 1916 neposielali zajatcov na prácu.

„V táboroch zostávali iba chorí, zranení, postihnutí, vo výkone trestu, v karanténe a tí, ktorí práve prišli z frontu,“ hovorí Horváth. Vo Veľkom Mederi však v septembri 1914 prepukla cholera.

„Za prvý týždeň po príchode do Šamorína zomrelo šesťdesiatjeden zajatcov. To znepokojilo aj strážcov a dali urobiť pitvy. Diagnóza - cholera. Do konca roka na ňu v tábore zomrelo vyše päťsto ľudí.

„Pekelné mesto z dosák ohradili kovovou mrežou a oceľovými bodákmi cisárskych soldatov. Malo vlastné kuchyne a kantíny, väznice a šibenice, vlastnú školu, peniaze a čiernu tabuľu, na ktorú denne dopisovali mená zosnulých,“ píše Risto Kovijanič.

Hovorí o vode s prímesou „čiernej trávy“ alebo repy ako o hlavnom jedle a o chlebe, ktorého vraj nikdy nedostali predpísaný prídel, lebo s ním kšeftovali táboroví velitelia. „Nemocnica sa rýchlo plnila, rýchlo vyprázdňovala. Zväčša do nej prinášali ľudí až vtedy, keď už nebolo záchrany. Cesta z nej viedla na vozíku plnom tiel na cintorín, zväčša do masových hrobov.“

Desaťročný zajatec

Obete epidémií boli obrovské. Podľa Vargu zomieralo päťdesiat, ba až sto ľudí za deň. Preto masové hroby. „V roku 1915 si epidémie týfusu, tuberkulózy a pľúcnych chorôb vyžiadali smrť až šesťdesiat percent obyvateľov tábora, spolu 3 320 obetí. Najčernejší bol január 1915, keď na týfus umrelo až 1 946 zajatcov,“ hovorí.

Nezomierali iba vojaci. „Medzi nimi bolo takmer deväťsto civilistov. Dnes už môžeme povedať, že to boli skrátka čistky.“ O jednom napísali prvého októbra 1914 Komárňanské noviny.

„Milutin bol miláčikom tábora. Mal desať rokov, keď sa do zajatia dostal spolu so svojím zraneným bratom. Nemal rodičov, a tak, keď mu brata v Srbsku povolali do armády, nasledoval ho. Ošetroval ho, keď v bitke utrpel zranenie, a spolu s ním padol i do zajatia.“

O ďalšom osude miláčika tábora nevieme nič - možno by sa jeho meno dalo nájsť v záznamoch o jednom z masových hrobov, ktorých je na cintoríne vo Veľkom Mederi 2 183, no presne vieme, kto je v ktorom pochovaný. Možno sa dočkal lepších časov po roku 1916, keď boli epidémie potlačené a zajatci mohli chodiť von, napríklad stavať prvý asfaltový chodník Veľkého Medera od železnice.

Ktovie, možno sa dočkal aj konca vojny a cesty domov. Tisíce zabudnutých hrobov: Epidémiám sa nevyhli ani ostatné tábory. Zabíjala cholera, dyzentéria, týfus, tuberkulóza, daň si vybrala napríklad aj malária. Počet obetí nikde nenarástol tak ako vo Veľkom Mederi - na miestnom cintoríne je pochovaných 5 755 zajatcov zo Srbska a z Čiernej Hory.

V niektorých hroboch leží päťdesiat až šesťdesiat tiel. Na cintoríne v Dunajskej Strede je pochovaných deväťstopäťdesiatšesť predovšetkým ruských zajatcov v jednotlivých hroboch a v Šamoríne je podľa dokumentov zo štátneho archívu 2 443 Rusov a Talianov.

„V Šamoríne zomrelo za štyri roky sedemstosedemdesiat Rusov. Počty obetí sa znásobili, až keď v roku 1917 začali prichádzať Taliani - zranení a zúbožení pobytom na fronte.“

Žijúca svedkyňa

O tábore vo Veľkom Mederi vieme z písomnej výpovede, o šamorínskom z dokumentov v štátnom archíve. Z dunajskostredského sa zachovali dokonca skutočné reportážne fotografie - aj spomienky ešte žijúcej svedkyne.

„Statkár Krüger mohol ako veterinár navštevovať tábor. Jeho koníčkom bolo fotografovanie. Dôstojníci mu dôverovali a dovolili mu fotografovať život zajatcov,“ hovorí Attila Nagy zo združenia Žitnoostrovské- Dunajskostredské kasíno.

Na jeho fotkách pózujú ruskí dôstojníci v pôvodných uniformách, vidno zajatcov pri práci aj pri oddychu. Na vojaka z tábora si spomína aj jediná svedkyňa, ktorá žije v domove dôchodcov neďaleko Dunajskej Stredy a svoje spomienky vyrozprávala Attilovi Nagyovi.

„Pamätám si iba, že mal trblietavé gombíky. Pýtal si chlieb, ale mama ho poslala preč, lebo ani my sme nemali veľa. Ja som jej vtedy povedala - prečo ujovi nedáš aspoň krajec, a obmäkčila som ju. Vojak ma potom vzal na ruky a niečo mi povedal, myslím, že po srbsky. Dnes mám viac ako sto rokov a som presvedčená, že žijem tak dlho preto, že ma vtedy ten vojak požehnal a želal mi dlhý život.“

Kult a zabudnutie

O cintorín zajateckého tábora v Dunajskej Strede sa až do minulého roku nikto nestaral. „Nechápal som, prečo v čase socializmu, keď sme boli takí priatelia so Sovietskym zväzom, nikoho nezaujímali hroby ruských vojakov. Potom som pochopil, že to boli vojaci bývalej cárskej armády, a teda politicky nežiaduci,“ hovorí Attila Nagy.

Parcela za cintorínom v Dunajskej Strede je dnes prázdna. Vďaka Žitnoostrovskému-Dunajskostredskému kasínu hroby zajatcov už nezarastajú húštinou a čoskoro bude na každom náhrobok s menom. Z čerstvo okopanej hnedej zeme sa týči iba jeden jediný kamenný náhrobok, lebo drevené kríže zobral čas.

„Je na ňom meno Menachem Mendel Fabrikat. Nevieme, kto bol tento záhadný muž. Židovská komunita v Dunajskej Strede sa starala o zajatcov so židovskou vierou a obete z ich radov pochovávali na miestnom židovskom cintoríne. Nápis na kameni svedčí, že išlo o váženého člena židovskej komunity. Možno ho na vojenskom cintoríne pochovali preto, že zomrel hneď po príchode v septembri 1914,“ vysvetľuje Juraj Stern z vedenia Židovskej náboženskej obce v Dunajskej Strede.

Na jedných sa zabudlo, iným stavali pomníky, aj keď bojovali na rovnakej strane. Ruskí vojaci v Šamoríne majú monument medzi stromami - nápis v nemčine niekto vyšmirgľoval. Na mieste hrobov zajatcov sa začalo v sedemdesiatych rokoch pochovávať znovu.

Až po roku 2003 tu na základe dohôd s talianskou vládou vzniklo pietne miesto a pomník talianskym zajatcom. Srbská vláda ako jediná už v časoch prvej republiky urobila z cintorína vo Veľkom Mederi pietne miesto s pomníkom aj kaplnkou. Aj tu sa však cintorín po druhej svetovej vojne stal územím nikoho a v jeho časti povolili výstavbu rodinných domov.

Orchester v lágri

Zajatci v tábore pracovali osem hodín v dielni, opravovali topánky alebo sudy či šili slamené rohože. „V obuvníckej dielni opravili aj dvesto párov topánok denne,“ hovorí šamorínsky historik Lajos Horváth. Vo voľnom čase mohli zajatci chodiť do knižnice, do divadla alebo na koncerty priamo v tábore! Nechodili ich zabávať hosťujúci umelci, dokázali sa o zábavu postarať sami.

„V Šamoríne boli aktívni najmä Židia z Ukrajiny. Vydávali vlastné noviny, mali dva divadelné súbory aj orchester, hrali Gorkého a súčasných autorov,“ približuje László Varga. Ako dodáva, orchester malo aj „veľkomederské peklo“.

Rakúsko-uhorská armáda zajala v bitke pri Ceru v auguste 2014 jednotku Timok spolu s celým armádnym orchestrom. „Vďaka zbierke medzi väzňami si mohli kúpiť nové nástroje a hrať.“ Podľa Attilu Nagya v Šamoríne existovala aj umelecká rezbárska dielňa a predmety z nej predávala vojenská charita až v Budapešti.

Bola tu aj knižnica - knihy objednávali podľa želania zajatcov. „Máme správy o tom, že Ukrajinci sa pokúsili prepašovať do tábora v Dunajskej Strede komunistickú literatúru a robiť komunistickú agitáciu.“


  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].
VIDEO Plus 7 Dní