Mnohí sa snažia uživiť predajom drobností. Alebo starých vecí, ako tento predavač v centre Sofie.

Najchudobnejší v únii: Bulhari nemajú ani na elektrinu

Bulharsko, najchudobnejšia krajina Európskej únie, si vydobyla predčasné voľby, ľudí rozzúrila korupcia.

Nikolaj Krastev má sotva dvadsať. Jeho mohutné telo pôsobí tak, akoby zapĺňalo celú skromne zariadenú izbičku starého domčeka v dedine Kapitanovci. Silné ramená získal vďaka tréningu. Je kajakár, juniorský majster Bulharska. Na otázku, či by sa ako profesionálny športovec vo svojej krajine uživil, sa zasmeje. „V Bulharsku je bieda. Športom sa živí len pár ľudí, ktorí prerazili v zahraničí a sú na európskej alebo svetovej úrovni. Ja som profesionálnu športovú kariéru zavesil na klinec. Trénujem už len pre radosť. Študujem na Národnej športovej akadémii v Sofii a pracujem, aby som nebol rodičom na ťarchu.“

Jeho rodina žije vo Vidine, v meste na severe Bulharska, vzdialenom od dediny Kapitanovci len pár kilometrov. Nikolaj sa pred niekoľkými rokmi nasťahoval k babke na dedinu, aby sa o ňu staral. Keď predvlani zomrela, k rodičom sa už nevrátil. „Bývať na dedine má svoje výhody. Všetko je tu lacnejšie ako v meste. Človek si pomôže aj záhradkou,“ vypočítava výhody. „Nežijem si nejako extra dobre,“ krčí plecami. „Ale ani zle. Dá sa.“

Demonštrácie: Poslednou kvapkou boli neúnosné ceny energií, ktoré stanovili ČEZ. Bulhari žiadajú, aby prišli o licenciu. Foto: Profimedia.sk

Vysoké účty

Skutočne to vysokoškolák Nikolaj myslí vážne? Rozbitý sever Bulharska, kde sa rozpadávajú opustené domy, lebo ich majitelia pomreli alebo odišli za prácou, akoby sa vysmieval jeho prílišnému optimizmu. Asfaltové cesty sú väčšinou plné jám a končia sa na začiatku bočných uličiek, ďalej pokračuje len blato.

Keď Nikolaj doštuduje, chce trénovať deti a dorast kanoistiku v klube vo Vidine. Je iba v druhom ročníku. Jeho univerzita od neho pýta za štúdium dvesto eur ročne, plus šesťdesiat mesačne za internát. Nie je to veľa. Ale v krajine, kde je priemerný plat 370 eur a minimálna mzda necelých 150, je to pre mnohých nepredstaviteľná suma. Práve preto sa k desaťtisícom protestujúcich v uliciach bulharských miest pridali najnovšie aj študenti. Nepáči sa im, že niektoré univerzity náhle zdvihli poplatok za štúdium o päťdesiat eur.

V súboji s Rumunskom o nelichotivé prvenstvo ako najchudobnejšia krajina Európskej únie Bulharsko jednoznačne vyhráva. Súčasné protesty to len potvrdzujú. Veď hoci cena elektriny je tam najnižšia v celej únii, „iba“ 84,06 eura za megawatthodinu, chudobní Bulhari nemajú na to, aby to zaplatili. Hlavne teraz v zime, keď mnohí elektrinou aj kúria.

„To, čo sa teraz v Bulharsku deje, je obrovský protest ľudí proti vláde. Ale začalo sa to zúfalstvom z vysokých cien elektriny spoločnosti ČEZ, monopolného dodávateľa takmer vo všetkých regiónoch krajiny. Účty za január boli vzhľadom na zimu vyššie oproti iným mesiacom aj o viac ako sto percent. Pre chudobných ide o nepredstaviteľnú sumu. Tak sa rozbehli protesty,“ hovorí novinárka Magdalena Gigovová, ktorá pracuje pre bulharský denník Trud.

V krčme: Ceny sú v Bulharsku o niečo nižšie ako u nás. Hlavného mesta a ďalších veľkých miest sa to však netýka. Foto: Jana Čavojská

Plamen v plameňoch

Ľudia sú v uliciach denne. Hlavne v Sofii a vo Varne. „Hoci vo Varne sa žije lepšie ako v iných častiach Bulharska, veď je to pri mori a cez leto tam chodí veľa turistov, pred pár dňami tam vyšlo do ulíc vyše štyridsaťtisíc ľudí!“ pokračuje Magdalena. Aj Plamen Goranov, ktorý sa na protest proti vláde, vysokým cenám a skorumpovanému starostovi Kirilovi Jordanovi polial benzínom a zapálil, je práve z Varny.

Tridsaťšesťročný Plamen bol v nemocnici v umelom spánku. Utrpel popáleniny na osemdesiatich percentách tela a lekári pochybujú, že také niečo môže prežiť. Jeho priatelia založili facebookovú stránku na jeho podporu. Píšu najmä, aby ľudia neverili, že Plamen bol feťák alebo psychicky labilný. „Je to inteligentný a talentovaný muž. Venuje sa umeleckej fotografii a nakrúcaniu videí, skladá básne,“ stojí tam.

„Sme presvedčení o tom, že naši miestni politici sú kontrolovaní organizovaným zločinom... Táto zločinecká organizácia je známa ako TIM a nášho starostu dosadila do úradu ona... Plamen pred svojím hrozným činom požadoval jeho odstúpenie a odstúpenie celého zastupiteľstva... Bol to akt rezolútneho odmietnutia korupcie a nespravodlivosti, ktoré ovládajú celé naše mesto a krajinu.“

V Bulharsku už padla vláda, bývalý premiér Bojko Borisov je v nemocnici s vysokým krvným tlakom a prezident Rosen Plevneliev sa márne snaží upokojiť situáciu stanovením termínu predčasných volieb. Chudobní Bulhari sa však cítia oklamaní, veď každá vláda im sľubuje menej korupcie a vyššie príjmy - a ani jedna slovo nedodrží. Časť politológov a politických komentátorov sa zhoduje v názore, že ak by vláda nepodala demisiu, čelila by skutočnej revolúcii. Tak veľmi sú teraz Bulhari nahnevaní.

Jediní s výplatou

Most cez Dunaj medzi rumunským Calafatom a bulharským Vidinom stavajú už sedem rokov. V máji by ho mali otvoriť. Ktovie, či prinesie zaostalému regiónu na severovýchode Bulharska vytúženú prosperitu... „My sme azda jediní, kto má vo Vidine istú a pravidelnú výplatu,“ pokyvuje hlavou kapitán kompy, ktorá premáva medzi Rumunskom a Bulharskom teraz. „Keď bude fungovať most, prídeme o prácu a nebudeme mať výplatu už ani my.“

Už aj tak chudobnú oblasť medzi Vidinom a Ruse ešte viac položila vojna v bývalej Juhoslávii a Kosove. Predtým putoval všetok tovar z Bulharska na západ cez Srbsko. Bulhari si mysleli, že most do Rumunska nepotrebujú. Ale prišla vojna a do Srbska sa nedalo. A potom Európska únia. Cesta cez Srbsko je pre nákladiaky kratšia a praktickejšia. No znamenala by kontroly navyše, keďže tovar by opúšťal územie únie. Preto kompa Calafat - Vidin premáva naplno naložená kamiónmi. Čakáme na kompu na bulharskej strane a dáme sa do reči s vodičom mikrobusu.

„Veziem seba a chlapov do Rigy. Sme kamionisti. Pre lotyšskú firmu jazdíme do Afganistanu. Ak všetko ide dobre, sme v Kábule za tri týždne.“ Riadna štreka, plus najprv cesta na sever Európy... Chlapi pobalení v igelitkách sa smejú. Čo by robili vo Vidine? Majú vlastne šťastie, že našli prácu v zahraničí.

Jadrové strašidlo

Jediná bulharská atómová elektráreň stojí od sedemdesiatych rokov minulého storočia pri meste Kozloduj na severovýchode krajiny, kúsok od Dunaja. Bulhari ju kedysi dostali ako darček od Sovietskeho zväzu - ZSSR vybudoval v rámci pomoci medzi socialistickými krajinami jej podstatnú časť. Všetkých šesť reaktorov je sovietskeho typu. Európskej únii sa nezdali veľmi bezpečné, čo sa potvrdilo v roku 2006, keď zlyhal systém pri havarijnom odstavení reaktora. Bulharsko sa s úniou dohodlo o postupnom odstavení nedôveryhodnej elektrárne ešte v roku 1993.

Prvé dve jednotky, ktoré boli zaradené medzi desať najnebezpečnejších reaktorov vo svete, skončili prevádzku pred ôsmimi rokmi. Ďalšie dve v posledných hodinách roku 2006, tesne pred polnocou z 31. decembra na 1. januára a okamihom, keď sa Bulharsko stalo členom Európskej únie. Dovtedy vyrábala 44 percent bulharskej elektriny a krajina exportovala 14 percent všetkej vyrobenej energie do zahraničia. Potom prišiel január 2009 a kríza, keď sa Rusko a Ukrajina pohádali a do Európy prestali prúdiť dodávky plynu.

Bulharskí politici chceli reaktor 3 opäť naštartovať - a prístupová zmluva s Európskou úniou im to dovoľovala. Ponechali si v nej totiž možnosť opätovného spustenia Kozloduja počas prvých troch rokov členstva v únii, ak sa krajina dostane do vážnych ekonomických problémov. Momentálne inštalujú nový reaktor, taktiež z Ruska, a úložisko vyhoreného paliva. Bulharsko skrátka chce svoju atómovú energiu.

Tridsať protestujúcich miest

Magdalena Gigovová ilustruje zúfalstvo Bulharov jednoduchým príkladom: „Priemerný plat je v Bulharsku 750 leva, čo je približne 370 eur. Priemerné účty za elektrinu v byte s rozlohou sedemdesiat štvorcových metrov boli v januári tristo eur...“ Niektorí to riešili ako Plamen Goranov, elektrinu zapínali len na pár hodín denne. Ale tak sa predsa žiť nedá.

Protestujúci teraz žiadajú hlavne nezávislý audit účtov za elektrinu, žiadne postihy pre desaťtisíce ľudí, ktoré svoje účty nemôžu zaplatiť, vytvorenie úradníckej „vlády expertov“, ktorá by situáciu upokojila a spolu s prezidentom by naštartovala politické reformy a uzákonenie dozoru občanov nad parlamentom, národnou bankou a ďalšími inštitúciami. Vyhlásili to na stretnutí v meste Sliven zástupcovia protestujúcich z tridsiatich bulharských miest.

„Lenže v Bulharsku nie je nikto, komu by sme mohli náš odkaz doručiť,“ upozorňuje Daniel Smilov z Centra pre liberálne stratégie v Sofii. „A my politickú stranu nevytvoríme,“ ako keby potvrdzoval jeho slová Angelo Slavčev, ktorého si na stretnutí v Slivene organizátori protestov vybrali za hovorcu.

Dlhý život

V rodopských horách, kde zima trvá dlho a práce okolo statku je veľa, sa obyvatelia dediniek dožívajú priemerne najvyššieho veku v Európskej únii. Práve tam žije veľa Pomákov, moslimov slovanského pôvodu, ktorí túto časť Bulharska historicky obývali. Mnohí odišli za komunizmu do Turecka, aby si nemuseli meniť mená, ako od nich žiadal režim. Tí, čo zostali, si zvykli pravidelne konzumovať kyslé mlieko a výrobky z neho.

Tunajší „ogurť“ obsahuje zvláštny typ probiotickej baktérie, Acidophillus bulgaricus. Nevyskytuje sa nikde inde na svete a vraj, ak ju niekam aj doveziete, neprežije tam. Miestni veria, že práve táto baktéria im prináša dlhovekosť. Babičky, ktoré sme navštívili, mali okolo stovky a navyše boli veľmi čiperné. Moc „ogurťu“ je zrejme skutočná. Len či je dlhý život v biede a bez peňazí naozaj niečo, po čom ľudia v bulharských Rodopách túžia...


  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].
VIDEO Plus 7 Dní