Najkrvavejší nacistický sudca Freisler: Hitler ho volal starým boľševikom

Právo - to je rozkaz od führera. Toho sa držal Roland Freisler, najkrvavejší z nacistických sudcov.

Roland Freisler, predseda fašistického Ľudového súdu, vykonával svoju prácu so zanietením. V pojednávacej sieni metal na obžalovaných oheň a síru, zasypával ich nadávkami, nepríčetne jačal, vyhrážal sa, ponižoval.

Aby pokoril poľného maršala Ericha von Witzleben, účastníka nevydareného atentátu na Hitlera, dal ho predviesť na súd v oveľa väčších nohaviciach bez opasku a vzal mu umelý chrup. Kričal na neho: „Ty špinavý starec, čo zápasí so svojimi nohavicami!“ Freisler rád vynášal prísne rozsudky. Najradšej hrdelné.

Z boľševika nacista

Spočiatku sa nadchýnal komunizmom. Ako študent právnickej fakulty nastúpil počas prvej svetovej vojny na východný front. Dôstojnícky kadet Freisler bol ranený, poslali ho na liečenie do Nemecka, potom znova na front. Asi chrabro bojoval, lebo ho vyznamenali Železným krížom a povýšili na poručíka.

Lenže potom sa v októbri 1915 ocitol v zajatí. Keď sa v novembri 1917 vlády v Rusku zmocnili boľševici, komunistická ideológia ho veľmi zaujala. Stal sa jej vyznávačom.

Snaživého mladíka vymenovali za komisára a mal na starosti proviant. Po piatich rokoch sa vrátil zo zajatia a pokračoval v štúdiu na právnickej fakulte. Bol vynikajúci právnik. Nestačilo. Chcel urobiť politickú kariéru.

V meste Kassel, kde sa usadil, sa stal členom mestskej rady. A pozorne sledoval, ako sa darí Hitlerovi. Keď sa mu darilo, vstúpil do nacistickej strany, čo bolo v júli 1925. Veď čo sa zmenilo? Iba červenú košeľu zmenil na hnedú. Obe to predsa boli násilnícke, brutálne ideológie, systémy, ktoré sa usilovali o svetovládu.

V ďalších rokoch sa Freisler venoval najmä obhajobe nacistov na súde. Mal plné ruky práce. Bitkárske fašistické úderné oddiely napáchali toho mnoho, čo mal potrestať zákon. Freizler znova osvedčil svoje kvality, bol skvelý, zápalistý rečník.

Dočkal sa odmeny. V roku 1932 sa dostal do pruského parlamentu, neskôr do Reichstagu. Dúfal, že po uchopení moci Hitlerom sa stane ministrom spravodlivosti, zverili mu však funkciu štátneho tajomníka ministerstva.

V mene národného socializmu

Poslanie nacistického súdnictva bolo jasné - malo chrániť nacistov a Hitlera pred opozíciou a pred osobami nepohodlnými režimu. Minister propagandy Joseph Goebbels povedal Freislerovi, že „rozsudky musí určovať politická účelovosť, nie právnické meradlo“. Agilný právnik sa tým riadil. A robil to s najväčším nasadením.

Hneď nasledujúci deň po nástupe do funkcie si Freisler dal zavolať prezidenta zemského súdu doktora Kirchsteina. Kirchstein sa netajil, že zastáva „liberálne a demokratické princípy“ a že „spolupráci s novou národnosocialistickou vládou neprikladá veľký význam“.

Freisler mu prikázal, aby sa ďalších služobných úkonov zdržal. Kirchstein bol odpísaný. Freisler vzápätí odpísal doktora Maxa Plaudta, svojho konkurenta ešte z čias, keď bol advokátom v Kassele.

Na Freislerov pokyn vtrhli nacistické úderky do jeho bytu, hnali ho ulicami a bili. Plaudt o týždeň umrel na následky týrania. Roland Freisler žiadal sudcov, aby vynášali rozsudky „výhradne v duchu národného socializmu“.

Podieľal sa na nacistickom prebudovávaní nemeckého súdnictva. Vnútil mu zásadu, že Hitlerova vôľa a program jeho strany sú dôležitejšou normou ako samotné zákony. Zbavil funkcie tých sudcov, ktorí sa tomu odmietli podriadiť.

Roland Freisler: Predseda fašistického Ľudového súdu. Foto: profimedia.sk

Študentov popraviť!

Dňa 20. januára 1942 sa vo vile na brehu jazera Wannsee neďaleko Berlína zišla na poradu neveľká skupina mužov. Bolo ich dovedna pätnásť a boli to vysokopostavení činitelia Veľkonemeckej ríše. Popíjali brandy, fajčili cigary a rokovali. Nespomínali koncentráky, plyn, vraždenie. Hovorili o historickom poslaní, o očistení rasy, o konečnom riešení židovskej otázky.

Na tejto hlboko zakonšpirovanej porade sa zúčastnil aj Freisler, muž, ktorý mal reprezentovať právo. Postupoval. Ešte väčšmi postúpil v auguste toho istého roku, keď ho na žiadosť Hitlera vymenovali za predsedu Ľudového súdu. Ľudový súd, nazývaný aj Ľudový súdny dvor, bol najvyššou súdnou inštanciou a mal veľké právomoci.

Jeho úlohou nebolo dozerať na právo a spravodlivosť, ale stíhať a likvidovať každú formu opozície. Podklady mu dodávalo rovno gestapo, tajná štátna polícia. Ľudový súd bol jej predĺžená ruka. Gestapo mu dodalo aj prípad Biela ruža.

Súrodenci Schollovci, Sophie a Hans, boli spočiatku naklonení nacizmu, potom ho odsudzovali. Písali aj s ďalšími študentmi letáky - dovedna ich napísali šesť - a rozdávali na vysokých školách.

Súd so študentmi sa konal 23. februára 1943 a trom z nich vymeral trest smrti. O tri hodiny ich popravili. Proces natáčali, ale film nepremietali. Nacistickí pohlavári sa obávali, aké ohlasy vyvolá Freislerovo besnenie na súde. Gestapo v ďalších týždňoch a mesiacoch pochytalo ďalších členov Bielej ruže. Trom z nich tiež vymerali trest smrti.

Zúrivý Roland

Hoci atentát na Hitlera zo dňa 20. júla 1944 zorganizovali vysokí dôstojníci a ešte vyšší boli doň zapletení, nevydaril sa. Zbabrali ho. Len omráčený a trochu ranený Hitler oznamoval národu, že žije a že Boh s ním určite počíta. Vari na to, aby rozpútal ešte väčšie násilie?

Hitler aj zúril. Dal si zavolať kata a nariadil mu, ako má postupovať: „Chcem, aby boli obesení ako dobytok na bitúnku.“ Prikázal nafilmovať popravu. Súdne pojednávanie viedol Freisler. Nastala jeho najväčšia životná chvíľa.

Zúrivý Roland, ako ho často nazývali, púšťal hromy- blesky: „Táto žaloba je tou najobludnejšou žalobou, aká bola v dejinách nemeckého národa vznesená. Existujú totiž skutky takej strašnej zrady, že pred nimi bledne všetko, čo príslušná osoba doposiaľ v živote vykonala.“

Škriekal, reval, soptil, urážal, zhadzoval obvinených, oplzlo im nadával. Vyžíval sa v procese. Od začiatku jasne dával najavo, že nijaký objektívny argument nebude brať do úvahy. Žatva bola krvavá. Na smrť odsúdili takmer dvesto ľudí, generálov i vysokých dôstojníkov. Popravili ich vzápätí. Obesili ich nahých na strunách z klavíra. Niektorí umierali aj dvadsať minút.

Hitler si zábery zavesených na háku dal premietať. V ďalších procesoch odsúdili a popravili rodinných príslušníkov atentátnikov. Dovedna ich bolo asi päťtisíc. Proces filmovali a pôvodne plánovali, že ho budú premietať. Potom usúdili, že z propagandistických dôvodov nebude vhodný a bude sa premietať iba vybraným národnosocialistickým organizáciám.

Našla si ho bomba

Niektoré údaje o počte popravených vo Freislerových procesoch uvádzajú len zovšeobecňujúce čísla - dopustil sa v nich tisícov justičných vrážd. Iné údaje uvádzajú, že predsedal 1 200 súdom a takmer všetky sa skončili rozsudkom smrti. A ďalšie pramene spomínajú, že len v roku 1944 vyniesol 2 100 rozsudkov smrti.

Posledné pojednávanie vo Freislerovej kariére sa koná 3. februára 1945. O 10.39 sa v Berlíne - v poslednom období ustavične sužovanom spojeneckými náletmi - rozľahnú sirény. Všetci sa náhlia do krytu. O 11.02 si Freisler uvedomí, že na stole nechal roztvorené spisy, a vráti sa po ne. Týkali sa mladého dôstojníka, ktorého by bola čakala istá smrť.

O 11.08 dostáva budova súdu priamy zásah. Úlomok bomby roztriešti Freislerovi hlavu. Luise Jodlová, manželka generála Alfreda Jodla, ktorá vtedy slúžila v Lützowovej nemocnici, kam doviezli Freislerovu mŕtvolu, po rokoch spomínala: „Nebolo tam nikoho, kto by povedal o ňom jediné dobré slovo.“

Pochovali ho na Dahlemskom cintoríne v Berlíne do rodinnej hrobky jeho manželky Mariony Russeggerovej. Na pohrebe sa zúčastnilo len niekoľko jeho kolegov. Na pomník ani nevyryli jeho meno.

Rovnakého razenia

Hitler často žartom nazýval Freislera starým boľševikom. Najvyšší predstaviteľ nacistickej súdnej moci mal veľa spoločného s najvyšším predstaviteľom komunistickej súdnej moci. Takmer všetko. Aj Andrej Vyšinskij čakal, ako sa v cárskom Rusku uchytí boľševická vláda.

Pôvodne bol menševik, ale potom ako právnik poskytol svoje služby víťazovi. Najprv sa osvedčil v procesoch so spodinou a s kriminálnou zberbou, s ktorou režim musel spočiatku zápasiť. A ešte sa osvedčil tým, že obžalovaných už začal obviňovať z nepriateľských úmyslov a činov proti novej vláde. To sa zapáčilo najvyššiemu a keď sa začali politické procesy, vymenoval ho za generálneho prokurátora.

Stalin mu na pomoc zriadil osobitný, nezákonný súdny orgán, ktorého procesné funkcie nikdy neboli vymedzené. Presne tak, ako sa to stalo vo fašistickom Nemecku.

Andrej Vyšinskij triumfoval. Na obžalovaných metal oheň a síru. Obviňoval ich z najhanebnejších zločinov proti socialistickej vlasti. V jeho súdnych rečiach bolo málo argumentov, zato veľa nadávok a urážok - páchnuca zdochlina, besné psy, kríženec líšky a svine, smradľavá hromada ľudských odpadkov...

Vyšinskij bol generálny prokurátor v období najväčšieho Stalinovho teroru a po jeho smrti ho dokonca povýšili. Medziiným na ministra zahraničia.


VIDEO Plus 7 Dní