No, neviem: Tomáš Andrássy hľadá cestu dole kaskádami na Riu Negro.

Naši kajakári splavili v Kolumbii nebezpečné rieky, ktoré tečú cez územia narkobarónov

Splavovaniu mimoriadne divokých riek sa venujú už desať rokov. S kajakom okrem Európy prebrázdili Ugandu, Nový Zéland, Rusko, Kostariku, Čile, Argentínu, Ekvádor. Zohratá partia mladých Slovákov a Čechov sa nezľakla ani Kolumbie.

Kolumbia je krajina kokaínu, narkobarónov a večných nepokojov, tak nám ju všetci opisovali. Nám extrémnym kajakárom sa zdala vďaka Andám a divokým riekam, čo z nich stekajú, ako ideálne miesto na poriadne dobrodružstvo. Rozhodli sme sa riskovať aj to, že toky sú zaryté hlboko v nepriestupnej džungli a kľukatia sa územím, kam okrem vodákov chodia len zberači koky.

Spoľahliví kamaráti

Splavovaniu mimoriadne divokých riek sa venujeme už desať rokov, s kajakom sme okrem Európy prebrázdili Ugandu, Nový Zéland, Rusko, Kostariku, Čile, Argentínu, Ekvádor. Najprv sme brali tento šport len ako hoby na vyhľadávanie dobrodružstva, teraz sa mu venujeme na profesionálnej úrovni.

Za ten čas sme si vytvorili perfektnú skupinu, v ktorej sa môžeme na seba vždy spoľahnúť. Naša osvedčená slovensko- česká zostava - Tomáš Andrássy, Pavel Andrássy, Jan a Eva Láskovci - teda zbalila všetko, čo treba na mesiac zdolávania divokých riek uprostred džungle, a vzápätí sme smerovali do Bogoty.

Hlavné mesto Kolumbie leží zhruba 2 500 metrov nad morom na úpätí hôr, ktoré sa tu rozdeľujú na Západné a Východné Kordillery. Steká z nich neskutočné množstvo riek. Plní očakávaní sa hneď presúvame do okolia mesta Villavicencio.

Chceme sa hneď aklimatizovať a zdolať prvé rieky. Hoci cesty sú zvyčajne asfaltové a v dobrom stave, vďaka zúrivej premávke na nich platí veľmi jednoduché pravidlo - sto kilometrov neprejdete skôr ako za tri hodiny.

Rozjazdy

Mesto Villavicencio je bránou do horúcej Amazónie. Chceli sme sa tu rozjazdiť a pripraviť na oveľa obťažnejšie toky, ktoré sa nachádzajú nad Bogotou. Na naše prekvapenie, už prvá rieka nás poriadne prevetrala. Všetko sa začalo dvojhodinovým výstupom k nej. Teplo a vlhko panujúce v džungli nám uberali sily každým krokom, hoci kajaky nám niesli mulice.

Väčšinou si ich však vláčime aj s nákladom sami. Vtedy sa občas pýtam krehko pôsobiacej Evy, či jej netreba pomôcť. Ona však tvrdí, že vodák má byť samostatný, a potichu bojuje ďalej. Na rieke sme zistili, že hladina vody je takmer na hornej hranici splavnosti. Veľké vodné valce, tesné prejazdy a dlhé kontinuálne kaskády nám dali poriadne zabrať.

Až po štyroch hodinách, keď sme bezpečne pristáli pri brehu a priviazali kajaky na auto, sme sa cítili už smelší a hlavne znalí miestnych pomerov. Začali sme si zvykať na veľkosť riek a ich odľahlosť.

Práve s tým je spojené najväčšie nebezpečenstvo, keby nám niečo na vode nevyšlo. Najväčšmi nám prekážal všadeprítomný neporiadok a na ten sa zvyknúť nedá. Všetok odpad hádžu do rieky a neraz nám doslova prišlo zle, keď sme rýchlo pádlovali v neuveriteľnom smrade.

Útok škorpióna

Do mesta Medellín to máme 450 kilometrov, trvalo to osemnásť hodín. Cestou sa zastavujeme na rieke Rio Negro. Naplánovaný máme spodný úsek, ale pre extrémne vysoký stav vody sa musíme presunúť na horný, kde sú nebezpečné kaňony. Rieka dostala meno pre farbu vody, ktorá je skoro až čierna. V kombinácii s hlbokými kaňonmi zarezanými uprostred džungle jej dodáva neuveriteľné čaro.

Obťažnosť sa pohybuje na najvyššom stupni, a to nám ešte výdatný lejak dvíha hladinu. Razom sa pohodové tempo mení na preteky s časom, aby sa nám podarilo opustiť oblasť kaňonov pred tým, ako nás tam voda uväzní. Medellín je jedno z najbohatších a zároveň najnebezpečnejších miest Kolumbie.

Bohatstvo získalo v čase najväčšieho rozmachu drogového priemyslu, práve tu bola sústredená väčšina obchodu s drogami. Doteraz ho navštevujú turisti najmä pre to, aby si ľahko zadovážili kokaín a zúčastnili sa na bujarých párty, ktoré sa tu konajú takmer každý večer. Na nás však v okolí čakali rieky, na ktorých budeme musieť stráviť niekoľko dní, a teda aj nocí v džungli.

Na vodu si musíme vziať aj jedlo a veci na spanie. Dúfame, že nás obídu nehody, no hneď na Riu Caldera zažívame krušné chvíle. Najprv sa jednému členovi našej skupiny zlomí pádlo a takmer skončí v nezjazdnej kaskáde.

Potom mi pri prenášaní padá do kajaka trs zo stromu s malým prekvapením - škorpiónom. Spozoroval som ho, až keď ma uštipol do ruky. Našťastie, nepatril k smrteľne jedovatým, ale aj tak som asi hodinu vôbec necítil ruku až po lakeť. Nesmierne mi to sťažovalo aj tak zložité prenášanie a neskôr pádlovanie.

Ryžovanie zlata

Ďalšie dni stretávame na rieke len pestovateľov koky a ryžovačov zlata. Vraj je tu ešte stále veľké množstvo zlata a ryžovanie patrí k hlavným zdrojom obživy. Večer, keď pristávame pri brehu úplne zničení z celodenného pádlovania, stretávame chlapca pri práci. Ponúka nám, aby sme u neho prespali.

Snažíme sa mu vysvetliť, že potrebujeme len kúsok miesta nad riekou, aby sme mohli rozložiť kemp. Napokon poľaví a stráca sa niekde za kopcom. O chvíľu je späť a nesie nám horúcu kávu, za ním prichádza aj zvyšok rodiny. Všetci sa chcú zoznámiť a rozprávať sa. Opäť nám ponúkajú nocľah aj večeru.

Títo ľudia síce takmer nič nemajú, k najbližšej dedine a obchodu to majú tri hodiny na koni, ale aj s málom sa chcú podeliť. Na nebezpečnom území nám teda dávajú pocit úplnej pohody, ráno nám navyše ukazujú obydlia a názorne predvádzajú, ako ryžujú zlato. Nemôžeme ostať dlho, lebo hladina sa začína nebezpečne dvíhať.

Rieka je tu už extrémne veľká a my sa musíme o to väčšmi na nej oháňať. Keď vystupujeme z lodí na mieste, kde nás čaká auto, skríži nám cestu dvojmetrový had hrubý asi pätnásť centimetrov. Dobrovoľne odísť nechcel, preto po chvíľke taktizovania doňho strkáme konárom, kým sa neodplazí.

Ešte stále sme z toho vystresovaní a náš šofér nám cestou na rieku Verde rozpráva o ďalšom postrachu Kolumbie - horúčke dengue. Prenáša ju hmyz a uprostred vlhkej džungle sa jej nesmierne darí. Veľa miestnych obyvateľov už tejto ťažkej chorobe podľahlo, a tak nás varuje, aby sme boli vždy dobre oblečení.

Hneď sa mi vybavujú všetci ľudia, ktorých sme stretli počas výstupu na našu prvú rieku a v neznesiteľných horúčavách mali hrubé rifle a košele s dlhými rukávmi. Len ja som mal šortky a najradšej by som vyzliekol aj tie. A tak si hovorím, aká dobrá je nevedomosť. Na ďalšej rieke prichádzajú krušné chvíle až v kaskádach, keď sa snažíme nevzbudiť pozornosť miestnych pestovateľov koky. Nemajú radi cudziu prítomnosť.

Vďaka tomu sa hýbeme rýchlo a splavujeme viac, ako sme mali v pláne. Večer rozbiehame našu každodennú rutinu, jeden musí prefiltrovať vodu na pitie, ďalší rozkladá oheň a zvyšok pripravuje večeru. Do kajaka sa veľa nezmestí, každý z nás má kúštik syra, dva krajce chleba, pol konzervy tuniaka a kúsok čokolády. Na hlad sme si zvykli a radšej ideme spať.

Ráno sa presúvame späť do Medellínu na obhliadku mesta. Nachádza sa v údolí a zo západnej strany je veľká časť mesta vystavaná v kopci. Na zjednodušenie mestskej dopravy tu vybudovali lanovku s kabínami, aké by ste u nás ťažko hľadali vo väčšine dobrých lyžiarskych stredísk. Z metra tak prestúpite hneď na lanovku a vyveziete sa hore až na okraj mesta.

A tu sa začína pravý juhoamerický mestský život. Množstvo úzkych uličiek, podomové fastfoody, v ktorých sa najete doslova za haliere, predajcovia kokaínu a iných povzbudzujúcich látok na každom rohu. Súdiac podľa pohľadov domácich, turistov sem asi veľa nechodí, tak sa radšej vraciame do štvrte, kde bývame.

Červená zóna

Miestni tak nazývajú nebezpečné oblasti, kde sa pestuje koka a vyrába kokaín. Väčšina týchto miest je skrytá hlboko v džungli, aby mohli narkobaróni nerušene vykonávať svoj biznis. Kuchyne na výrobu kokaínu sú hneď v blízkosti rieky, aby ich bolo možné zásobovať potrebnými chemikáliami. Privážajú ich nenápadné člny, ktoré riadia pašeráci ozbrojení po zuby.

Nechodí sem ani armáda, keby sa nám tu niečo stalo, sme odkázaní len sami na seba. A práve na takomto území sa nachádza jedna z našich perličiek, Rio Cauca, druhá najväčšia rieka v Kolumbii. Pri výstavbe priehrady sa tu vojakom podarilo zahnať narkobarónov a pestovateľov koky viac do vnútrozemia, a tak horúci máme až posledný, tretí deň.

Počas neho sa neustále pohybujeme medzi kokovými plantážami a fabrikami na kokaín. Vystupovať na breh je veľmi nebezpečné, preto väčšinu kaskád schádzame bez toho, aby sme mali vôbec šancu obzrieť si ich z brehu. Musíme byť stopercentne sústredení nielen na rieku, ale aj na jej okolie. Aj fotenie je nebezpečné, keď nás vraj pri ňom uvidia miestni, ľahko si nás počkajú o pár kilometrov nižšie. Pár ľudí sa tu už bez stopy stratilo.

Tŕpneme vždy, keď sa približujeme k chatrčiam na brehu. Isté je len jedno, nebývajú tu mierumilovní ryžovači zlata, ale výrobcovia kokaínu ozbrojení po zuby. Strieľajú bez vyzvania, aby ich tajomstvo ostalo utajené. V napätí trávime na vode asi päť hodín.

Poľaviť v pozornosti môžeme, až keď zbadáme náznaky normálnej civilizácie. Sme len druhá expedícia, ktorá sa na túto rieku vydala. V týchto dňoch dokončujú priehradu, preto s najväčšou pravdepodobnosťou sme boli aj posledná, pretože veľkú časť rieky zatopia.


  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].
VIDEO Plus 7 Dní