Bhutánska špecialita: Vlnitý plech dobyl celú krajinu a pokrýva aj väčšinu historických hradov a kláštorov.

Navštívte Bhután: Civilizácia už dorazila aj sem

Stále uzavretý Bhután v srdci Himalájí prestáva byť poslednou Šangri-lou. Civilizácia už vyčíňa aj tam

Starec v snahe usmiať sa vyceril svoje dva zuby sfarbené do červena. Tie ostatné už pred rokmi padli za obeť vytrvalému žuvaniu zvinutého listu betelu, v ktorom je nehasené vápno. Kombinácia, čo isto nepoteší žiadneho stomatológa. Potom sa opatrne poobzeral dookola, strčil dolárovú bankovku do vrecka otrhaného gho, odevu pripomínajúceho náš župan, a rýchlo zmizol. Ostražitosť bola namieste. Ak by ho zazrel policajt či niektorý z početných donášačov tajnej polície, mal by problém.

Otvára sa len opatrne

Žobranie je v Bhutáne zakázané a hrozí zaň niekoľkoročné väzenie. Napokon, ako by to vyzeralo, keby si ľudia pýtali peniaze v krajine, ktorá považuje šťastie svojich občanov za oveľa dôležitejšie než hmotné statky. Keď sa štvrtý kráľ Džigme Wangčhug v roku 1972 usadil na trón, definoval snahu pozdvihnúť svoju zaostalú a chudobnú krajinu nie rastom domáceho hrubého produktu, ako je to všade vo svete, ale rastom hrubého domáceho šťastia. Na oficiálnej internetovej stránke venovanej národnému šťastiu sú zverejnené výsledky prieskumu z roku 2010. Vyplýva z neho, že až 41 percent Bhutánčanov sa považuje za šťastných. A skúste uhádnuť, ktoré kategórie občanov sú tie najšťastnejšie? Štátni úradníci a mnísi… A tak stretnúť v krajine žobráka je výnimočné.

A že by od vás drankali peniaze či sladkosti deti, je jednoducho nepredstaviteľné. Jednak detiská ešte nie sú skazené náporom turistov a, navyše, Bhutánčania na rozdiel od iných ázijských národov sú hrdí a nikdy by nedovolili, aby ich potomkovia žobrali. Na rozdiel napríklad od neďalekého Nepálu, kde sa na vás vrhajú celé hordy šarvancov s donekonečna opakujúcimi sa výkrikmi Give me money! Bhután je naozaj zvláštna krajina. Až donedávna bola úplne uzavretá pred svetom a ešte aj dnes sa cudzincom otvára veľmi opatrne. Dostať sa tam nie je jednoduché a putovať po krajine individuálne, bez miestnych sprievodcov, je nemožné. Musíte byť na očiach, bdelé oči a uši vášho sprievodcu, zrejme spolupracujúceho s políciou, sledujú, s kým a o čom sa zhovárate. A tak aj informácie o tomto himalájskom štáte zovretom medzi Indiou a Tibetom, teda Čínou, sú len sporadické a často priveľmi idylické.

Dočítate sa, že táto horská krajina je posledná Šangri-la, teda románopiscom vymyslený stratený raj, že ľudia sú tam síce chudobní, ale nesmierne šťastní a vrúcne milujú svojho panovníka i celú kráľovskú rodinu a že práve v Bhutáne sú posledné sedemtisícovky na svete, ktoré ešte nikdy nikto nezdolal. Horolezci tam nesmú vystúpiť, pretože štíty sú posvätné a sídlia na nich bohovia, ktorí nechcú byť rušení. S otvorenými ústami sa dozvedáte, že v celej krajine je zákaz nielen predávať cigarety, ale aj fajčiť, a rovnako sú zakázané aj igelitové tašky a vrecká.

Celý článok si môžete prečítať v aktuálnom čísle Plus 7 dní alebo v pokračovaní ako súčasť Piana.

Čo je pravda a čo fámy

Možno to platilo pred rokmi, no dnes sú to už len rozprávky, ktoré majú veľmi ďaleko od reality. Pravda, okrem stále platného striktného kráľovského zákazu vydaného „na podnet poddaných“ - vyjsť do väčšej výšky ako šesťtisíc metrov. A tak sa Bhután môže ako jediná krajina na svete popýšiť tým, že má dvadsať vrcholov vyšších ako sedemtisíc metrov, na ktorých ešte nikdy nespočinula ľudská noha. Štít Ganghar Puensum, vysoký 7 574 metrov, tak zostáva a zrejme aj veľmi dlho zostane najvyšším nedobytým miestom na svete. Tí, ktorí milujú vysokohorskú turistiku, však môžu trochu pokúšať osud a vydať sa na najťažší, ale zároveň najkrajší trek na svete, prezývaný Veľký snowman. Nie je veľa ľudí, ktorí ho zvládli až do konca. Posledná Šangri-la pomaly, ale isto ustupuje čoraz vyššie do kopcov.

Tam, kde nežijú ľudia, kde nemá kto poodhadzovať plastové fľaše z kokakoly, vrecká z cukríkov, staniol z čokolády a igelitové tašky plné odpadkov. No keď sa doslova krokom plazíte autom po rozbitých a úzkych horských cestách, ktoré sa vinú okolo strmých kopcov, aby sa občas po daždi utrhli aj s nejakými nešťastníkmi do hlbokánskeho údolia, s úžasom pozeráte na poodhadzované fľašky a plastové vrecká. Civilizáciu tam priviezli indickí šoféri, ktorí brázdia tieto adrenalínové cesty na svojich vyčačkaných, krikľavo pomaľovaných nákladných autách a z okien vyhadzujú všetko, čo nepotrebujú. Ako doma. Nebyť Indie, zrejme by nebolo ani Bhutánu, pretože už dávno by ho zožrala Čína, prípadne Nepál alebo Pakistan. India je však mocným spojencom, ktorého sa začína báť aj Ríša stredu.

Nepotrvá dlho a India bude mať viac obyvateľov ako jej dlhodobý rival. Kým Čína dlhé roky nekompromisne kontroluje pôrodnosť a podarilo sa jej spomaliť prírastok obyvateľov, India jej dáva krídla a z 1,2 miliardy súčasných duší je viac ako polovica mladších než 25 rokov. Rýchly ekonomický rast Indie, ktorá je v podstate jediným hospodárskym partnerom Bhutánu podporil aj jeho hospodárstvo. Aj keď v tomto prípade je výraz hospodárstvo zrejme trochu nadnesený. Bhutánsky kráľ totiž už dávnejšie rozhodol, že jeho krajinu by nemali zničiť fabriky a nekontrolovaná ťažba nerastov, a tak fabrík je v krajine naozaj poskromne.

V područí Indie

V tomto horskom štáte sú však ideálne podmienky na výrobu elektrickej energie. Z vysokých kopcov, na ktorých sa topia snehy a ľady a vyvierajú rieky, stekajú obrovské masy vody do úzkych, hlbokých údolí, ktoré sa ľahko dajú prehradiť s minimálnymi nákladmi. Hydrocentrály s výkonom vyše 1 500 megawattov vyrábajú lacnú elektrinu a z nej až osemdesiat percent putuje do Indie. V Bhutáne je jej cena taká nízka, že domáci obyvatelia, ak sa náhodou rozhodnú zmeniť tradície a vo svojich domoch si zakúria, pomaly už ani nepoužívajú všade rastúce drevo, ale lacnú elektrinu. Aspoň nemusia stavať komíny. Už v najbližších rokoch vďaka spoločnému bhutánsko-indickému podniku pribudnú ďalšie elektrárne s výkonom až štyritisíc megawatov, čo je šesť ráz viac, než je inštalovaný výkon našej najväčšej hydrocentrály v Gabčíkove.

Odborníci vyrátali, že v Bhutáne je potenciál na výrobu až 14-tisíc megawatov, čo je na krajinu s ani nie sedemstotisíc obyvateľmi skutočne úctyhodné číslo. India má teda nádej, že Bhután jej pomôže vyriešiť zdroje pre čoraz vyššiu spotrebu elektriny najmä v rozvíjajúcom sa priemysle. Krajina hrmiaceho draka, ako svoju vlasť prezývajú Bhutánčania, je v podstate provinciou svojho veľkého a silného južného suseda. Na policiach obchodíkov nájdete predovšetkým indický tovar. Spojenie s touto veľmocou však nie je spečatené len tovarom či tisíckami indických vojakov, ktorí strážia Bhután pred možným agresorom, ale zároveň aj stále rastúcim prívalom indických robotníkov. Tí robia najťažšie a najšpinavšie práce. Vo vysokých, neprístupných horách budujú mosty a cesty, stavajú domy, šoférujú nákladiaky a robia všetko to, do čoho sa domáci príliš nehrnú.

A tak trochu paradoxne vyznieva, že indickí stavbári, hinduisti, postavili nad hlavným mestom Thimpu komplex s obrovskou sochou sediaceho Budhu. Aj keď sú mnohí Bhutánčania naozaj chudobní, mzda, akú dostávajú indickí robotníci, nie je pre nich dostatočnou motiváciou. Indom stačí na život trochu jedla, potrhaný stan postavený niekde pri ceste a vrcholom komfortu je potok. Doma by zrejme žili ešte horšie.

Kravy na vývoz

Pôvodní Bhutánčania, Drukpovia - v preklade draci -, vyznávajú tibetský budhizmus. Viera im zakazuje zabíjať zvieratá, a preto v celej krajine nie je jediný bitúnok. Na druhej strane, náboženstvo im až tak striktne nezakazuje jesť mäso. No pri pohľade na obrovské stáda hovädzieho dobytka pasúceho sa na strmých stráňach je jasné, že ho je príliš veľa, aby ho využívali domáci len ako zdroj mlieka. Najskôr tvrdili, že preto majú toľko kráv, lebo z mlieka vyrábajú syry. No až keď im vysvetlíte, že by z neho museli stavať domy, aby ho toľko minuli, a pripomeniete, že z býčkov veľa mlieka nenadoja, priznávajú, že dobytok vyvážajú do Indie. Tam, samozrejme, skončí na bitúnku. V Indii totiž nežijú len hinduisti, pre ktorých sú kravy posvätné zvieratá, ani iba budhisti, ktorí nesmú zabíjať, ale aj vyznávači iných náboženstiev, ktorí hovädzie jesť môžu a rovnako môžu zvieratá aj zabíjať.

A tak kravy putujú do Indie, kde si s nimi poradia moslimskí i kresťanskí mäsiari. Z indických bitúnkov prichádza mäso aj do Bhutánu. Pre domácich, teda tých, ktorí nie sú striktní vegetariáni, a pre pár turistov, čo majú to šťastie a do krajiny sa dostanú. A keďže mäso putuje v kamiónoch po horských cestách dlhé dni, zodpovedá tomu aj jeho kvalita. Typický zápach starej, už trochu chytenej hovädziny či kuraciny aj z našinca spraví veľmi rýchlo vegetariána. A tak sa pokúsi jesť to, čo jedia domáci takmer stále. Uvarenú ryžu a k tomu syrovú omáčku plnú nakrájaných veľmi štipľavých papričiek. Ak máte šťastie, diabolské pálenie v ústach môžete spláchnuť Červenou pandou, výborným pšeničným kvasinkovým pivom z malého pivovaru, ktoré môže chuťou aj kvalitou bez obáv konkurovať aj našim najvychytenejším značkám.

A kým posedávate v reštaurácii a popíjate Červenú pandu, môžete sa kochať pohľadom na obrázky členov kráľovskej rodiny. Tie visia prakticky všade, v reštauráciách, úradoch, obchodoch i domácnostiach, uvedomelí občania dokonca nosia vkusné odznaky s ich podobizňami na klopách svojich županov. Na fotkách je zväčša bývalý kráľ s manželkami, teraz je však úžasným hitom kráľ Džigme Wangčhug mladší so svojou manželkou.

Moc kráľovskej rodiny

Krásny príbeh pre poddaných o tom, ako si ich mladý kráľ, prezývaný aj Okúzľujúci pre údajnú podobu s Elvisom Presleym, zobral chudobné dievča z ľudu. On sám tvrdil, že ho spoznal, keď malo sedemnásť rokov, a okamžite sa doňho zaľúbil. Je to trochu zvláštne, pretože v tom čase mala nádejná nevesta sedem rokov. Aj imidž chudobnej dievčiny z ľudu trochu pokrivkáva. Jej dedo bol guvernérom provincie, otec nevlastný brat manželky druhého kráľa, matka zase pochádza z bohatého rodu, ktorý má byť, rovnako ako kráľovský rod, priamym potomkom stredovekého svätca, lámu Pämalingpu. Otec odovzdal svojmu synovi kráľovskú korunu po tom, čo krajinu postupne zmenil z absolutistickej monarchie na konštitučnú. A čo je pozoruhodné, urobil tak dobrovoľne, bez tlakov obyvateľov krajiny.

Tí ho skôr prosili, aby nič nemenil, že oni žiadny parlament a demokraciu nechcú. V krajine, kde až v roku 1999 zrušili zákaz televízie a internetu, nie až taká nepochopiteľná reakcia. No hoci má Bhután dvojkomorový parlament, považovať ho za demokratickú krajinu by bolo trochu prehnané. Kráľ má totiž stále mimoriadne silný vplyv na všetky inštitúcie. Podľa novej ústavy z roku 2005 národné zhromaždenie môže dvojtretinovou väčšinou zosadiť panovníka, na trón však v takom prípade zasadne jeho nasledovník. Príbeh o spravodlivej a láskavej kráľovskej rodine, ktorej tak veľmi záleží na blahu všetkých obyvateľov, však už pomaly, najmä v hlavnom meste, dostáva trhliny. Tí informovanejší tušia, že starý kráľ sa oficiálne vzdal moci len preto, aby mohol venovať viac času biznisu, vďaka ktorému postupne získava čoraz väčší ekonomický vplyv v krajine. A jeho syn je iba sympatickou bábkou vykonávajúcou jeho príkazy.

Nástup diskoték

Hoci mladý panovník sa všemožne snaží, aby si krajina zachovala všetky svoje tradície a odolala globalizácii, príliš sa mu to nedarí. Hlavné mesto Thimpu, ktoré má menej obyvateľov ako naša Trnava, sa mu v tomto smere začína vymykať z rúk. Mladí chlapci s nagélovanými vlasmi či inými módnymi účesmi posedávajú na diskotékach v potrhaných džínsach a tričkách s anglickými nápismi. Ich otcovia a dedovia, ktorí ešte stále chodia v gho, s čiernymi pančucháčmi a čiernymi poltopánkami či teniskami, už rezignovali. Uvoľnili sa mravy, fajčenie, ktoré sa vladár pred časom pokúšal zákonom zakázať v celej krajine, je opäť na vzostupe. Aspoň ako-tak sa úradom darí zachovávať tradície miestnej architektúry. Všetky nové domy majú predpísaný tvar, budova nesmie mať viac ako tri podlažia.

Stavebník musí dodržať typické tvary balkónov a okien. A predsa, keď chodíte po Bhutáne, podvedome vás upútajú strechy. Ten, kto vynašiel vlnitý plech, by v Bhutáne bol zrejme národným hrdinom. Tento materiál doslova zaplavil celú krajinu. Svoje miesto našiel na rodinných domoch, hospodárskych budovách, objektoch štátnych orgánov a dokonca aj kráľovských hradoch i nespočetných kláštoroch. Prekrásne historické pamiatky so strechou z vlnitého plechu vyzerajú naozaj jedinečne. A už len ojedinele môžete zazrieť pôvodnú krytinu zo štiepaného dreva, zaťaženú pred prudkými vetrami veľkými kameňmi.

Daň civilizácii

Šangri-la sa sťahuje vysoko do hôr, kam smrteľník nesmie vstúpiť pre pokoj bohov, a v uliciach hlavného mesta sa začínajú vytvárať prvé dopravné zápchy. Semaforov tam niet, kráľ si totiž myslí, že sú súčasťou zlej globalizácie. Uprostred križovatky tanečnými kreáciami usmerňuje dopravu policajt, šoumen v uniforme. A o pár stoviek metrov ďalej, neďaleko rušného centra, zazriete lukostrelcov, ktorí v tradičných odevoch predvádzajú svoje úžasné umenie. Terč je vzdialený neuveriteľných stopäťdesiat metrov, čo je takmer dvojnásobne dlhšia vzdialenosť než na olympijských hrách. Dva tímy stojace proti sebe komentujú výkony súpera posmešnými či obdivnými pesničkami a tancami i úklonmi. To všetko patrí k tomuto tradičnému národnému športu.

Ostala spúšť

Bhutánčania milujú rôzne slávnosti, na ktoré sa schádzajú zo širokého okolia. Posadajú si na zem, celé hodiny vytrvalo pozerajú na tanečníkov, počúvajú spev a popri tom žujú betel a všade vypľúvajú červené sliny. Deti sa napchávajú cukríkmi a keksami, popíjajú z plastových fliaš malinovky a všetko, čo nepotrebujú, odhadzujú na zem. Presne tak, ako to robili aj v minulosti. Ibaže vtedy ich predkovia nepoznali plasty, igelitky, celofány a stanioly. Čo zahodili, s tým sa za pár týždňov príroda bez problémov vyrovnala. Keď ich omrzí sledovať tanečníkov, prechádzajú od jedného stánku k druhému a debatujú so známymi. Iní so záujmom sledujú hráčov, ktorí o peniaze súťažia v hádzaní šípok. Veľké, ťažké drevené šípky vrhajú s neuveriteľnou obratnosťou na vyše desať metrov do úzkej dosky s malým terčíkom.

Nechýbajú tam ani mnísi, ktorí, súdiac podľa ich šikovnosti, majú viac ako dosť času na tréning. Keď sa večer ľudia postupne rozídu a stánkari balia svoje šiatre, s nemým úžasom pozeráte na tú strašnú spúšť, ktorú návštevníci zanechali na zemi. Bhután, vitaj, medzi civilizovanými krajinami!


  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].
VIDEO Plus 7 Dní