Protesty: Spustil ich júlový atentát na opozičného poslanca Brahmího.

Nebezpečné Tunisko? Turisti sú opatrní aj tri roky po revolúcii

Na jar pred dvoma rokmi Tuniskom otriasla revolúcia. Ani tretie leto odvtedy nie je pokojné a turisti sú opatrní.

Ak podľahnete čaru krajiny na severe Afriky už pri prvom kontakte, zamilujete si ju navždy. Treba sa s ňou však zbližovať bez predsudkov. V modernej forme ponúka kus exotiky, pôvodnú architektúru, tradície a zvyky. Bývalý francúzsky protektorát si totiž uchoval aj niekdajší pôvab krajiny galského kohúta. Takúto zmes arabského a európskeho sveta môžete ochutnať len tu. „Teraz však žijeme v ťažkej situácii,“ rozhovorí sa 46-ročný Shakir. „Od roku 2011, odkedy máme demokraciu, sa zrazu každý cítil manažérom a nikomu sa nechcelo robiť. Všetko začalo upadať. Aj turizmus. Nová vláda na to kašle. Mnohé hotely sú poloprázdne a aj my taxikári máme o polovicu menej práce,“ povzdychne si. To, čo sa na prvý pohľad javilo ako spása a ďalší krok vpred, má veľa úskalí. Tie vyústili aj do nedávneho atentátu na poslanca a predstaviteľa sekulárnej opozície Muhammada Brahmího.

Závislí od turizmu

Shakir žije so svojou ženou, osemročnou dcérkou a trojročným synom v Mahdii. Rybárske mesto so 45-tisíc obyvateľmi má celkom inú atmosféru než populárny Hammamet či rozľahlý Sousse. Mahdia, kedysi najdôležitejší prístav krajiny, má svoje osobitosti. Rozhranie dvoch svetov, sveta dovolenkárov a toho skutočného, je veľmi viditeľné. Nielen šiestimi kilometrami, ktoré delia turistickú zónu s obchodmi prispôsobenými Európanom a trochu odmeraným personálom od sveta za bránou mediny. Prechádzka úzkymi uličkami bazára či popri pobreží, odkiaľ sa dostanete až k fascinujúcemu Cintorínu námorníkov s bielymi náhrobkami, nad ktorým sa týči pevnosť Borj El Kebir postavená Turkami v 16. storočí, sa vám rozhodne vryjú do pamäti. Tieto miesta i kontrast rušného trhovníckeho života na jednej strane a tyrkysového mora, ktorého vlny narážajú na útesy a ako verní strážcovia bdejú nad dušami zosnulých námorníkov pod bielymi kameňmi na strane druhej.

Shakir má rád svoje mesto, ale obdivuje aj Monastir vzdialený šesťdesiat kilometrov. Je väčší a známejší. Rozvinutejšia turistika ponúka vyšší zárobok. „Zatiaľ prežívame, ale neviem, ako to bude ďalej. Ešte pred pár rokmi som počas letných mesiacov zarobil niekedy aj dve tisíc dinárov za mesiac, čo je asi tisíc eur,“ prepočítava. Teraz získal sotva polovicu z toho a je vrchol turistickej sezóny. Shakir priznáva, že ani za vlády prezidenta Zína Abidína bin Alího, ktorého kabinet pred dvoma rokmi nadobro skončil, to zďaleka nebolo ideálne. „Dohadzoval kšefty svojim blízkym a všade vládla korupcia a mafia,“ priznáva. Ale ani prechod k demokracii sa zatiaľ veľmi neosvedčil. „Bin Alí aspoň dohliadal na turizmus, aby všetko fungovalo čo najlepšie. Sme od neho závislí,“ povzdychne si a kým nás vezie z rezortu do mesta, ukazuje na poloprázdne hotely.

Takto to vyzerá posledné dva roky. Predtým vraj boli mestá plné turistov, hoci Mahdia sa v návštevnosti nikdy nemohla porovnávať so Soussom či Hammametom. Nechce sa nám veriť, že záujem o Tunisko tak klesol. Skôr uveríme jeho ďalším slovám. „Teraz, ak aj nejakí prídu, nevytiahnu päty z hotela. Majú all inclusive, celé dni len jedia a ležia na pláži,“ zhodnotí realitu a mentalitu. Najmä slovenskú a českú, plnú prehnaného strachu a predsudkov.

Celý článok si môžete prečítať v aktuálnom Plus 7 dní alebo v pokračovaní ako súčasť Piana

Prázdne koloseum

Presne o deviatej ráno nás Shakir čaká pred hotelom. O chvíľu sa už s nami taxík typickej žltej farby natriasa po opustenej rozbitej ceste do mestečka El Džem vzdialeného päťdesiat kilometrov. „Ideme kratšou a menej využívanou trasou, ale hlavný ťah do El Džemu je v dobrom stave,“ dodáva taxikár na margo našej poznámky, že podobne „deravé“ cesty by našiel aj na Slovensku. Pre turistov nie je v tejto krajine taxík až taký luxus. Shakir nás odvezie, počká, kým si vychutnáme prehliadku monumentálneho kolosea, a ide sa späť. To všetko za 60 dinárov, čo je asi tridsať eur. Pre štyri osoby prijateľná suma. Prechádzame popri vyprahnutej zemi, olivových sadoch. Shakir je skvelý sprievodca. „Tunisko je tretím najväčším exportérom olív na svete - po Španielsku a Grécku,“ hovorí.

Cestu lemujú aj obrovské kaktusy, ktorých plody sú pre domácich vyhľadávanou pochúťkou. Počas cesty mu zo strechy auta spadla na cestu tabuľka s nápisom Taxi. Zastavil uprostred cesty, pokojne ju schtil a strčil do auta. Viezť sa ošúchaným vozidlom po prašných cestách je naozaj zážitok. V jednej chvíli šofér pustí z ruky volant a snaží sa z peňaženky vydolovať fotografie svojich detí. So sileným úsmevom a s vyvalenými očami sledujeme cestu aj za neho. Našťastie, až tak veľa áut z opačnej strany nechodí. Na klímu v taxíkoch môžeme zabudnúť, a tak sa tešíme, keď konečne vystúpime pred veľkolepou rímskou stavbou, ktorá bola cieľom našej cesty. Koloseum v El Džeme sme navštívili už tretíkrát, ale tentoraz veľkolepé architektonické dielo, akoby omylom vybudované uprostred pustatiny, po prvý raz zívalo prázdnotou.

Medzi múrmi sme stretli len štyroch turistov! A to je tretie najväčšie koloseum Rímskej ríše po Ríme a Neapole perfektne zachované. Pobyt v jeho podzemí rozpaľuje fantáziu. Človek si ľahko dokáže predstaviť, ako v jednotlivých pivniciach prežívali svoj ťažký údel dravé zvery i gladiátori, i to, ako ich potom viedli do arény smrti. Kedysi sa toto mesto, prosperujúce najmä vďaka olivovému oleju a kontrole obchodných ciest, nazývalo Thysdrus. Založil ho v roku 46 pred naším letopočtom Julius Ceasar. Okolo roku 230 dal cisár Gorianus postaviť koloseum pre 35-tisíc návštevníkov. Treba iný dôkaz, že Thysdrus bol za čias Rimanov významným centrom severnej Afriky?

Odriekanie i hodovanie

Horúčavy sa šplhajú k štyridsiatke a majiteľ kaviarne oproti koloseu na nás pokrikuje. Rýchlo sa necháme zlákať čerstvou pomarančovou šťavou a tieňom. Shakir však naše pozvanie slušne odmieta. „Ramadán,“ dodá. Neveríme, že sa dá v týchto horúčavách prežiť bez kvapky vody. „Ale áno,“ usmeje sa. „Veď večer sa najeme a napijeme,“ dodá. Pôstny mesiac je jedným z piatich pilierov moslimskej viery. Riadi sa lunárnym kalendárom a je pohyblivý. Tento rok sa ramadán začal 10. júla a trval do 7. augusta. Pripomína zjavenie prvých veršov Koránu prorokovi Mohamedovi. Veriaci mu vzdávajú úctu nielen modlitbami, ale aj tým, že od východu do západu slnka nepijú, nejedia, nemilujú sa. Potom je dovolené všetko. Aj v rybárskom mestečku Mahdia panuje cez deň pokoj. Na vychýrenom rybom trhu je však rušno.

V kamennej budove sa tlačia domáci a zdá sa, že v noci budú mať rybacie hody. Objavíme stánok s kozími hlavami, ale aj so žralokmi a s desiatkami ďalších morských špecialít. Obľúbené kaviarne, ako je Sidi Salem na pobreží, bokom od rušného starého mesta, sú zatvorené. „Ani kvôli turistom nemôžu fungovať?“ zisťujeme počas jednej z dlhých prechádzok vypytujúc sa miestnych. Nie, ramadán nepustí... Napokon predsa len nájdeme miesto, kde nám uvaria kávu. Decentne a v tichosti, so závesmi na oknách a so zrušenou typickou terasou jedna kaviareň predsa funguje. Pri stoloch sedia domáci a živo diskutujú. Popíjajú čaj, dožičia si aj cigarety. Vojde žena, mladá, asi 25-ročná Tunisanka v džínsoch a tričku. Shakir zvláda horúčavy bez kvapky vody, slečna v kaviarni si dopraje kávu aj cigaretku.

Protiklady sú tu bežné. Ženy zahalené od hlavy po päty aj dievčatá s odhalenými plecami. So zotmením na ulice vplávajú stovky ľudí. Konečne môžu hodovať. Kaviarne zaplnili muži oddychujúci pri vodných fajkách. Niekedy na terase sledujú aj veľkoplošnú obrazovku. Tentoraz predovšetkým politické správy. V hlavnom meste Tunis to vrie. Po nedávnej vražde opozičného politika Muhammada Brahmího sa situácia vyostruje. Ešte netušia, že o pár dní zaplavia námestie tuniskej metropoly desaťtisíce demonštrantov, ktorí budú žiadať odstúpenie vlády pod vedením islamistického Hnutia obrody, pretože „nič nerobí proti moslimským radikálom“. Zatiaľ však nič neruší ich zvyčajné rituály. Vo vysvietenej Veľkej mešite z ulice zazrieme mužov schúlených na zemi v modlitbe.

Ženy a deti debatujú vonku v skupinkách, doprajú si pukance aj cukrovú vatu alebo zájdu do neďalekého miestneho lunaparku. Kolotoče, rôzne hojdačky či ruské kolo poháňajú muži ručne a ich deti vyberajú peniaze za lístky. Za jeden dinár sa odveziete, koľko budete vládať. Vlastne len deti. Dospelý by sa asi do týchto atrakcií nepomestil. Mohol by si však vyskúšať jazdu na ťave či na oslovi, v malom parčíku medzi kolotočmi oddane nosia živý náklad podobne ako u nás poníky. Po celodennom odriekaní a modlitbách sa večer vedia zabávať. Všetci. Hoci v kaviarňach sedia zväčša muži alebo mladšie ženy, ani staršie dámy rozhodne netrčia doma. Jednoducho uprednostňujú iný druh zábavy než debaty o politike pri vodnej fajke. Stretnú sa s priateľkami a príbuznými v parku či na nábreží alebo sa zabávajú s deťmi.

Najlepší bol Burgiba

Za uvoľnenú atmosféru, podobnú tej európskej, Tunisania vďačia Habíbovi Burgibovi. Rodák z Monastiru sa v roku 1975 stal prvým prezidentom Tuniskej republiky po zosadení sultána Mohameda VIII. Charizmatický muž zreformoval ekonomiku a obmedzil vplyv náboženských vodcov. Hoci bol do funkcie prezidenta zvolený doživotne, v roku 1987 ho šéf vlády Zin El-Abídin Ben Alí zbavil moci a sám zasadol do prezidentského kresla. Viac než dve desaťročia pokračoval v politike svojho predchodcu. Lenže, hoci sa obaja navonok snažili o to isté, nebolo to to isté. „Rozdiel medzi obdobím burgibizmu a bin-alizmu je v tom, že v druhom prípade krajinu ovládla mafia,“ bez okolkov priznávajú obyvatelia. Kým na svojho prvého prezidenta nedajú dopustiť, z druhého boli čoraz rozčarovanejší.

Situácia v Tunisku, zmietanom korupčnými škandálmi, vyústila do revolúcie, tá si vyslúžila prezývku Arabská jar. Možno však od nej čakali Tunisania priveľa. Mnohé nádeje sa nenaplnili a ekonomika i cestovný ruch začali upadať. A prišlo „arabské leto“ s nepokojmi a demonštráciami. „Súčasná vláda sa nevenuje toľko rozvoju turizmu ako tá predošlá. Pravda, tá to robila aj preto, lebo jej členovia vrátane rodiny exprezidenta dostávali do vreciek milióny dolárov,“ dodáva Shakir. Úpadok turizmu však majú na svedomí čiastočne aj skreslené správy európskych médií o nepokojoch, protestoch či údajnom nebezpečenstve, pre ktoré sa výrazne znížil záujem turistov o túto severoafrickú krajinu. Bežní Tunisania teda neraz radi spomínajú na staré lepšie časy, hoci poznačené politickými kauzami, prísnou cenzúrou, náboženskou neslobodou a prenasledovaním intelektuálov.

Tí vzdelanejší veria v lepšiu budúcnosť. Demokratickú. „Vieme, že prechod k demokracii je zložitá vec a nasvedčujú tomu aj posledné udalosti u nás v Tunisku. Ale som presvedčená, že všetko sa vyvíja smerom k lepšej bezpečnosti a stabilite,“ dúfa 35-ročná vysokoškolská pracovníčka Ibtissen. Upokojuje seba i nás, ktorí sme si arabskú krajinu s francúzskym šarmom a rímskou históriou na severe Afriky zamilovali.


  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].
VIDEO Plus 7 Dní