Mladomanželia: Nevesta má ruky pomaľované henou. V nedeľu popoludní prechádza dav tanečníkov mestom za sprievodu hudby.

Nevesty z Ribnova: V bulharskej dedine sa ženy vydávajú s pomaľovanou tvárou a celú výbavu vystavujú na ulici.

Unikátne zvyky si stráži len tritisíc obyvateľov dediny. Nikto netuší, kde sa vzali, prečo ich dodržiava práve táto komunita ani čo nevestina pomaľovaná tvár a zrkadlo v ruke znamenajú.

Kimike Inuz má osemnásť a dnes sa vydáva. Zatiaľ stojí v jasnočervených balónových nohaviciach pred domom uprostred svojich tiet a sesterníc z prvého, druhého, tretieho kolena a sleduje, ako na drevenú ohradu vešajú koberce. Diskusia, ktorý kam zavesiť, je medzi ženami nezvyčajne živá. Prekrikujú sa jedna cez druhú. Niekoľkokrát poradie menia, kým sú spokojné.

Muži na rebríkoch trpezlivo pribíjajú koberce klincami. Potom na ne vešajú obrusy, závesy, záclony, obliečky a prikrývky. Na lúke už stoja pripravené sedacie súpravy, stoly, manželská posteľ, obrovský plazmový televízor, práčka, chladnička s mrazničkou, žehlička, mixér, zrkadlá, taniere, vázy... Skrátka, celé vybavenie domácnosti. Podľa tradičného zvyku rodina ženícha zabezpečuje pre mladých dom a rodina nevesty jeho zariadenie. Úplne všetko, po posledný špendlík, vystavia počas svadby na ulici. Aby
ostatní z dediny videli a mohli obdivovať - alebo kritizovať -, ako si rodina na výbave dala záležať.

Aby sa oženil

Po Ribnove stále chodia ženy v šatkách, zásterách a farebných balónových nohaviciach. Vydať by sa mali, kým dovŕšia dvadsaťdva rokov. Časť sobášov vraj ešte aj dnes dohadujú rodičia bez toho, že by sa mladí klasicky spoznali a zaľúbili.

Dedinu v rodopských horách obýva tritisíc ľudí. Sú to Pomáci, etnickí Slovania, ktorí počas osmanskej nadvlády konvertovali na islam. Za socializmu režim zakazoval moslimské náboženské prejavy. Pomákov nútil, aby si zmenili mená na bulharské a aby konvertovali na väčšinové ortodoxné náboženstvo. Mnohí to vzdali a odišli do Turecka.

Vystavená výbava: Nevestina rodina má za úlohu vybaviť novú domácnosť. Všetko, od postelí po poslednú vázičku, vystavujú pod holým nebom.
Vystavená výbava: Nevestina rodina má za úlohu vybaviť novú domácnosť. Všetko, od postelí po poslednú vázičku, vystavujú pod holým nebom.
Jana Čavojská

Komunisti brojili aj proti tradičným náboženským svadbám. No Ribnovo bolo asi príliš ďaleko. Svoje svadby si tu ľudia udržali. „Keď nám chce niekto naše tradície zobrať, zomkneme sa a držíme si ich. Tak to bolo za komunistov. Paradoxne, strácame ich až teraz, v demokracii, keď k nám prišla nová doba,“ povedal nedávno miestny imám pre bulharský časopis. Dnes sa k islamu hlási asi osem percent obyvateľov Bulharska. V krajine žije zhruba 220-tisíc Pomákov. Okrem Bulharska ich nájdeme v Turecku, Grécku, Macedónsku, Albánsku a Kosove.

Unikátne zvyky si stráži len tritisíc obyvateľov Ribnova. Nikto netuší, kde sa vzali, prečo ich dodržiava práve táto komunita ani čo nevestina pomaľovaná tvár a zrkadlo v ruke znamenajú. No v susednom Osikove ani nikde inde takéto svadby nerobia. Pretože ženích je z Osikova a nebýva v Ribnove, neprichádza za Kimike so sprievodom z členov rodiny, ktorí by hnali ovce do daru a nad hlavami držali drevené palice s oblečením a topánkami pre nevestu. Jeho otec a mama dovezú oblečenie jednoducho autom. Vystavia ho k ostatným veciam z výbavy.

Ženích Ismail Atipov hovorí, že aj preňho je takáto svadba nová. „U nás takéto tradície nemáme,“ usmieva sa. Nestretla som tu nikoho iného, kto by hovoril po anglicky. Starší občas vedia trochu po rusky, počas socializmu sa učili ruštinu v škole. Ismail má dobrú angličtinu a tvrdí, že po španielsky vie ešte lepšie. Desať rokov pracuje v baroch na španielskom pobreží. Plánuje sa tam vrátiť. Hovorí, že domov prišiel na dva roky. Aby sa oženil.

Dva dni

Svadby sú v Ribnove záležitosťou zimy. Na jar, v lete a na jeseň ľudia pracujú. Každý má pole a hospodárstvo. V minulosti muži pásli dobytok v horách. Do dediny sa vracali len na zimné mesiace. Dnes je to podobné, ibaže muži odchádzajú za prácou do zahraničia. Z peňazí zarobených v cudzine si potom doma stavajú veľké domy. Bulharsko je najchudobnejšia krajina Európskej únie. Ak tu aj nejakú prácu zoženú, je zle zaplatená.

V zime je pokoj a Ribnovčania môžu oslavovať. Tradičná svadba trvá dva dni. Na oslavy slúži miestny kultúrny dom. Kým nestál, ľudia pripravovali svadby doma.

Prvý deň je záležitosťou ženícha a jeho rodiny. Oslavu platia oni. A oni sa aj bavia. Najbližší príbuzní a kamaráti prídu, samozrejme, v sobotu aj v nedeľu. No gro sobotných hostí je zo ženíchovej strany.

Netreba čakať nijakú okázalosť. K dispozícii sú dve miestnosti kultúrneho domu a malá predsieň. Tam sa rozložila kapela. Spevák, klávesista a hráč na kavale, tradičnom bulharskom hudobnom nástroji. Z reproduktorov dunia obľúbené ribnovské pesničky, že človek nepočuje vlastného slova. Sály sú zapratané stolmi a lavicami. Steny zdobí zopár balónov a fotografia mladomanželov v krojoch kdesi pod palmami. To je všetko. Podáva sa grilované mäso, ryža, kapustový šalát a hranatý chlieb. Na záver menu dostane každý zákusok. Všetko na plastových tanieroch a s plastovými vidličkami. Keďže ženíchova rodina nie je taká ortodoxná, hoci aj oni sú Pomáci, na stoloch sa objaví aj pivo a vodka. Na druhý deň nie. Nevestina rodina alkohol neuznáva. Inak hostina, keď ju platí nevestina rodina, vyzerá úplne rovnako.

Ozdobená tvár: Príbuzné natrú Kimike hrubou vrstvou bieleho krému a tvár jej vyzdobia lesklými kamienkami. Dôvod tohto starobylého zvyku, ktorý sa zachoval iba v Ribnove, už nepoznajú.
Ozdobená tvár: Príbuzné natrú Kimike hrubou vrstvou bieleho krému a tvár jej vyzdobia lesklými kamienkami. Dôvod tohto starobylého zvyku, ktorý sa zachoval iba v Ribnove, už nepoznajú.
Jana Čavojská

Krčmy bez alkoholu

Cez víkend do Ribnova autobus nechodí. V pracovné dni vozí ľudí ranný dolu do mesta do práce a večerný zas naspäť. Do mestečka Ogňanovo je to dvadsať kilometrov. Aj priamo v dedine je fabrika. Šijú tu obliečky pre francúzsku firmu.

V Osikove, ktoré je pár kilometrov vedľa, sú klasické krčmy s policami alkoholu. V ribnovských podnikoch podávajú len malinovky. Napriek tomu sú plné. Schádzajú sa starí aj mladí. Dievčatá v tradičných krojoch - pestrofarebných balónových nohaviciach, zásterách s trblietkami, blúzkach a šatkách. Je zima, tak si cez seba prehadzujú ešte modré alebo čierne plášte. Veľmi málo žien opustilo tradičný odev a oblieka sa západným štýlom.

Nevestine svadobné šaty sa líšia iba ligotavejším lajblíkom a papierovými ružičkami vo vlasoch. V predsienke kultúrneho domu, hneď vedľa hudobníkov, majú oba dni za úlohu vítať hostí. Prichádzajúci im blahoželajú a na odev pripínajú bankovky. Nájdu sa aj stoeurovky. Ani si poriadne nemajú kam sadnúť, keď sa chcú najesť. Iba narýchlo niečo zhltnú pri dverách.

Oba dni hostia tancujú. Tanec sa nazýva choro. Všetci sa pochytajú za ruky a dlhý rad sa tlačí pomedzi stoly až von na ulicu a zas naspäť.

Naučiť sa nežnosti

V sobotu večer sa rozpršalo a rozsnežilo. Celý dom, ktorý nevestina rodina vybudovala na lúke aj s nábytkom a elektronikou a veľkými plyšovými hračkami, museli narýchlo poschovávať. Ráno bola lúka príliš zablatená. Posteľ, sedačky, telku, odkvapkávače, taniere a vázy rozložili radšej v garáži a pri dome. Na sedačke oproti vchodovým dverám sa ocitol veľký plyšový leopard, vedľa neho trónila hlinená korytnačka. Stôl zdobila veľká umelá kytica vo váze a celá zostava šáločiek na kávu.

V nedeľu sa hostia dostali do sály až po dvanástej. Žiadne stresy. Opäť sa jedlo to isté a tancovalo. Na záver sa kapela rozložila na ulici. Obrovské choro tancovala celá dedina. Ku kapele sa pridali bubeníci. Hlavnú ulicu Ribnova zaplnil tancujúci dav.

Iba nevesta so ženíchom sa z neho po chvíli vytratili. Je pol štvrtej popoludní a na rad prichádza gelina. Najzvláštnejšia tradícia ribnovskej svadby. Nevesta sa tu totiž odjakživa vydáva so zvláštne pomaľovanou tvárou. Je biela s ligotavými ornamentmi. Nikto z Ribnovčanov si nespomína na dôvod tohto zvyku. Jedni tvrdia, že biela tvár symbolizuje nevinnosť mladej ženy. Iní, že biela maska na tvári mala ženícha naučiť nežnosti. Chlapcov totiž otcovia veľmi skoro brali do hôr, aby im tam pomáhali s ovcami. Vyrastali v drsných podmienkach. Nepoznali jemnosť. Počas svadobného obradu mala mať nevesta pod maskou zatvorené oči. Ženích jej mal potom farbu zmyť mliekom. Aby zistil, čo je neha.

Tanec: Tancuje sa choro, všetci sa držia za ruky a pretláčajú sa pomedzi stoly po miestnosti.
Tanec: Tancuje sa choro, všetci sa držia za ruky a pretláčajú sa pomedzi stoly po miestnosti.
Jana Čavojská

Maľba na tvári

Biela farba je hrubá vrstva krému. Stará mama a sesternica nevesty do nej vtláčajú ligotavé kamienky a vytvárajú ornamenty. Trvá im to asi pol hodiny. Nevesta zatiaľ leží so zatvorenými očami. Vonku sa už zhromaždil dav. Ženích strieľa z pištole do vzduchu. Jeho kamaráti pijú vodku z fliaš. Muzikanti hrajú. Potom si nevestin brat sadne na vystavenú pohovku vedľa plyšového leoparda. Ženích sa musí hádať o nevestu. Vyťahuje bankovky. Chlapec kričí na rodičov, či to už stačí. Keď Ismail poriadne prihodí k pôvodnej sume, môže ísť do domu za nevestou.

Ukážu sa aj s rodičmi na balkóne. Kimike má cez pomaľovanú tvár ešte závoj z farebných staniolov. V ruke drží zrkadlo. Vraj tak od seba odháňa zlých duchov. Potom všetci pomaly vychádzajú z domu. Hudba hrá, ľudia kričia a tancujú. Kedysi sa takto odchádzalo na obrad do mešity alebo do ženíchovho domu, kam prišiel imám. Kimike a Ismail už mali civilný sobáš a náboženský obrad v mešite nechcú. Sprievod prejde dedinou. Kimike a Izmaila už čaká audina vyzdobená balónmi. Odvezie ich do Osikova.