Cárska rodina: Cár Mikuláš II., nad ním vpravo cárovná Alexandra Fjodorovna, ich dcéry Oľga, Mária, Anastázia, Tatjana a syn Alexej.

Oblečte sa na spoločnú fotografiu, povedali rodine cára Mikuláša II. pred popravou

Dynastia Romanovovcov nastúpila na trón v Rusku pred štyristo rokmi.

V devätnástom storočí boli panovnícke rody v Európe rôzne prepletené. Mikuláš II., ktorý sa narodil v roku 1868, bol syn cára Alexandra III. a dánskej princeznej Dagmar. A tiež synovec niekoľkých európskych monarchov.

Bol priamy potomok anglickej kráľovnej Viktórie, synovec gréckeho kráľa, bratranec anglického kráľa Juraja V. a nemeckého cisára Wilhelma II. Rodiny sa často navštevovali na dánskom dvore, kde mali všetci spoločných príbuzných.

Nástup na trón

Od atentátu na jeho deda, cára Alexandra II., žila celá cárska rodina mimo Petrohradu v Carskom Sele v rozľahlom paláci Gatčina. Deň a noc ho strážili a pozorovali vojaci a tajná polícia. Mikuláš bol už od detstva úplne odrezaný od reality ruskej spoločnosti.

Za manželku si vzal Alicu Hessensko-Darmstadtskú, ktorá prijala meno Alexandra Fjodorovna. S Alexandrou mal päť detí - štyri dcéry a najmladšieho syna Alexeja. Mikuláš II. bol flegmatický, vrtkavý a nestály v názoroch, preto skutočnou hlavou cárskej rodiny sa stala práve jeho manželka.

Na trón nastúpil v roku 1894 ako 26-ročný po neočakávanej smrti svojho otca. Bol to cár, ktorý vládnuť nechcel. Miloval armádu, vojenské prehliadky, tradície, uniformy, ale predovšetkým pohodlie a rodinný život. Bol si vedomý toho, že by nevedel spravovať ani jedinú guberniu, na ktoré sa Rusko delilo.

Ako cár sa musel postarať o správu celej rozsiahlej ruskej ríše. Úlohu cára považoval za nutné zlo. Dobe, v ktorej ju mal zastávať, jednoducho nerozumel. Jeho rozhodnutia boli silno ovplyvnené jeho manželkou a veľký rešpekt mal aj pred svojou matkou Máriou Fjodorovnou. Napriek týmto slabostiam v tom čase len málokto z vládnucej elity predpokladal, že Mikuláš II. sa stane posledným Romanovom na ruskom tróne.

Na fronte: Ruský cár Mikuláš II. a jeho syn cárovič Alexej počas vojenskej prehliadky. Foto: profimedia.sk

Samoderžavie

Jeho politické názory vytváral Konstantin Pobedonoscev, ktorý bol učiteľom troch cárov. Bol to radikálny pravičiar a navyše zastával vysokú štátnu funkciu. Dvadsaťpäť rokov riadil ruskú Svätú synodu. Podľa jeho názorov pre takú rozsiahlu a neovládateľnú ríšu, ako bolo Rusko, bola demokracia nebezpečná, ba dokonca katastrofálna. Jediným možným systémom pre Rusko bola absolutistická monarchia podporovaná políciou a vojskom. Cár mal mať poradcov vybraných len z príslušníkov elity a šľachty.

Hlavnými oporami ruského života bolo náboženstvo a národ. Cár ako samovládca celého Ruska bol absolutistickou hlavou obidvoch. Pobedonoscev Mikulášovi II. napísal aj prejav pri príležitosti jeho nástupu na trón.

V ňom odznelo, že Mikuláš II. bol rozhodnutý hájiť zásady samoderžavia - absolútnej moci - tak, ako to robil jeho otec. Počas svojej vlády sa bránil akýmkoľvek zmenám a neurobil nič, k čomu by ho tvrdým nátlakom nedonútili.

Krvavý cár

Jeho vláda bola plná nezdarov a prehier, či už politických, alebo osobných. Rusko malo cára, ktorý nemal predpoklady čeliť zmenám na prelome storočí. Za zlé znamenie sa považoval aj krvavý priebeh jeho korunovácie v roku 1896. Na mieste zvanom Chodynské pole, kde sa zhromaždilo niekoľko tisíc ľudí na oslavu tejto udalosti, bolo v zmätku, ktorý nastal, ušliapaných 1 389 ľudí a tisíce ďalších sa zranili. Tento incident mu vyniesol označenie „krvavý cár“.

Nepopularita mladého cára narastala spolu s tým, ako sa prehlbovalo napätie v ruskej spoločnosti. Silneli hlasy za zmenu zriadenia, obyvateľstvo žiadalo prirodzené práva a slobody. Minister vnútra Pleve radil, že na ich umlčanie potrebuje „malú víťaznú vojnu“. Cieľom sa malo stať Japonsko. V rusko-japonskej vojne v rokoch 1904 - 1905 však Rusko utrpelo potupnú porážku na mori aj na súši. Japonci zničili skoro celú ruskú flotilu, obsadili Kóreu aj časť Transsibírskej magistrály.

Tento debakel odštartoval revolúciu v celom Rusku. Do demonštrantov pred Zimným palácom v roku 1905 sa strieľalo a na zemi zostalo ležať 130 ľudí. Tento incident, známy aj ako „krvavá nedeľa“, dal podnet na ďalšie nepokoje. Proti štrajkom a povstaniam musela zasahovať až miliónová ruská armáda.

Nakoniec cár podľahol tlaku a na 30. októbra 1905 dal pripraviť manifest, ktorého hlavným bodom bol sľub občianskych práv, všeobecné volebné právo a zriadenie parlamentu - ruskej dumy, ktorá mala schvaľovať zákony. Do boľševického prevratu v roku 1917 stihla duma zasadnúť štyrikrát a Mikuláš II. v mnohom obmedzil jej právomoci a nerešpektoval jej uznesenia.

Pád Romanovovcov

Bezradný ruský cár nemal veľký vplyv ani na vypuknutie prvej svetovej vojny. V roku 1914 vyhlásil pred státisícovým davom pred Zimným palácom, že neukončí vojnu, kým nezostane ruská pôda bez nepriateľov. Ruská armáda však zaostala za vojskami veľmocí a bola schopná postaviť sa len rozpadajúcim sa ríšam, ako bolo Turecko, Perzská ríša alebo Čína.

Počiatočné úspechy vystriedali porážky. Velenie armády prevzal sám Mikuláš II. a hlavný stan si zriadil v Mogileve blízko frontu. Vláda v Petrohrade bola neschopná zvrátiť situáciu. Riadenie krajiny prebrala cárovná a sivá eminencia cárskeho dvora - Rasputin.

Nenávidený sibírsky mních mal veľký vplyv na cárovnú Alexandru a prostredníctvom nej i na samotného Mikuláša II. Rasputin si nespútaným životom zničil povesť. Tým utrpela aj autorita cára, pretože ho podporoval. Mikuláš II. už nemohol zvrátiť zmeny, ktoré mali v Rusku nasledovať.

Po mnohých ďalších neúspechoch na frontoch a po vypuknutí revolúcie sa rozhodol 15. marca 1917 abdikovať a uvoľniť trón v prospech svojho brata. So svojou rodinou túžil žiť v azyle vo Veľkej Británii. Všetkých však poslali do domáceho väzenia v Tobolsku na Urale. Boľševici prevzali moc a zvrhli dočasnú vládu Alexandra F. Kerenského.

Mikuláš ani vtedy neveril v schopnosti Lenina a podceňoval ho. Po ďalšom presune do Jekaterinburgu a ubytovaní v Ipatievovom dome netušil, že je to jeho posledná zastávka.

Namiesto fotografie smrť

V máji 1918 sa do bojov v Rusku zapojili aj československé légie. Dobyli Čeľjabinsk, Petropavlovsk a blížili sa k miestu, kde bola väznená cárska rodina. Boľševici sa možno aj preto odhodlali na ohavný čin.

Dňa 17. júla 1918 o druhej hodine ráno cára s rodinou odviedli do pivnice Ipatievovho domu. Skupine desiatich boľševikov velil Jakov Jurovskij. Prikázal rodine obliecť sa, dal doniesť stoličky a upokojil rodinu, že sa chystá spoločná fotografia. Namiesto fotografa ich však čakal revolver.

Mikuláša II. s manželkou, ich päť detí, osobného lekára a troch sluhov v tú noc zavraždili boľševici. Ich telá našiel až v roku 1979 amatérsky archeológ Alexander Avdonin. Boli zakopané v masovom hrobe blízko Sverdlovska. Oficiálny pohreb sa konal v roku 1998 v Katedrále svätého Petra a Pavla v Petrohrade.

  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].