Oblievačka na Nový rok, ktorý je v apríli: Aj to je Kambodža

V Kambodži oslavovali príchod nového roku v polovici apríla veľkou oblievačkou v chrámoch Angkoru.

Zahraničie

Milión návštevníkov zaplavil priestor bývalého kráľovského mesta Khmérskej ríše. Tajomné stavby chrámového komplexu Angkor z deviateho až pätnásteho storočia sú svetovým kultúrnym dedičstvom. Načas ich pohltila džungľa, až v minulom storočí a po zvrhnutí Pol Potovho krvavého režimu ich začali húfne objavovať turisti.

Obrázky polorozpadnutých kamenných chrámov prerastených koreňmi stromov obleteli svet a preslávil ich aj film s Angelinou Jolieovou. Pôsobivá kulisa pre festival Angkor Sankranta, ktorý tu mládežníci zorganizovali už tretí raz na oslavu khmérskeho Nového roka.

Dôvod je ryža

Tentoraz pripadol na 13. apríla. Krajina sa tradične ponorila do týždňových osláv, všetci mali v práci voľno, hodovali s rodinami, spoločne sa modlili a spomínali na zomretých. Zapaľovali množstvo vonných tyčiniek, do chrámov v celej krajine priniesli dary vrátane hotových jedál.

Kambodžania majú štátny sviatok aj 1. januára a zvlášť mladí ľudia v mestách oslavujú príchod nového roka v tento deň. Väčšina obyvateľov ho však tradične víta až v apríli, v zhode s budhistickým lunárnym kalendárom. Tento dátum je výhodný aj z hľadiska zabezpečenia obživy, končí sa totiž zber ryže.

Naopak, v januári majú roľníci plné ruky práce s vysádzaním ryžových polí. Zlé jazyky tvrdia, že Kambodžania sa tak radi zabávajú, že ak by boli oslavy vtedy, nikdy by tu nijaká ryža nerástla.

V apríli akoby sa odrazu celá Kambodža zbláznila. Na autobusovej stanici v hlavnom meste Phnom Penh sú naskladané vrecia, kufre, tašky aj deti.

Dospelí stoja v rade na lístky, ktoré sa dajú kúpiť iba deň vopred. O tej istej hodine obyčajne odchádza do rušného mesta Siem Reap pri Angkore iba jeden autobus. Pred Novým rokom a počas neho sú tri.

„Máš ubytovanie?“ pýtajú sa ma dvaja Kambodžania, čakajúc na autobus. „Lebo my sme ho našli iba na jednu noc,“ vravia. Vypredané autobusy, hotelové izby rezervované. Ceny dopravy aj izieb stúpli aj dvojnásobne. Jedným z dôvodov, prečo kambodžská Únia federácie mládeže Kambodže festival organizuje, je snaha zvýšiť príjmy z turizmu.

Pridlhá premiérova reč

Na tohtoročnom festivale sa zúčastnil aj kambodžský premiér Hun Sen. Prichádzame k chrámu Bayon, kde sa o ôsmej ráno začína otvárací ceremoniál iba pre pozvaných hostí. Desiatky novinárov, fotografov a kameramanov čakajú nastúpené na konci červeného koberca na významnú postavu miestnej politiky.

„Nemôžeš sa tu pohybovať, ako sa ti zachce, bolo ti pridelené miesto, tak tam stoj,“ ukazuje na mňa organizátor. Ignoruje fakt, že výhľad mi zaclonil kameraman. Všetko a všetci musia byť na svojom mieste.

Na červených plastových stoličkách pod bielym stanom sedia a netrpezlivo čakajú mníšky v bielych šatách s holými hlavami, mládežníci v rôznych uniformách, moslimky so šatkami na hlavách, do pol tela vyzlečení khmérski boxeri. Spojiť ľudí s rôznym presvedčením či záujmami je takisto cieľom udalostí najbližších dní a pred premiérom to treba dostatočne prezentovať.

Každý účastník už dostal pollitrovú fľašu s vodou a bagetku. Organizátori asi tušia, ako dlho bude trvať príhovor. Na pódiu sa zhromažďujú mnísi z okolitých kláštorov, veľvyslanci, zástupcovia iných politických strán.

A na záver sa k nim pridáva premiér. Jeden z mníchov mu dá požehnanie otvoriť festival Angkor Sankranta 2015. Nasleduje kambodžská hymna a príhovory, iba ten premiérov trvá skoro hodinu a pol. A večer vám ho celý opäť odvysiela televízia.

Svetové prvenstvá

Na záver ceremoniálu pristupujú politici k najväčšiemu koláču z lepkavej ryže na svete. Pripravilo ho sto kambodžských kuchárov. Ak čakáte veľký okrúhly koláč, budete prekvapení.

Toto je obrovská rolka zabalená v banánových listoch. Váži viac ako tri tony, tretinu hmotnosti tvorí ryža. Ďalej kokosové mlieko, cibuľa, fazuľky. Nemecký rozhodca odovzdáva prvý certifikát Guinnessovej knihy rekordov.

Kambodžskí mládežníci chcú počas Angkor Sankranty pokoriť ešte jeden svetový rekord - v počte ľudí tancujúcich spoločenský tanec madison. Tínedžeri v rovnakých modrých tričkách a čapiciach čakajú nastúpení v radoch za sebou, aby synchronizovane zvládli jednoduché kroky tanca populárneho najmä v 50. a 60. rokoch minulého storočia.

Po niekoľkých pokusoch sa mladí ľudia už zahaľujú do šatiek, sadajú si na zem, pijú vodu s väčšou frekvenciou. Je viac ako štyridsať stupňov. Ale keď na to po dvoch hodinách dôjde, všetci sa odhodlane postavia na nohy.

Na tú istú pesničku, ktorá sa už hrala aspoň desaťkrát, zlomia svetový rekord. Dvetisícpätnásť Kambodžanov spoločne tancuje madison. Ďalší si ich fotia a točia z hradieb chrámov.

Rodinný sviatok

Kambodžania oslavujú Nový rok s rodinami a komunitami. „Každý trávi čas s blízkymi. Sme kolektívny národ, chceme byť s ľuďmi,“ vraví Hul Seila z oddelenia marketingu ministerstva turizmu. Posledné tri roky, odkedy sa koná Angkor Sankranta, sa mnoho rodín stretáva práve tam.

Na trávnikoch okolo hlavného chrámu Angkor Wat piknikujú tisíce Kambodžanov. Rozložia si jedlo na podložkách z palmových listov a trávia celý deň v tieni. Varená kukurica, lepkavá ryža v bambuse, čerstvé kokosy, grilované špízy, smažené chrobáky, ľad zmiešaný so sladkým kondenzovaným mliekom a so semiačkami chia - miestne špeciality sú na každom kroku.

Z neďalekého pódia znie kambodžská hudba, podobná tej z nášho Repete. Pri chráme začujem tradičné hudobné nástroje. Asi osem chlapov vyhráva pri stole pod stromom.

Všetci už patrične podgurážení miestnym pivom Angkor. Nový rok treba osláviť. Nie všetci však majú to šťastie, že si môžu užiť trojdňový štátny sviatok. „Pôjdem za rodinou až večer,“ vraví predavačka v jednom zo stánkov pri chráme My Malay.

„Chcela by som byť doma, hrať s rodinou karty,“ hovorí. „Navyše, biznis nie je až o toľko lepší. Na festival sem prichádzajú hlavne Kambodžania, ktorí nenakupujú až tak ako turisti,“ vysvetľuje.

Ďalším kameňom úrazu pre obchodníkov je konkurencia, ktorá v týchto dňoch narastie. Nakladané mango predávajú vedľa seba štyri ženy. Vyberte si, ktorú podporíte.

„V normálnom dni zarobíme 25 dolárov, počas Nového roka je to aj 70 dolárov za deň,“ pochvaľuje si majiteľka reštaurácie pri Angkore. Podporiť hospodárstvo touto udalosťou sa iste darí. „Za tri dni bol príjem z turizmu v oblasti Angkoru 70 miliónov dolárov,“ povedal minister turizmu Thong Khon.

Ticho v pagode

Počas sviatku treba s rodinou navštíviť pagodu. „Uvaríme jedlo, z ktorého časť ide starým rodičom ako poďakovanie, že vychovali svoje deti, a časť odnesieme mníchom do kláštora,“ vysvetľuje mi Sokhom z ministerstva turizmu pri návšteve dreveného kláštora pri chráme Bayon.

Niekoľko rodín čaká v zástupe, aby darovali jedlo a dostali zaň požehnanie. V rukách držia vonné tyčinky, keď sa domodlia, zapichnú ich do nádoby, kde dohoria. Miestny vedúci kláštora postupne prijíma dary, odriekajúc mantry.

Na záver namočí metličku do vody a pokropí ňou všetkých členov rodiny. Tí, ktorí chcú, si pre šťastie odnesú aj červený náramok na ruke. Červená je pre vyznávačov tibetského budhizmu farbou životnej sily aj odvahy a nebojácnosti. V Kambodži veria, že nosenie náramku v pozitívnom zmysle ovplyvňuje život človeka.

Mnísi prijímajú všetky dary. „Aj cigarety?“ pýtam sa, keď vidím, že jedna z rodín doniesla škatuľku. „Ak ich mnísi nevyfajčia, darujú ich niekomu v dedine. Nie všetko si nechajú. Dary často rozdajú chudobným,“ vysvetľuje Sokhom.

Pri kláštornej soche Budhu postavili niekoľko kopčekov z piesku. Vyzdobili ich lesklými farebnými vlajočkami a kokosovými orechmi. Sú symbolom lepšieho budúceho života, v ktorý budhisti veria. Stavia ich celá komunita spoločne.

Mokré šialenstvo

Ďalší náboženský obrad očakávame v posledný deň festivalu. V programe sa hovorí o kúpaní Budhu. Pri príchode na miesto zisťujeme, že Budhova socha nebude jediná, ktorá sa vykúpe. Ľudia vytvorili tunel dlhý asi 50 metrov, čo vedie takmer od pódia.

Pripravené sú veľké vedrá s vodou. Kambodžania držia v rukách fľaše s dierkami v uzáveroch alebo radšej misky na oblievanie. Vedľa živého tunela sú pripravené tri hasičské autá. „Dávajte si pozor na fotoaparáty, o chvíľu bude všade voda,“ vzrušene na nás kričí organizátor s vysielačkou v ruke.

Na pódiu sa modlia mnísi. Potom pristúpia k soche Budhu a oblievajú ju kvetovou vodou. Podľa legendy hovoriacej, že pri narodení Budhu sa zjavili bohyne, ktoré naňho začali liať vodu, aby ho vykúpali. V čínskom ponímaní budhizmu kúpali malého princa draky. Každý asi zo sto zúčastnených mníchov a mníšok absolvuje to isté.

Následne si vyberú nový odev a vydajú sa prejsť cez tunel. Ľudia im na hlavu, plecia či do rúk nalievajú vodu, ktorú im mnísi vracajú späť - na požehnanie. „Je to aj spôsob, ako sa očistiť od hriechov. Nie je to len zábava, chceme, aby si to ľudia užili,“ vraví jeden z organizátorov.

V tuneli sú všetky vekové kategórie. Tí starší vnímajú ceremoniál ako spirituálnu udalosť, mladších musia krotiť, aby sa navzájom neoblievali vodou, kým neprejdú všetci mnísi. Potom sa však už nekrotí nikto. Kambodžania sa začnú navzájom oblievať, po členky v červenej vode, ktorá sa zmiešala s prachom z cesty. Vyskakujú, šantia.

Úprimná, čistá radosť miestnych sa ešte väčšmi prejaví, keď sa na nich začne valiť silným prúdom voda z hasičských áut. Začínajú spoločne tancovať madison. Voda v tropickom teple nikomu neprekáža - práve naopak. Nevadí ani, že je mierne hnedá.

Dobre investované peniaze?

V dave zbadám chlapčeka s plastovým vrecom. Zbiera doň plastové fľaše, ktoré potom predá na recykláciu. Darujem mu svoju fľašu, ktorú som dostala na oblievanie. Zažiaria mu oči, chvíľu oblieva ostatných. Potom ho vidím, ako odchádza. Fľaša už je vo vreci. Podobných detí sú tu desiatky.

Podľa slov Som Ratana, hovorcu festivalu Angkor Sankranta, celú parádu financovalo niekoľko podnikateľov, biznismenov a dokonca dobrovoľníci, hoci prispeli len jedným dolárom. Vedúcou postavou Únie federácie mládeže Kambodže, ktorá festival zorganizovala, je syn premiéra Hun Sena Hun Many. Podľa Sokhoma mal byť on hlavným sponzorom festivalu.

„Keby si bola v Kambodži pred dvadsiatimi rokmi, videla by si rozdiel. Určite sa vďaka turizmu zdvihol životný štandard ľudí,“ vraví zástupca ministerstva Seila Hul. Verím mu.

Ale deti s odpadkami či predávajúce mango stále odhaľujú nepekné stránky života v tejto krajine ako chudoba, korupcia, rodinkárstvo. Počas festivalu, kde sa tisíce ľudí zabávajú, popíjajú a prejedajú, vynikne kontrast s tými najchudobnejšími ešte silnejšie.

Kambodžania si do nového roku prajú navzájom všetko najlepšie, ale na prvom mieste veľa peňazí. Tak je to v celej Ázii zvykom.

Zahraničie