Kurdská kavaléria: Kurdskí bojovníci za nezávislosť.

Obrovský národ bez domova: 30 miliónov Kurdov nemá vlastný štát

Odkiaľ sa vzal tridsaťmiliónový národ? Na túto otázku sa snažia odpovedať historici, etnológovia, archeológovia aj jazykovedci.

Kurdské etnikum v súčasnosti žije na území niekoľkých blízkovýchodných štátov. Kurdská menšina je registrovaná v Iráne, Iraku, Sýrii, Arménsku a Turecku. Kurdi väčšinou žijú v odľahlých hraničných častiach, na perifériách, často diskriminovaní s odlišnými právami ako väčšinové obyvateľstvo.

V minulosti počas režimu Saddáma Husajna môžeme hovoriť o rozsiahlej genocíde, keď sa irackí Kurdi stali obeťou prenasledovania a vyvražďovania. Početná enkláva žije aj v európskych štátoch a v USA. Podľa odhadov z roku 2012 je na svete vyše 30 miliónov Kurdov a sú považovaní za jeden z najväčších národov bez vlastného štátu.

Pôvod Kurdov

Odkiaľ sa vzal tridsaťmiliónový národ? Na túto otázku sa snažia odpovedať historici, etnológovia, archeológovia aj jazykovedci. Slovo kurd prvýkrát zaznamenali v ôsmom storočí islamskí dejepisci vo význame nomád a pravdepodobne označovalo viacero etník. Historici nemajú jasno v tom, kde hľadať ich pôvod.

Kurdi patria k indoeurópskej jazykovej skupine. G. S. Reynolds verí, že prvá zmienka o Kurdoch pochádza z dávnych dôb. Jedna zo sumerských tabuliek z tretieho tisícročia pred naším letopočtom nesie vytesaný nápis Krajina Kar-da. G. Asatrian vidí pôvod tohto etnika neskôr, v dielach klasických starovekých autorov píšucich o etniku Cyrtaei.

Iní historici, ako napríklad I. Gershevitsch, spájajú Kurdov so starovekým národom Médov. Túto hypotézu spochybnil D. N. Mackenzie vo svojej knihe Pôvod Kurdov, kde na základe rozsiahleho štúdia kurdských dialektov dokazuje, že Kurdi patria k severozápadnej vetve iránskeho etnika. Spor medzi odborníkmi pretrváva dodnes.

Pestré dejiny

Každý z týchto záverov podporuje kurdských nacionalistov v obhajobe svojho etnika ako jedného z najstarších a najvýznamnejších v regióne. Pohľad do dejín odhaľuje slávne mená, spomedzi ktorých žiari Saláh ad- -Dín ibn Júsuf, na západe známy ako Saladin, zakladateľ kurdskej dynastie Ajjúbovcov a dobyvateľ Jeruzalema.

O Kurdoch, ktorých stretol v Mosule, písal aj Marco Polo. Dlhé obdobie dejín Kurdov je spojené s Osmanskou ríšou, neskorším Tureckom. V auguste 1514 osmanská armáda v bitke pri Chaldirane rozprášila vojsko Safijovcov, svojho najväčšieho nepriateľa na východnej hranici. Osmani si zabezpečili trvalú kontrolu Anatólie, dobyli severný Irak a severozápadný Irán.

Dôsledkom tejto bitky bol dobrovoľný prechod kurdských náčelníkov na stranu víťazných Osmanov. Tí začlenili kurdských vodcov do správy provincií a ponechali miestnym vodcom istý stupeň voľnosti. Kurdov sa však nepodarilo asimilovať. V tomto období vznikol aj hlavný prameň týkajúci sa kurdských dejín - Šarafnama, kniha z pera kurdského emira a historika Šaraf al-Dín Bitlísího.

Boj za práva

Začiatkom devätnásteho storočia sa v Osmanskej ríši začal proces centralizácie. Snaha presunúť moc z provincií do Istanbulu sa nepáčila kurdským emirom. V roku 1880 sa začalo prvé skutočné národné obrodenie Kurdov. Vzburu Kurdov viedol šejk Ubajduláh, ktorý požadoval vymedzenie vlastného územia - Kurdistanu - bez politického zasahovania Osmanskej ríše.

V jednom zo svojich listov napísal: „Kurdský ľud, pozostávajúci z viac ako päťstotisíc rodín, je nezávislý národ. Máme odlišné zákony, odlišné zvyky. Chceme, aby naše záležitosti boli v našich rukách, chceme mať práva ako iné národy.“

K jeho povstaniu sa pridali aj kresťanskí nestoriáni a podarilo sa im obsadiť rozsiahle územia obývané prevažne kurdským obyvateľstvom. Toto hnutie nezostalo bez povšimnutia západných mocností.

Lord Curzon písal: „Náčelník Ubajduláh má dobrú reputáciu pre svoju osobnú zbožnosť. Stal sa vodcom, ku ktorému vzhliada kurdský národ.“ Osmani však boli pripravení. Rozdrvili vojsko vzbúrencov a šejk Ubajduláh musel ujsť do exilu. Zomrel tri roky po povstaní v Hidžáze.

Zmluva zo Sèvres

Kurdské národné hnutie sa znova prebudilo počas prvej svetovej vojny. Osmanská ríša ako porazený štát zanikla. Západné mocnosti, hlavne Briti bojujúci proti Turkom, prisľúbili Kurdom po vojne slobodu. Francúzsko, Veľká Británia, Taliansko a Japonsko ako víťazné mocnosti podpísali 10. augusta 1920 s Osmanskou ríšou zmluvu v meste Sèvres.

Tento dokument rozdeľoval bývalú Osmanskú ríšu, odtrhol „neturecké“ časti a zvyšné územie rozdelil na zóny vplyvu mocností. Veľká časť západného pobrežia pripadla Grékom. Zmluva garantovala vznik arménskeho štátu a časť III sa týkala aj Kurdistanu.

Článok 62 hovoril o vytvorení trojčlennej komisie, ktorá vyčlení autonómne územie Kurdov, presnejšie, „východne od Eufratu, južne od najjužnejšej hranice Arménska a severne od hranice Turecka so Sýriou a s Mezopotámiou“. Článok 64 potom hovorí o referende na tomto území, ktoré sa malo konať do jedného roka. Ak sa Kurdi na vyčlenenom území prihlásia k Spoločenstvu národov a prejavia vôľu osamostatniť sa, bude im táto samostatnosť udelená. Treba však povedať, že samotní Kurdi nemali jednotnú predstavu o hraniciach svojho štátu. Vznikali aj iné mapy vymedzujúce Kurdistan. Tieto snahy však zvrátili Turci, ktorí pre tento región pripravili iný scenár.

Zasiahol Atatürk

Kým vyslancom istanbulskej vlády diktovali v Sèvres podmienky kapitulácie, armádny dôstojník Mustafa Kemal, neskôr známy ako Atatürk, otec Turkov, zvolal do Ankary Türkiye Büyük Millet Meclisi, takzvané veľké národné zhromaždenie. Kemal odmietol podmienky stanovené v sèvreskej zmluve, zvolal „národnú armádu“ a vyzval na obranu tureckých záujmov.

Nasledovali boje s Grékmi, tiahnucimi od Smyrny, na západnom fronte, a s arménskou a francúzskou armádou na východe, kde bojovalo aj mnoho Kurdov. Po bitke o mesto Maraš, z ktorého predtým ušli francúzske oddiely, prišiel masaker arménskych a kurdských utečencov. Podľa odhadov sa obeťami vraždenia stalo päť- až dvanásťtisíc ľudí.

Arménska genocída, ktorá nasledovala, je samostatná čierna kapitola v tureckých dejinách. Turkom sa podarilo po ťažkých bojoch vytlačiť aj grécku armádu a zabezpečiť mier so Sovietskym zväzom. Úspech tureckej vojny za nezávislosť donútila veľmoci znova otvoriť rokovania.

Rokovania v Lausanne

V novembri 1922 sa začali nové rokovania vo švajčiarskom Lausanne. Veľvyslancom Turecka sa stal Mustafa Ismet Inönü, neskorší druhý prezident Tureckej republiky. Ismet neskrýval nacionalizmus: „Sme jednoducho nacionalisti a nacionalizmus je to jediné, čo nás spája. Musíme za každú cenu poturčiť obyvateľov našej krajiny a zničiť tých, ktorí sú proti Turkom.“

Ismet nekompromisne a tvrdohlavo trval na požiadavkách a legitimite novej Tureckej republiky. Počas príhovorov britského vyjednávača lorda Curzona si na protest vypínal odposluch a po skončení jeho reči znova trval na svojom, ako keby lord Curzon ani neprehovoril.

Dohoda bola podpísaná 24. júla 1923 a oficiálne ukončila vojnu veľmocí s Tureckom. Okrem hraníc s Irakom stanovila súčasné hranice Turecka. V lausannskej zmluve sa už s vytvorením Kurdistanu nepočítalo. Nové hranice Blízkeho východu rozdelili územie obývané Kurdmi medzi niekoľko štátov.

Prenasledovanie

Pre Kurdov to znamenalo roky prenasledovania, zákazov, pogromov, presídľovania, väznenia aj mučenia. Bolo vyhlásené stanné právo, systematicky sa potláčala kurdská kultúra v snahe asimilovať toto etnikum. Takzvaný kemalizmus postihol Kurdov aj v susedných štátoch. Turci potlačili kurdské povstania v rokoch 1925, 1930 aj 1937 - 1938.

V roku 1927 vznikla s podporou Britov kurdská republika Ararat a s podporou bývalého Sovietskeho zväzu vznikla v Iráne kurdská republika Mahabad. Ani jedna nemala dlhé trvanie. Arabské štáty potláčali akékoľvek aktivity Kurdov smerujúce k samostatnosti. Nevydržalo ani kráľovstvo Kurdistan, ktoré existovalo v rokoch 1922 - 1924 v Iraku.

Tento stav vyústil v sedemdesiatych rokoch minulého storočia do vzniku organizácie Partiya Karkerên Kurdistan, ktorá sa snaží bojovať za nezávislosť Kurdistanu. Je však považovaná za teroristickú organizáciu v USA, v Európe aj v NATO.

Podľa jednej zo štatistík tvoria Kurdi v Turecku 18 až 25 percent populácie, v Sýrii 9 percent, v Iraku 15 až 20 percent, v Iráne 7 percent a v Arménsku 1,3 percenta. Hranice Kurdistanu neboli do dnešných čias vymedzené a kurdská otázka je v súčasnosti znova aktuálnou témou na Blízkom východe.

  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].