V uliciach Fatihu: Vo štvrti Fatih si lacné byty prenajalo veľa Sýrčanov.

Obyvateľ Istanbulu: Neviete si ani predstaviť, aký je Asad zlý

Keď sa začala revolúcia, usmievali sme sa, hovorí muž, ktorý ušiel pred vojnou zo Sýrie a v Istanbule otvoril kníhkupectvo.

Pages znamená po anglicky stránky knihy. No je to tiež príjemná budova obložená drevom so skvelou kávou, s detským kútikom na najvyššom poschodí a policami plnými kníh. Arabské sú vystavené spolu s anglickými, tureckými a francúzskymi. Priestorom znejú jemné tóny a spev. Tradičná sýrska hudba pripadá európskemu uchu, zvyknutému na iný charakter melódií, zvláštne.

Sólo pre utečencov

Dnes hrajú štyria chalani, ktorých by ste si pokojne pomýlili s hipstermi v kaviarni na Západe. Diváci občas privrú oči. Piesne ich vracajú domov. Nielen na miesto, kde žili, ale aj do stavu, keď boli šťastní. Občas niektorý hudobník zahrá sólo. Mľasknutie jazykom a pokrútenie hlavou značí ocenenie jeho schopností.

Čítajte viac:

Palestínsky spisovateľ Saleh: Za terorizmom je i falošná politika USA

Muzikanti aj diváci - zväčša mladí, dievčatá v šatách aj minisukniach, muži v oblekoch aj tričkách - ušli do Istanbulu pred vojnou v Sýrii. Tu si budujú nové životy. Aj majiteľ kníhkupectva, vydavateľ a maliar Samer al Kadri (42), je utečenec z Damasku. Hovorí, že knihy sú dôležité. Pre národ, ktorý dlhé roky nemohol tvoriť, je literatúra jedným zo symbolov slobody. Pages je prvé arabské kníhkupectvo v Istanbule.

Samer v lete otvára Pages v Berlíne a ak to pôjde, prídu na rad ďalšie svetové metropoly. Okrem koncertov organizuje filmové projekcie, kurzy arabčiny, turečtiny a angličtiny, workshopy, autorské čítačky. Niektorí hostia sú tu už tak doma, že si sami urobia preso. Kníhkupectvo Pages sa za rok existencie stalo kultúrnym centrom pre Sýrčanov v Istanbule.

Pages: Miesto na kníhkupectvo našiel Samer hneď na druhý deň. Starý dom pretvoril na nepoznanie. Foto: Jana Čavojská

Steny mali uši

So Samerom sedíme na malej terase v Pages. Svieti slnko a my hovoríme o živote v diktatúre, o mučení, bombách, vojne a smrti, o rozdelenej rodine a živote na úteku. Ako malý chlapec prežil s rodinou masaker v meste Hama, pri ktorom na príkaz prezidenta, otca súčasného sýrskeho prezidenta, armáda v rámci protiteroristickej operácie zabila za 27 dní 72-tisíc ľudí. Po tej udalosti sa presťahovali do Damasku.

Neskôr, za režimu Bašára Asada, nesmel písať, čo chcel, hovoriť, čo si myslel, ani maľovať, ako to cítil. Huš je arabský výraz, ktorý Sýrčania používali. Znamená nie čo ako - pst, aj steny majú uši! Za nevhodné správanie ľudia mizli vo vládnych väzeniach. Samer nemal dôvod milovať režim, v ktorom žil. Hovorí, že pred tým, ako sa začala revolúcia, bolo v Sýrii horšie ako teraz.

„Teraz zomierajú ľudia a krajina sa ničí. Predtým nás tiež všetko ničilo. Ale potichu. Teraz už päť rokov nie je nijaké huš.“ Po nástupe Asada mladšieho Samer cítil zhoršovanie ekonomickej situácie. Stredná trieda zmizla, zostalo pár bohatých a zvyšok sú chudobní.

Čítajte viac:

Skromní tureckí kresťania: Utláčaní ľudia, ktorí chcú byť rešpektovaní

„Vychádzali troje novín, všetky štátne. Ročne sa u nás natočil jeden film, na objednávku vlády. Nemali sme žiadnu galériu. Vláda postavila obrovskú budovu opery, ale nehrajú sa v nej nijaké predstavenia. Sýrska literatúra za posledných štyridsať rokov prestala existovať. Vydávať sme mohli akurát učebnice a občas detské knihy. V celej krajine fungovalo jediné kino, v hoteli v Damasku. Občas premietali nejaký akčný film z Ameriky či Egypta, no cena vstupenky bola pre bežného Sýrčana nedosiahnuteľná.“ Samera živil grafický dizajn.

S manželkou, ilustrátorkou Gulnar Hadžo, písali detské knihy, sami ich tlačili a postupne rozbehli vydavateľstvo.

Nevracajte sa

„Keď sa začala revolúcia, vyšli sme do ulíc a usmievali sme sa. Mali sme nádej.“ Pred piatimi rokmi odštartovalo nepokoje brutálne umučenie chlapcov, detí, ktoré odvliekli do väzenia za grafity. Telo jedného z nich vrátili rodičom rozrezané na kusy.

Z odboja Sýrčanov proti režimu sa po roku a pol stala cudzia vojna. Samer trpko konštatuje, že tam bojuje už celý svet. A že celý svet v Sýrii zlyhal. On sám je v emigrácii od roku 2012. „Mali sme šťastie, boli sme s manželkou práve na knižnom veľtrhu v Abú Zabí. Zavolali nám priatelia - nevracajte sa, prišli po vás Asadovi ľudia.“ Odišli aj s dcérkami do Jordánska.

„Tam sme boli rok. Bývali sme v Ammáne, bolo to nudné a škaredé mesto. Nemohol som tam robiť nič, len som pozeral do steny a nenávidel som to tam.“ Potom prišiel na päť dní do Istanbulu. Očaril ho. Okamžite priviezol rodinu z Jordánska a začali si tu zariaďovať nový život. Podarilo sa mu dostať z Damasku do Turecka aj mamu. V Istanbule sa okamžite cítili vítaní. Európa mu je cudzia. Naopak, kultúra a spôsob života v Istanbule sú podobné tomu v Damasku.

Koncert: Chalanov by ste si pokojne pomýlili so západoeurópskymi hipstermi. Foto: Jana Čavojská

Mix západu a východu, more, architektúra, množstvo ľudí v uliciach - pre to všetko Samer Istanbul miluje. „Stratili sme všetko. Náš dom, tlačiareň aj knihy zničili v Damasku bomby. Do Istanbulu sme prišli s 3 850 dolármi. Začínali sme od nuly. Ale to predsa nie je dôvod rezignovať.“

Sýrske básne

Samerovi už liezlo na nervy, že Sýrčanov všade prezentujú ako úbohých nemohúcich utečencov, obete vojny, diktátora a Islamského štátu. „Povedal som si, že to musím zmeniť. Preto sme v Pages začali prezentovať sýrske umenie. Veľa Sýrčanov začalo písať knihy. Konečne majú slobodu tvoriť. Takže máme veľa nových mladých autorov. Za desať mesiacov bolo u nás tridsaťpäť autogramiád. Sýrski autori píšu básne, ale aj literatúru faktu. Najčastejšie o vojne.“ Samer dúfa, že umenie a kultúra v Pages pomôžu spájať Sýrčanov, medzi ktorých vojny postavili múry.

Čítajte viac:

Kauza väčšia ako Watergate: Panama Papers ukazuje, kto kde skrýva miliardy

Politikárčenie cielene rozoštvalo príslušníkov jednotlivých etnických skupín, pre rozdielne politické názory sa rozvádzajú manželstvá. „Nevieš si ani predstaviť, aký je Asad zlý,“ konštatuje Samer na záver. Vie, že len čo Asad padne, on sa vráti do Sýrie. „Ešte v ten istý deň.“

Vojna v priamom prenose

Koncert v Pages sa skončil. Niekde neďaleko sa prekrikujú muezíni a mne Asaad Hanna a jeho priateľka Neda rozprávajú, ako im vojna vstúpila do životov. Neda má v mobile fotku štyroch dievčat - jedným je ona sama - vo svadobných šatách. Držia transparent s prosbou na ukončenie násilia. Nepovedali ani slovo.

Symbol kresťanských domov: Sýrske ženy vyrábajú náramky so zvláštnou symbolikou. Foto: Jana Čavojská

Napriek tomu podráždili Asadov režim tak, že skončili vo väzení. Neda mala šťastie. Režim ju vymenil za svojich vojakov zajatých rebelmi z Free Syrian Army. Asaad pochádza z Homsu. V hlavnom meste antiasadovskej revolúcie sledoval, ako jeho kamaráti berú do rúk zbrane. On sa rozhodol bojovať proti režimu inak. Začal písať, fotiť, nakrúcať. Civilní žurnalisti vysielali bitku o Homse na sociálnych sieťach v priamom prenose. Keď takmer zomrel pri bombardovaní, rozhodol sa odísť do Turecka. Ani v Istanbule však nie je v bezpečí. Ako novinár stále prináša správy zo Sýrie. Pravdepodobne preto ho vlani niekto pobodal priamo uňho doma.

Štvrť lacných nájmov

V Istanbule som si náhodou zarezervovala ubytovanie cez Airbnb vo štvrti Fatih, v starom dome s dušou a výhľadom na Zlatý roh. Dole v uličkách vysedávali ľudia v kaviarňach, ktoré by sme pokojne mohli nazvať hipsterské, v susedstve bolo niekoľko obchodov so starožitnosťami a s umením.

Čítajte viac:

Povolená genocída: Arméni tvorili veľkú časť kultúry, vyvraždili ich

„Ešte pred tromi rokmi štvrť Fatih bola geto plné drogových dílerov. Málokto sa sem odvážil potme,“ povedal mi môj domáci, študent techniky Tevfik. Aj jeho rodina tu vtedy kúpila tento starý čarovný dom. Lacné nájmy pritiahli aj utečencov zo Sýrie. Medzitým sa situácia zmenila. Zvýšený dopyt po bytoch zvýšil aj ceny nájomného. Sýrske rodiny sa tiesnia v bytoch, za ktoré platia nájomné v prepočte 700 až 1 000 eur.

Aby si to mohli dovoliť, na trojizbový byt sa zvyknú skladať tri rodiny. Za päť rokov vojny v Sýrii prijalo Turecko asi tri milióny utečencov. V táboroch žije približne desatina z nich. Ostatní uprednostňujú slobodu pohybu. Pokúšajú sa o seba starať sami. Niektorí nemajú vôbec nič. Zákaz zamestnávať utečencov Turecko len teraz pomaly uvoľňuje; Sýrčania sú nútení pracovať načierno a za nižšie mzdy.

S preukazom o registrácii majú nárok na bezplatnú zdravotnú starostlivosť v štátnych nemocniciach. Deti môžu chodiť do štátnych škôl, no je im to nanič, ak nevedia po turecky. Aj za štátne školy sa však platí. V Istanbule funguje 53 sýrskych školičiek, ktoré založili utečenci. Aby zabezpečili ich chod, musia vyberať školné. A rodiny naň väčšinou nemajú.

„Aj tak sa tu utečenci majú lepšie než v Libanone a Jordánsku. A asi aj lepšie ako v niektorých európskych krajinách,“ povedala mi Šahla Raza, Indka, ktorá utečencom nezištne a na vlastné náklady pomáha.

Informácie

So Šahlou a s Amber, Američankou, ktorá v Istanbule študuje, učí angličtinu a v každej voľnej chvíli pracuje ako dobrovoľníčka, som sa stretla vo štvrti Fatih. Práve tu otvárali centrum pre sýrskych utečencov.

„Už nebudeme musieť vláčiť ťažké veci na chrbtoch,“ usmievali sa. Lebo presne to robili doteraz. Zisťovali, čo ktorá sýrska rodina potrebuje, snažili sa to zohnať a priniesť. A potrebovali toho veľa. „Niektorí nemali vôbec nič, len peniaze na nájom. Spali na zemi. Boli vďační za oblečenie a plienky pre deti,“ vysvetľuje Šahla. Prvých klientov našli v mešitách. Teraz sa starajú o sto rodín, čo je asi osemsto ľudí. „Postupne sme pochopili, že nepotrebujú len materiálnu pomoc. Chýbajú im aj informácie - ako sa registrovať, na čo všetko majú nárok a kde to môžu dostať. Potrebujú i sprievod do nemocnice, pretože sa nevedia dohovoriť po turecky.“

Čítajte viac:

Bez hanby a úcty: Turecké médiá dehonestujú masaker v USA. Obete nazvali perverzákmi

Náramky od sýrskych žien

Maureen a Nurhan Gumušmakašovci videli, ako na uliciach Istanbulu pribúdajú utečenci. Hlavne ženy a deti, ale aj muži zo Sýrie bez strechy nad hlavou. „Čo potrebujete? Jedlo? Oblečenie? Deky? Drogériu?“ pýtala sa ich Maureen. „Prácu,“ odpovedali jej. Nurhan, etnický Armén zo starej rodiny klenotníkov, ktorého rodičia emigrovali do USA, keď bol ešte malé dieťa, sa do Istanbulu vrátil pred štyrmi rokmi.

Priviedol aj manželku Maureen. Mladá žena hovorí, že utečencom rozumejú veľmi dobre. „Moji rodičia boli mix Maroka s Anatóliou. Rozprávali mi príbehy o hlade a náboženskej perzekúcii, ktorými naša rodina prešla. Ja som sa narodila v Amerike. Rodina môjho manžela prežila genocídu Arménov v roku 1915. Jeho príbuzní doteraz žijú v Sýrii.“ Maureen a Nurhan cítili, že musia nejako pomôcť.

Nurhanovi sa podarilo rozbehnúť klenotnícky biznis. Pre jeho Grand Bazaar Jewellery vyrába šperky tridsaťpäť klenotníkov. Prečo nezamestnať aj sýrske ženy? Oficiálne to, samozrejme, nešlo. Ženy odvádzajú prácu vo forme workshopu pre mimovládku Small Projects Istanbul a keďže nemôžu dostať plat, odmeňujú ich tovarom či nákupnými poukážkami.

Kým pracujú, ich deti sa v priestoroch SPI môžu hrať alebo absolvovať lekcie turečtiny. „Ženám som ukázala navliekanie korálikov na náramky. Po prvej hodine som si hovorila: Bože môj, na čo som sa to dala? Ženy sa však do toho rýchlo dostali. Postupne sa učili robiť ďalšie veci. Náušnice, prstene. Začali šiť batôžky a šatky. Náramky, ktoré zachraňujú životy, momentálne vyrába v Istanbule päťdesiat žien. Ďalšie sú na čakacom zozname.“

V Nurhanovej kancelárii si prezerám výrobky sýrskych žien. Najlepšie sa predáva jednoduchý pletený náramok so striebornou platničkou s jednoduchým arabským symbolom. Je to označenie kresťanov. Islamský štát ho na územiach, ktoré dobyje, maľuje na príbytky kresťanov, aby si ich označil. Na šperkoch, ktoré utečencom pred vojnou pomáhajú v Istanbule prežiť, však nesymbolizuje hrôzu z teroru. Znamená nový začiatok.