Šťastná: Pani Rulas už od života nechce nič. Je šťastná, že sa skončila vojna a ona už nemusí utekať z miesta na miesto.

Obyvatelia Južného Sudánu sú závislí od ropy a dúfajú v mier

Ako sa buduje krajina, ktorú päťdesiatročná vojna rozbila na trosky?

V terénnych Toyotách vchádzame do oploteného areálu juhosudánskych vládnych budov. Ministerstvá sú sústredené na jednom mieste pod ochranou medzinárodných mierových síl. Väčšinou sú zložené z kontajnerov, iba niektoré sú murované. Svoju štátnosť si mladá krajina buduje takto v ohradenom a stráženom areáli.

Na ministerstve školstva nás víta štátny tajomník Deng Wai. Jeho komfortná klimatizovaná zasadačka ostro kontrastuje s krajinou tam vonku. O okno je opretý portrét vodcu národnooslobodzovacej armády Johna Garanga de Mabior, ktorého helikoptéru tesne po podpísaní mierovej zmluvy so severom zostrelili jeho vlastní vojaci. Vraj omylom. „Navždy zostaneš horiacou kopijou v nás,“ píše sa pod obrazom.

V dynamickom centre biznisu

Na ministerstve školstva Južného Sudánu, ktorý získal nezávislosť v júli 2011, riešia pre nás až absurdné problémy. Noviny napríklad nedávno písali o okrese, v ktorom za posledný rok otehotnelo s učiteľmi až dvesto žiačok. Tento problém kvári celú krajinu. A od sexu so študentkami neodradilo dotyčných učiteľov ani to, že za taký prečin im hrozí doživotný zákaz vykonávania učiteľskej profesie. „Učiteľom je kdekto, iba tri percentá z nich skončili univerzitu,“ hovorí Deng Wai.

Nečudo, počas vojny sa systém školstva úplne rozpadol. Tri generácie ľudí takmer nechodili do školy. Triedy zabrali vojaci a žiakom ich vrátili rozstrieľané. Deti sa väčšinou učia pod stromami. „Učiteľ zarobí tristo juhosudánskych libier za mesiac. Ale vrece surgumy, ktorú potrebuje na nakŕmenie rodiny, stojí na trhu až tisíc,“ pokračuje Deng Wai.

Juba je zvláštne hlavné mesto. Namiesto letiska akási prízemná hala, kde podávajú batožinu dierou v stene a každý kufor musíte otvoriť na kontrolu. Trhy s kravami kúsok od centra. Rozstrieľané fasády domov. A prašné hrboľaté cesty... Celá krajina mala ešte donedávna len tri kilometre asfaltu; údajne „vďaka“ omylu cestárov, ktorí asfaltovali v Keni a nepostrehli, že sa dostali až za hranicu. V Jube je teraz zopár asfaltových ciest. Aj veľké hotely, reštaurácie, telocvične, diskotéky. A za služby sa poriadne platí.

Náš hotelík s názvom Gold Land, Zlatá krajina, stojí na križovatke dvoch zaprášených ulíc, hneď oproti malému slumu. Hostí láka fotografiami luxusných izieb na vývesnom štíte. Priateľský majiteľ, ktorý do Juby prišiel aj s rodinou z Eritrey, lebo „Juba je teraz dynamické centrum biznisu“, ich pravdepodobne stiahol z internetu. Aj keď, deklarované wi-fi pripojenie akosi nefunguje. Izby majú od nafotených apartmánov ďaleko. Ale je tam všetko, čo človek potrebuje - posteľ, stolička, skriňa, sprcha a klimatizácia. Za osemdesiat dolárov za noc aj s raňajkami.

Africká MAFstory

Na vidiek letíme s kapitánom Gerom Gringmuthom, chlapíkom z Nemecka, ktorý pristáva v Afrike na najhorších dráhach sveta a vozí humanitárnu pomoc, lieky a pracovníkov mimovládnych organizácií. Pilot Misijnej leteckej spoločnosti, Mission Aviation Fellowship, v skratke MAF, hovorí, že je to práca snov.

„Vždy som chcel lietať a vždy som chcel robiť niečo pre Pána Ježiša. Tu som to skombinoval,“ usmieva sa. MAF je mimovládna organizácia, ktorá za nekomerčné ceny prepravuje materiál na charitatívne účely na miesta, kam nevedú cesty alebo sú v zlom stave. Humanitárne organizácie si často nemôžu dovoliť komerčnú leteckú prepravu. MAF je riešenie.

Po štyridsiatich minútach letu sa Gero začne pripravovať na pristátie. Dolu zbadáme airstrip pri mestečku Mundri s rozmočeným, blatovým povrchom po daždi. Naše malé lietadlo naň zamieri, ale iba preletíme ponad blato a opäť sa zdvihneme k oblohe. „Vždy pristávam na dvakrát. Prvýkrát odoženiem kravy,“ vysvetľuje Gero.

Na Mundri si spomínam z mojich predchádzajúcich ciest do Južného Sudánu. Tu je dôležitá križovatka hlavných ťahov po krajine - aj keď v našom ponímaní by sme červené prašné cesty, ktoré pretínajú buš ako priamky a v období dažďov sú takmer neprejazdné, nenazvali hlavnými ťahmi. Pred pár rokmi tu bol trh, jednoduché stánky zhlobené z dosák, a pod stromami hliadkovali ozbrojení vojaci Sudánskej národnooslobodzovacej armády. Vojaci z ulíc zmizli. Pribudli malé obchodíky v prízemných budovách s rolovacími bránami, benzínka a zopár reštaurácií. Ich majiteľky varia každý deň vo veľkých hrncoch a zákazníci nazerajú pod pokrievky a vyberajú si, na čo majú chuť.

Chorí prikyvujú

V celom regióne je len jedna nemocnica. Zákaz vstupu s puškou, pištoľou, oštepom, lukom a so šípmi, hlása nápis aj s preškrtnutými obrázkami pri vchode do areálu. Sú tu prepchaté dlhé prízemné budovy, okolo ktorých kempujú príbuzní pacientov. Štyridsaťdva kilometrov od nemocnice v dedine Mideh bývajú dvaja chlapci s nezvyčajnou chorobou.

Endemicky sa vyskytuje na niekoľkých miestach v Južnom Sudáne, Tanzánii a severnej Ugande a vedci netušia, čo presne ju spôsobuje a ako ju vyliečiť. Názov nodding disease, prikyvovacia choroba, dostal syndróm podľa zvláštneho príznaku - keď pred chorého položia jedlo, nemôže jesť, ale začne neovládateľne prikyvovať hlavou.

Ostatní žiaci v škole v Midehu tancujú, spievajú a hlučne sa bláznia. Benneth a James, deväťroční chlapci, len neprítomne hľadia kamsi do diaľky. Obaja majú neprirodzene vygúlené oči. Pred časom im lekári v nemocnici v meste Lui diagnostikovali nodding disease. Jediná liečba, ktorá zaberá na túto nepreskúmanú chorobu, sú tabletky na epilepsiu. „Keď ich chlapci brali, mali sa lepšie a mohli robiť všetko ako ostatné deti. Aj hrať futbal. Nemocnica je však ďaleko a ich rodičia nemajú peniaze na cestu ani na lieky. Bez nich majú záchvaty aj každý deň. S liekmi to bolo možno raz mesačne,“ vysvetľuje jeden z učiteľov.

Cez buš na vozíku

Nodding disease ovplyvňuje aj intelekt. Vedci ešte stále skúmajú, či ju spôsobuje parazit prenášaný muchou, červ v mozgu, alebo nesprávne impulzy mozgu a či má na chorobu vplyv chémia, ktorou bola pri bombardovaní cez vojnu posypaná celá krajina. Pri jednom zaujímavom pokuse však zistili niečo veľmi nezvyčajné - človek nemohol jesť a spustilo sa uňho prikyvovanie, iba keď pred neho predložili známe jedlo. Keď dostal niečo, čo ešte nejedol, pustil sa do toho.

Záhadná prikyvovacia choroba nie je ani zďaleka jediný neduh, ktorý kvári obyvateľov najmladšieho štátu na svete. Vojna zanechala na ľuďoch výrazné stopy. Niekedy stačila obyčajná malária alebo uštipnutie hmyzom; dieťa nedostalo lekársku pomoc a jeho telíčko to nenávratne poškodilo. Z týchto detí sú dnes mladí ľudia odkázaní na pomoc príbuzných a invalidné vozíky. Lenže používajte vozík v buši, kde nie sú cesty ani chodníky a niekoľko mesiacov v roku prší! „Nikde v Južnom Sudáne nedostať náhradné pneumatiky. Musíme ich objednávať až z Nairobi,“ hovorí Etiópčanka Sofia, ktorá tu pracuje pre Sudánsku evanjelickú misiu.

A predstavte si nevidiaceho Martina Amayu, ako ide do školy cez buš s bielou palicou! Ako sa vo svojich dvadsiatich troch rokoch snaží v škole niečo naučiť a poznámky si dierkuje Braillovým písmom na papier cez šablónu. O zrak prišiel pre chorobu nazvanú riečna slepota, ktorú tu roznášajú komáre.

Hendikepovaní to nemajú jednoduché ani v rozvinutých krajinách. V Južnom Sudáne, kde nie sú peniaze vôbec na nič a o sociálnom poistení tu nikto ani nechyroval, je to omnoho náročnejšie. Navyše hendikep dieťaťa stále znamená prekliatie, pôsobenie zlých síl alebo trest za správanie rodičov. Gulliver, šéf misie v Mundri, rozpráva o tom, ako rodičia postihnutých detí vyhľadávajú miestnych liečiteľov. Tí majú svojské metódy, ktorými chcú zrušiť prekliatie. „Napríklad sa zatvoria s dieťaťom do tmavej miestnosti a tvrdia, že tam počujú hlasy rozprávať o jeho probléme.“ Samozrejme, nič také nezaberie.

Úplatky nevrátili

Južný Sudán je krajina, ktorej štátny rozpočet je z 98 percent závislý od ropy. Tú ťažia v regiónoch susediacich so severom, so Sudánom, s ktorým tvoril juh ešte pred dvomi rokmi jednu krajinu. Po podpísaní mierovej dohody sa mohlo začať ťažiť a juhosudánska ropa mohla prúdiť cez potrubia Sudánu až k odberateľom. Referendum, v ktorom sa obyvatelia Južného Sudánu vyslovili za osamostatnenie od severu, sa netýkalo ropných regiónov. Ich status sa má podľa medzinárodných dohôd doriešiť do roku 2022 ďalším referendom.

Problémy sú tam neustále. Otvorene sa hovorí o tom, že severania vyháňajú južanov a sťahujú tam svojich ľudí, aby referendum dopadlo v ich prospech a ropné územie pripadlo severu. Často sa tam strieľa a sever nedávno na niekoľko mesiacov zastavil distribúciu juhosudánskej ropy. Ropný štát zrazu prišiel takmer o všetky príjmy do štátneho rozpočtu. Situácia bola asi veľmi zlá, keďže prezident listom požiadal všetkých politikov, ministrov a vysokých štátnych úradníkov, aby láskavo vložili peniaze, čo dostali na úplatkoch, do štátnej kasy. Ale do rozpočtu nič nepribudlo.

Život v regióne Mundri nie je ovplyvnený ropnými problémami. Toto územie obýva prevažne kmeň Moreo. Ľudia pestujú cirok zrnový, kukuricu a sladké zemiaky. Dinkovia zo susedných regiónov však tadiaľto občas preženú svoje stáda kráv a zničia domácim úrodu. Aj z toho vznikajú medzikmeňové konflikty. Neváhajú ich tu riešiť zbraňami. Južný Sudán pozostáva z desiatich štátov, ktoré obývajú desiatky kmeňov. Poľnohospodári žiadajú vládu, aby nomádskym pastierom nedovolila prekračovať s dobytkom hranice. Ale kto toto ustráži?

Talianska kuchyňa

Vojakov stretávame len na masívnom podujatí v Mundri, ktoré ako jediné počas dlhokánskeho obdobia narušilo jednotvárny ráz tunajšieho života - na svojom turné krajinou sa tu zastavil pastor z Ugandy! S kapelou a tanečnicami spieva, tlieska a velebí Boha. Ozbrojenci dozerajú na dav zhromaždených.

Ináč tu veľa možností na rozptýlenie nie je. Veď ľudia nemajú peniaze. Na život im stačí málo. Ráno si spoločne uvaria čaj na ohnisku a popíjajú ho, tí šťastnejší pritom počúvajú správy cez tranzistor. Predavači na trhu ponúkajú zeleninu, dovezené oblečenie a šľapky z druhej ruky a občas aj nejaké importované potraviny. Luxusom je konzerva paradajkového pretlaku a hrsť cestovín k nemu.

Ale keď ráno prechádzate bušom okolo ich domčekov, sedia pri ohni a popíjajú čaj a okamžite na vás mávajú, aby ste sa k nim pridali, máte pocit, že im to neprekáža. Pred svojím hlineným domčekom sedí aj pani Rulas. Jej nebohý manžel mal okrem nej ešte tri manželky, polygamia je totiž v Južnom Sudáne legálna. Po jeho smrti si ženy našli nových manželov a odsťahovali sa. Rulas sa teraz stará aj o ich deti.

Z toho je jedno dievčatko, sedemročná Lakina, telesne postihnuté. Teší sa z novej doby a toho, čo prináša - lietadlá, mobily, fotografie, novinky, ktoré menia životy ľudí. A o čom sníva? „Keď bola vojna, stále sme museli utekať a skrývať sa pred vojakmi. Teraz môžem pokojne žiť vo svojom domčeku. Čo viac si môžem ešte priať?“

  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].