August Landmesser: Meno odvážneho muža takmer zapadlo v histórii - fotografia ho zachytáva v čase zásnub, ktoré mu totalita neumožnila. Vpravo fotografia, ktorá obletela svet.

Odvážny August Landmesser: Árijec, ktorý odmietol hajlovať

Výnimočný príbeh robotníka z Hamburgu, ktorý odmietol hajlovať, bol dlho úplne neznámy.

Jeho fotografia obletela svet, mladí ľudia ho nosia na tričkách a kontrastné gesto uprostred hajlujúceho davu sa stalo symbolom vzdoru. O osude muža, ktorý v dave v hamburských dokoch odmietol zdraviť nacistickým pozdravom a protestne si založil ruky na hrudi, sa však dlho nevedelo nič.

Nemecké noviny po páde železnej opony pridávali dobovú fotografiu k článku, ktorý sa zaoberal otázkou, prečo s nacistami kolaborovalo toľko robotníkov a obyčajných ľudí. Ibaže ten jeden na fotke vytŕčal a spustil nezvyčajné pátranie v minulosti. Die Zeit dokonca vyzýval, či ho niekto z čitateľov nedokáže identifikovať. Príbeh muža z fotografie objasnila až jeho dcéra Irene.

Problém

Na propagandistickej fotografii z Tretej ríše jeho gesto priam bije do očí. S rukami protestne založenými na hrudi a akoby až pohrdlivým výrazom v tvári stojí uprostred zástupov, ktoré zdravia hajlovaním. Fotografia z 13. júna 1936 zachytáva zamestnancov hamburskej firmy Blohm + Voss počas uvítania plachetnice Horst Wessel v lodenici v Hamburgu.

Fotografia, ktorá obletela svet a stále fascinuje. Foto: A FAMILY TORN APART BY „RASSENSCHANDE"

Išlo o typickú propagandistickú akciu, ešte aj plachetnica nacistického námorníctva nesie meno po krčmovom násilníkovi, z ktorého nacisti po smrti urobili mučeníka. Problémom je len človiečik, ktorý nerobí, čo sa káže, a tak vlastne znehodnocuje fotografiu, ktorá mala dokladať jednotné nadšenie más.

August Landmesser však spôsobil nacistickej totalite viac problémov. „Otec sa narodil 24. mája 1910 v dedinke Moorrege blízko Hamburgu,“ píše po rokoch Irene, jedna z jeho dvoch dcér. Vďaka nej príbeh dostal konkrétne obrysy.

O svojej rodine napísala v roku 1996 knihu s podtitulom Prenasledovanie jednej rodiny za hanobenie rasy, ktorej názov výstižne opisuje osudy obyčajnej rodiny uprostred krvavej totality. Irene v knihe priniesla spomienky na rodičov aj nájdené dokumenty, ktoré vysvetľujú, že jej otec mal dosť dôvodov na vzdorovité gesto, ktoré urobil.

Rasizmus v praxi

Landmesser sa nenarodil ako hrdina, ktorého budú poznať ďalšie generácie, ani tak dlho nežil. V čase krízy ťažko hľadal zamestnanie, v roku 1931 dokonca vstúpil, tak ako státisíce iných, do NSDAP. To ešte nevedel, že o štyri roky mu jeho činy zaistia koniec členstva v strane.

Jeho život by zrejme plynul obyčajne ako životy miliónov ľudí, ktorí sa chcú usadiť, uživiť rodinu a vychovať deti. Problém bol, že August Landmesser žil v totalite. Začalo sa to jeho zoznámením so Židovkou Irmou Ecklerovou v októbri 1934. Jej predkovia ako sefardskí Židia vyhnaní inkvizíciou zo Španielska prišli do Nemecka kedysi v stredoveku a rodina dávno tvorila súčasť nemeckej spoločnosti.

Až kým neprišla k slovu rasistická luza, ktorá sa pod vedením Adolfa Hitlera prepracovala z krčiem až do vlády a rozhodla sa realizovať svoje psychopatické tézy v praxi.

August s Irmou narazili, už keď spolu chceli začať žiť. Mohli za to smutne známe norimberské zákony, z ktorých si neskôr vzali príklad aj slovenskí fašisti a ktoré na základe pseudovedeckých teórií delili ľudí na kategórie. Kým Árijci a ľudia „s príbuznou krvou“ boli hrdí nositelia rasy, zvyšní stratili občianske práva.

Antisemitské normy však nešli len proti Židom či „miešancom“, ale aj proti ich partnerom. Takzvaný zákon na ochranu nemeckej krvi a nemeckej cti zakazoval svadby medzi Nemcami a Židmi aj ich mimomanželský styk a August sa tak pre svoj vzťah s Irmou dopúšťal trestného činu.

Árijec hanobí rasu

Keď sa v auguste 1935 chceli zosobášiť, podľa dokumentov požiadali o výnimku, no nedostali ju. Napriek tomu, že zákon na ochranu nemeckej krvi začal platiť až od septembra 1935. Absurdita situácie sa naplno ukázala aj v tom, že hoci August bol otcom Irminých detí, ich dcérky sa museli narodiť ako nemanželské deti. Nemohli ani nosiť otcovo priezvisko, ale matkino.

Prvá Ingrid sa narodila v októbri 1935. O dva roky už Irma čakala druhú dcérku Irene. Niekedy vtedy sa August ocitol na akcii v dokoch, kde ho zachytil fotograf. „Dokonca už v tom čase mal dostatok dôvodov, aby odmietol hajlovať!“ píše po rokoch jeho dcéra a naráža na komplikácie, ktoré rodinu ešte len čakali.

Okolitý tlak sa vystupňoval natoľko, že v roku 1937 sa August pokúsil ujsť z krajiny do Dánska, kde bol slobodnejší vzduch. Žena s deťmi mali prísť za ním. Lenže chytili ho a zatkli. Naplnili sa inštrukcie tajného policajného hlásenia, že pri „zneuctení rasy“ medzi nemeckým mužom a Židovkou nasleduje uväznenie. Odsúdili ho za „zvlášť nebezpečný a závažný priestupok proti zákonu o ochrane krvi“.

Užil si aj „slávu“ v nacistickom štýle. Dobová tlač uverejnila 26. októbra 1938 čánok s príznačným názvom Árijec hanobí rasu, v ktorom písala o odstrašujúcom prípade: „Na výsluch pred hamburský veľký trestný senát bol dnes popoludní predvolaný 28-ročný August Landmesser. Bol dôrazne varovaný pred svojím vzťahom k Židovke a bolo mu jasne povedané, že v prípade opakovania zločinu môže očakávať rozsudok niekoľkoročného väzenia. Napriek tomu Landmesser čoskoro obnovil svoj vzťah s touto ženou.“

Dvojnásobná tragédia

Irma mu do väzenia poslala svoju fotografiu. Sedí v meste na lavičke, drží obe dcérky, pôsobí stratene a pozerá do zeme. Ako po rokoch uvádza dcéra Irene, na zadnej strane stojí: „Dúfam, že fotka sa ti bude páčiť. Práve nás odfotili. Tak, ešte raz, s bozkami, tvoja Irma-mama.“

Iná fotografia, z júna 1938, je ešte vzácnejšia. Pre večné perzekúcie nacistického režimu je vlastne jediná, kde je celá rodina odfotená pohromade, rodičia sa na nej s deťmi kúpu v potoku. Irene to komentuje ako riziko, lebo zákony im zakazovali aj stýkanie na verejnosti, ktoré fotografia vlastne dokazuje.

Aj táto jediná spoločná fotografia bola nebezpečná, lebo mohla slúžiť ako dôkaz o porušovaní rasových zákonov. Foto: A FAMILY TORN APART BY „RASSENSCHANDE"

Posledné spoločné chvíle sa rýchlo skončili. Irmu zatklo gestapo, uväznili ju v júli 1938 a následne ju čakal transport do lágra. Irene vypátrala viaceré matkine listy s pečiatkami lágrových cenzorov. „Nevedela som nič o týchto listoch a keď som ich dostala od svojej sestry v roku 1990, po prvýkrát som pocítila, že som mala matku. Prv mi bola úplne cudzia,“ uvádza Irene.

Matka v listoch na ňu myslela - a chcela pátrať po svojich deťoch. Boli to však márne nádeje. Posledný list bol z januára 1942 a hoci o tom nemohla vedieť, práve v tých dňoch padlo rozhodnutie medzi nacistickými špičkami vo Wansee o vyvraždení európskych Židov. Z lágra Ravensbrück ju transportovali s ďalšími židovskými ženami do malého lágra Bernburg a tam ju zavraždili v plynovej komore tak, ako tam predtým povraždili telesne a duševne hendikepovaných.

Nacisti v byrokratických úmrtných listoch uvádzali náhodne vybrané dátumy smrti, miesta i príčiny úmrtia - Irma zomrela niekedy po 28. apríli 1942. Aj August mal zaplatiť za vzdor voči zlu. Po prepustení z väzenia chvíľu pracoval ako robotnícky majster, na začiatku roku 1944 ho však zaradili do trestného bojového oddielu Strafdivision 999. V ňom nútene bojovali aj bývalí väzni a odporcovia nacistického režimu a bol známy vysokými stratami. V októbri 1944 ho vyhlásili za nezvestného v akcii a následne mŕtveho.

Znova nájdený príbeh

Nemenej zložitý bol osud detí, ktoré im odňali. Dcérky rozdelili. Kým staršia Ingrid žila u starej matky, Irene putovala do sirotinca a odtiaľ do náhradnej rodiny. Rodičov už nikdy nemali vidieť. Irene roky netušila pravdu o otcovi a matke. Od staršej sestry až oveľa neskôr dostala dokumenty z pozostalosti, zvyšok jej pomohli vypátrať historici. Kruh sa uzavrel.

Bol tam aj list, ktorý August poslal pred smrťou v máji 1944 starej matke: „Onedlho pôjdem do boja. Dúfam, že mier príde čoskoro a budem mať trochu oddychu. Stále cítim, že Ingrid a Irene rady uvidia svojho otecka a, prirodzene, že ho aj potrebujú. Zvlášť, keď už viac nemajú mamu.“

Irene sa priznala, že vraj celé roky odmietala prijať tragický osud otca a ako dieťa často stávala na moste pri železnici. Čakala, či nevystúpi z niektorého vlaku s navrátilcami. Napokon otca našla. A s ním aj príbeh jednej rodiny a jednej fotografie.

Vzdor

Davová psychóza je mimoriadne silný fenomén. Pre psychiatra Jozefa Hašta je schopnosť Augusta Landmessera nepridať sa k mase obdivuhodná: „Zrejme láska k jeho manželke mu pomohla k tomuto individualistickému postoju a správaniu. Hajlovaním by sa akoby pridal k jej symbolickému zavraždeniu. Z obrázka mám dojem, že to situačné nehajlovanie nebolo bez vnútorného konfliktu - skrížené ruky na hrudi akoby ho mali chrániť ako indivíduum v nebezpečnom spoločenstve.“

Keď prvý raz videl fotografiu v múzeu v Berlíne, musel sa k nej opakovane vracať, fyzicky aj v myšlienkach. „Myslím si, že vypovedá niečo zásadné o človeku, o tom ,sociálnom živočíchovi‘, ako sa vyjadril Aristoteles. Človek potrebuje druhých, aby sa stal rozvinutým človekom.“

Na príbehu Augusta Landmessera je zaujímavé aj to, že nespĺňa obraz typického hrdinu. Nebol intelektuál, ale obyčajný robotník. Nebol presvedčený antifašista, ktorý roky pôsobil v odboji, naopak, mal aj chyby a nakrátko vstúpil do NSDAP. Zlu sa vzoprel „drobný“ človiečik, o ktorom donedávna nikto nevedel.

Filozof Egon Gál hovorí, že je to jedna z najsilnejších fotografií, aké v živote videl: „Philip Zimbardo nazýva takéto gesto ,banálnym hrdinstvom‘. Nie je to intelektuálny postoj, náboženstvo ani ideológia. Je to cit, silnejší ako strach aj rozum. Všetci vieme, že August Landmesser sa ako jediný zo všetkých na tej fotografii zachoval tak, ako by sa normálny človek mal zachovať. Ale koľkí to dokážu?“


  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].
VIDEO Plus 7 Dní