Avenida 9. júla: Spolu 140 metrov z nej robí najširšiu ulicu na svete.

Osemnásť jazdných pruhov s pásmi zelene: Vitajte v Buenos Aires

Každú nedeľu sa v starej štvrti Buenos Aires koná najvychýrenejší blší trh v Argentíne. San Telmo bola kedysi štvrť aristokratov, neskôr umelcov, kaviarní a barov.

Bývam na Ulici Humberta I., pár metrov od rušnej Avenidy 9. júla. Trochu sme meškali, noc po prílete bola krátka a ja nemám prečo vstávať skoro ráno. Féria v San Telme sa nezačne pred desiatou. Zablúdiť sa nedá, „moja“ ulica talianskeho kráľa pretína hlavnú triedu a pokračuje smerom k dokom až do srdca starej štvrte, ktorá sa začína na druhej strane avenidy.

Osemnásť jazdných pruhov s pásmi zelene, spolu 140 metrov, z nej robí pravdepodobne najširšiu ulicu na svete a je fakt vylúčené, aby ste ju prešli na jednu zelenú na semafore.

Úplne iný svet

Medzi jazdnými pruhmi rastú čudné stromy, ktoré krásne kvitnú na ružovo a bielo, ceiby, po našom vlnovce, inak aj palos borachos - opité stromy. Ich kmene tehotné nasatou vodou si robia zásoby na suchšie týždne. Na pokojnejších miestach sú ich koruny plné malých papagájov.

San Telmo bolo kedysi aristokratická štvrť, až kým sa po epidémii žltej horúčky v roku 1871 bohatí neodsťahovali do zdravších, dnes výstavných častí na severe mesta. Teraz je to starobylá štvrť umelcov, kaviarní a barov, ideálna na vychádzky. Navyše sa tu každú nedeľu od novembra 1970 koná blší trh.

Vezmite si radšej pohodlnú obuv, povrch cesty na uliciach sa mení, mačacie hlavy, koľajnice, ktoré nikam nevedú, sú pozostatkom lepších čias, ženy s lodičkami by na tomto nedeľnom paseu - promenáde - mohli mať problém. Malé stánky chránené pred slnkom ponúkajú dekoračné predmety a suveníry, diela aj dielka vyrábané ako na bežiacom páse miestnymi podnikavcami, často len otrasne krikľavé gýče.

Míňate ich zhovievavo, veď určite bude aj lepšie, ako naznačujú súpravy na pitie čaju maté, všetky bez rozdielu krásne. Načo kúpiť hneď prvú, hovoríte si a večer banujete. Stánky striedajú maličké bistrá s domácimi či arabskými špecialitami, kaviarne s otlčenými stoličkami, zvonku nič extra, ako Akwaba club, ale vnútri zistíte, že stupňovitý vchod do domu je s invenciou prerobený na malú výtvarnú galériu. Reštaurácia má svoju atmosféru a veru aj štamgastov, celé rodiny, hoci ceny sú tu pomerne vysoké, primerané nedeľným návalom turistov.

Námestie Dorrego

Ruch postupne narastá a pred vami sa otvára srdce nedeľných trhov v San Telme, námestie Dorrego. Je to jedno z najstarších námestí v hlavnom meste, kedysi druhé najvýznamnejšie trhovisko. Reštaurácie, stoly aj na chodníku, obchody so starožitnosťami, s gramofónmi a v jednom kúte biely funkcionalistický skvost, bývalý ateliér sochárskej dvojice Forner(ová) - Bigatti, dnes sídlo ich nadácie.

Akoby sem ani nepatril. Stánky s príbormi, alpaka aj striebro, zašlé kovy, poháre, vázy, farebné sklo, všetko roky dávno minulé, kávové servisy, človek by tu musel byť milionár. Inde mosadz panvíc, krčahov, zvoncov oslepuje na slnku, ako ich rozhojdávajú dotyky okoloidúcich.

Hoblíky, vychádzkové palice, staré platne, ktorých interpreti často už ani nežijú, aj ich predavač to má nahnuté. Neuveriteľný kaleidoskop. Staré plagáty, zbierky, kolekcie všetkého druhu. Chcete klobúk?

Robia ich priamo v jednom z domov a vonku ponúkajú, navidomoči celkom úspešne. Opodiaľ sa židovský starinár zbavuje všetkého, čo nebude ani on, ani vy nikdy potrebovať, ale čo ak sa predsa len niekto nájde?

Tango pod holým nebom

A v strede za stánkami, skrytý od ulice v tieni stromov, tanečný parket. Dnes jedna z hlavných atrakcií. Predstavenie sa práve začína. Je to s komentárom, vždy pred tancom. Hlavne argentínske tango, ale aj ukážka milongy. O nej sa väčšina Stredoeurópanov dozvedela nepriamo až po voľbe pápeža Františka.

Je to jeho obľúbený tanec - vraj, kým nebol klerikom (sterilná propaganda, určite to má stále v krvi, tanečná neresť je riadny vírus). Hlavnou postavou je Lurdes, menšia vlasatica, ktorá vám povie, čo uvidíte. Najprv sa okolo nej motá Raúl, šťúply starší muž oblečený ako z medzivojnového obdobia, topánky so „psími dečkami“, seladón s klobúkom.

Lurdes chce šalieť, ale drží ju na uzde, až kým sa celkom nespotí. Bol elegantný, zdržanlivý, jeho tangu chýbali spektakulárne figúry, až sa aj drevám, ako som ja, mylne zdá, že by to zvládli. Raúl sa robí, že je na konci s dychom, sadá si a k Lurdes prichádza Lucio, mladší, z iného cesta ako jeho predtanečník. A Lurdes sa definitívne odtrhne z reťaze. Viete si to predstaviť. Iná liga ako predtým s Raúlom. Famózne.

Na rohu pri tančiarni je slávny bar Dorrego s čierno-bielou dlaždicovou podlahou a rovnako oblečenými čašníkmi. Je starobylý, pred sto rokmi to bol obchod so zmiešaným tovarom. Kaviareň, stoly a pulty sú plné vyrezaných a vyškrabaných mien návštevníkov, sem-tam ľúbostných vyznaní.

Stroj na kávu, pulty a police za nimi sú pôvodné, staršie ako hociktorý návštevník. Je plno, nepridám sa. O blok pred námestím, na rohu Carlos Calvo a Perú, mi padla do oka iná kaviareň.

Bar Federal

Názov je spätý s dejinami Argentíny. Vo vlastnej pohnutej histórii na hony vzdialenej od bezúhonnosti bol obchodom, bordelom aj skladom. V tvare L, ako sa na rožný dom patrí, ale predsa podelený - za pultom zo strany calle Calvo fľaše s dnešným alkoholom a vínom, do ulice Perú zase hľadia staré, vekom poznačené.

Po stenách staré firemné a reklamné tabule a zrkadlá, pult je majstrovský kúsok s obrovským dreveným oblúkom s vitrážami, stoly staré, buenosaireská klasika, malé jednoduché štvorce najlepšie pre dvoch a skvelá ponuka. Odporúčam café federal - veľký pohár presa s kubánskym rumom, likérom Tía María, trochou mliečnej peny a popraškom škorice - to je tekutá báseň.

Ako zákusok vám k tomu dajú domáci perník. Hrá tu hudba, tlmená latinskoamerická, neutrálna, na pulte noviny a medialunas, niečo ako bratislavské rožteky.

Ak si ku káve objednáte aj ich vlastné čierne pivo, čašníčka tromfne váš cit pre kombináciu burskými orieškami. Nič lepšie som si nemohol želať. Vraciam sa na námestie Dorrego. Kúsok nad ním, opäť na Ulici Humberta I., v bývalom útulku starých mníchov je dnes Múzeum väzenstva.

Nuž, bol to šialený skok k pedofilným vrahom a iným hrozbám spoločnosti pár metrov od kypiaceho námestia. Cayetano Godino, prezývaný Ušatý skrček, ubil, upálil či zaživa pochoval 11 malých detí, až ho vo väzení na smrť umučili jeho spoluväzni za to, že im skántril obľúbené mačky...

No teda, unikám späť do uličnej reality pred Kostol Panny Márie Betlehemskej prežiarený slnkom, jeden z najstarších v meste. „Nechcete olivovú ratolesť?“ myslí to so mnou dobre predavač na schodoch. Nedbám, ale nakoniec pred spásou duše dávam prednosť tmavovláske, ktorú zaujali svetské rytmy na chodníku - Afronte to na nás skúša s milongou.

Hudobníci sú aj v priľahlej ulici Defensa, pri nich sa činia pouliční thajskí maséri, kaukliari, živé sochy. Calle Defensa je pojem sám osebe. Rovnobežná s prístavom má bohatú históriu a zohrala významnú úlohu ako čiara odporu proti anglickým inváziám v prvých rokoch 19. storočia.

Vstupujem do domu Ezeizovcov, pôvodne typického obydlia boháčov, ktorých odtiaľ dávno vyhnala epidémia. Sú v ňom tri za sebou nasledujúce nádvoria a z bytov, kde sa ešte pred štyridsiatimi rokmi bývalo, sú dnes čarovné predajne starožitností, suvenírov a turistických potrieb.

Ako sa vzďaľujete od Dorrega, rednú rady turistov aj domácich, až vás naraz ponad strechy ovanie ozajstné prekvapenie. Modré cibuľové veže a zlaté hviezdy - zdrávstvujte, čo to tu robí? Tam, kde calle Brasil pretína púť Defensy a vyznačuje hranicu San Telma, sa v bloku domov tiesni malebný pravoslávny Chrám Svätej Trojice.

Postavili ho v roku 1904 pre početnú ruskú a vôbec pravoslávnu prisťahovaleckú komunitu v meste. Je zatvorený, na rozdiel od baru Británico hneď vedľa. Pre tých, čo nespia - láka vás slogan, lebo je nonstop otvorený a má v dobrom povesť bohémskeho dúpäťa.

V čase vojny o Falklandy sa musel premenovať, bolo sa treba aj takto pomstiť Británii, takže chvíľu sa volal „-tánico“. Nuž, vychytený alebo nie, počul som, že pred mesiacom bar zavreli, nedokázali ho vraj udržať.

U hrocha

Mne sa viac páčilo oproti u konkurencie. Cez ulicu je bar Hipopótamo, teda Hroch. Pôvodne to bol bar prístavných robotníkov a volal sa Južná hviezda. Aj keď sa pomery zmenili, kaviareň z roku 1909 si zachovala svoju originálnu atmosféru a dnes aj svojou kuchyňou zaslúžene patrí medzi najvýznačnejšie v celom Buenos Aires.

Nikde ma ešte tak rýchlo neobslúžili. Len som si sadal, už tam bola servírka s voňavým presom. Zvrtla sa a bola preč, ani dobrý deň, jej potetovaný chrbát ma celkom poplietol - číta mi myšlienky? Ó, bolo to oveľa prozaickejšie. Za minútu sa k vedľajšiemu stolu vrátil chlapík, ruky ešte mokré, a vraj, kde je konečne tá káva.

Dúškom som radšej potvrdil svoje nové vlastníctvo a jasnovidka za pultom so smiechom hneď napravila svoj omyl. Za oknom na kraji parku Lezama sa o meč opiera bronzový conquistador Pedro de Mendoza, ktorý v roku 1536 vraj práve v týchto miestach založil prvú osadu Santa María del Buen Ayre, zárodok dnešnej metropoly.

Liek na syfilis, ktorému o rok podľahol, sa mu tu nájsť nepodarilo. Za jeho chrbtom v údolí je prístavná štvrť Boca a kalné vody dokov na Riu de la Plata.

Večera

„V starom almacéne, kam chodia tí, čo stratili vieru, našiel som opilca sedieť v tmavom kúte,“ znie ku káve staré tango. Veríte na znamenia? O pár ulíc ďalej je jeden luxusný starý podnik s výbornou kuchyňou a vychýreným predstavením tanga k tomu. Hovoria mu aj chrám tanga, ale volá sa El viejo almacén, Starý almacén.

Chcel som ísť síce inde, ale niet čo rozmýšľať, o večeri je rozhodnuté. Opúšťam Hrocha a idem si rezervovať stôl na ulicu Balcarce. Nie je to vôbec tuctová ulica, ale čo vlastne je v tejto štvrti bežné? Dlho bola krajná a potom len pláž, breh delty. Mohla sa volať aj Nábrežná, keby nie víťaza jednej bitky proti Španielom. Býval opodiaľ, tak dostala jeho meno.

Obchod tam bol už za Márie Terézie, dnes je známa kaviareň, reštaurácia a tančiareň národnou kultúrnou pamiatkou. Božia prostota, samozrejme, čakali už len na mňa... Záujem je taký veľký, že sa treba objednať dopredu, dnes večer je beznádejne obsadené. Jedno miesto? - budúci týždeň vo štvrtok by sme azda mohli...

Ďakujem, Starý almacén je síce naozaj starý a jedol tam aj záletník Juan Carlos s kráľovnou Sofiou, ale vo štvrtok už budem v Montevideu. Kráčam trochu bezcieľne späť do útrob San Telma, no nakoniec sa rozhodnem pre pôvodnú destináciu, z ktorej ma zviedlo tango. Kúsok od námestia Dorrego, ktoré už pomaly utícha, na rohu ulíc Chile a Perú, je jedna parrilla či, ak chcete, steak house Gran Parrilla del Plata, už som tam niekedy nazrel.

Hodí sa k dnešnému dňu. Kedysi tam bolo mäsiarstvo, súčasť mestských jatiek a siete obchodov a dnešní majitelia si dali záležať, aby zachovali genia loci. Pult, ktorý slúžil pôvodne na porciovanie, biele kachličky na stene aj čierno-biela šachovnica na podlahe, háky na stenách aj rampa na posun veľkých kusov mäsa, ktorá sa v oblúku šinie nad stolmi, staré drevené dvere s tabuľou, kde voľakedy bola mraznička, to všetko je ešte z tridsiatych rokov.

Páči sa mi tá lojalita k minulosti. Je to len reštaurácia, tu sa nikdy netancovalo. Jeden stôl pre mňa sa nájde. Prehodím pár slov s čašníkom, personál je tu veľmi priateľský, takže hasta luego, dovidenia večer.


  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].
VIDEO Plus 7 Dní