Fanúšik: Alexander Velitš má iba devätnásť. A pevnú vieru v severokórejský režim.

Oslovujú sa medzi sebou súdruh a občas vybehnú na návštevu Severnej Kórey. Členovia klubu priateľstva s KĽDR

Severnú Kóreu vnímame ako ríšu zla, ktorá vykorisťuje vlastných obyvateľov. Aj tamojší socializmus však má obdivovateľov

Zahraničie

Spoločnosť česko-kórejského priateľstva Pektusan, ktorú založili českí priaznivci KĽDR má okolo päťdesiat členov a ďalších sympatizantov. Sú medzi nimi aj Slováci. Jeden, Alexander Velitš, je dokonca členom Ústredného výboru.

Pred pár týždňami navštívil Pchjongjang a s členmi delegácií z celého sveta študoval ideológiu čučche, videl mauzóleum Kim Ir-sena a Kim Čong-ila, zúčastnil sa na vojenskej prehliadke aj na športovom dni, obzrel si Palác vedy a techniky a detskú nemocnicu. Súhlasil, že odpovie na všetky moje otázky. A veru, na každú mal odpoveď. Hoci z KĽDR videl iba kúsok na návšteve naplánovanej režimom.

Devätnásť

Čakala som staršieho človeka, no do kaviarne prišiel devätnásťročný čerstvý maturant z obchodnej akadémie, ktorý plánuje štúdium geografie a histórie. Prvé, čo mi napadlo - prečo sa mladý človek ako on vôbec zaujíma o politický systém vo vzdialenej a kontroverznej krajine? Vraj sa to začalo pred piatimi rokmi. Severná Kórea ho priťahovala.

Neveril, že je to až také strašné, ako sa hovorí. Keď zistil, že v Česku funguje Pektusan, ozval sa, či môže prísť na schôdzu. Tak sa začalo jeho aktívne členstvo. V občianskom združení sú hlavne starší ľudia. Niektorí v Kórei pracovali v 50. a 60. rokoch ako vojenskí poradcovia, ďalší v Česku vychovávali kórejské deti, ktoré tam v komplikovanom období posielala vláda.

Seminár o čučche

Alexander začal najprv vyhľadávať na internete informácie od ľudí, ktorí KĽDR navštívili ako turisti. „Niektorým, hlavne Čechom, sa život tam veľmi nepozdával. Neviem prečo. Ale turisti zo Západu to hodnotia pozitívnejšie,“ hovorí. V apríli sa tam dostal aj on, ako člen trojčlennej delegácie na stretnutí priaznivcov režimu z tridsiatich krajín. Za letenku zaplatil tisícku, inak sedemdňový pobyt hradila kórejská strana. Zhovárať sa s ním bolo tak trochu ako ocitnúť sa v čudnom sne. Alebo v propagačnom filme. „Kontroly neboli také prísne, ako sa hovorí. Nikto nám neodobral mobily ani pri odchode nezmazal fotografie,“ rozprával Alexander. „Raz sme dokonca vyšli z hotela bez sprievodkyne a chodili po uliciach. Nik nás nezastavil, že tam nemáme čo robiť.“

Na programe pobytu bola výstava kvetov Kimčongilia a Kimirsenia, seminár o štátnej ideológii čučche, banket s významnými súdruhmi, oslava narodenia Kim Ir-sena spojená s vojenskou prehliadkou, mauzóleá s telami vodcov, návšteva ľudovej študovne, Paláca vedy a techniky, múzeí aj detskej nemocnice. „Na seminári o ideológii čučche sme sa dozvedeli všetko o jej troch hlavných princípoch - nezávislej politike, ekonomickej sebestačnosti a silnej nezávislej armáde. Hlavným mottom je, že človek o všetkom rozhoduje a všetko riadi. Sám zodpovedá za svoj osud.“

Pripravená na vojnu

Na Deň slnka, 105. výročie narodenia Kim Ir-sena, sa delegácia z Česka a zo Slovenska zúčastnila na vojenskej prehliadke. Vodca Kim Čong-un vraj stál pár metrov od nich na balkóne a mával ľuďom, čo Alexandra veľmi potešilo. „Videli sme aj arzenál KĽDR a vieme, že je dobre pripravená na vojenský konflikt.“ Hneď dodáva, že KĽDR, samozrejme, žiadnu vojnu nechce a má doktrínu, že svoje jadrové zbrane použije len v prípade, že ich napadne Amerika alebo iný štát. Na margo jadrových testov, hovorí, že Kóreu netrápi, ak s ňou ostatní nesúhlasia. „Oni si idú za svojím, riadia sa svojou politikou, ktorá stavia armádu na prvé miesto, a chcú zaistiť obranyschopnosť svojej krajiny.“ Celkovo sa Alexandrovi život v KĽDR pozdával. Býval v hoteli na úrovni s otočnou reštauráciou.

Jedlo mu chutilo. Ulice boli široké, mesto usporiadané a s množstvom zelene. Vyhliadku na veži čučche vysokej 170 metrov nešpatili biedne štvrte, známe z väčšiny ázijských krajín, detská nemocnica, ktorú delegáciám súdruhovia ukázali, bola vraj moderne vybavená a zadarmo. Aj keď počas návštevy videl iba Pchjongjang, je presvedčený, že aj na vidieku majú ľudia prístup ku kvalitnej bezplatnej zdravotnej starostlivosti a školám. Hoci asfalt a elektrinu ešte nestihli dotiahnuť všade. Mimochodom, aj byty dostanú ľudia zadarmo. „Preto tam nie sú bezdomovci,“ tvrdí Alexander. V Paláci vedy a techniky obdivoval moderné severokórejské technológie a v študovni zas počítače, z ktorých sa môže verejnosť napájať na severokórejský intranet. K medzinárodnému internetu alebo telefónnej sieti prístup nie je. „Skoro každý má však smartfón - severokórejský alebo čínsky. Aj domácnosti sú určite vybavené kvalitnou technikou. Naša sprievodkyňa nám totiž hovorila, že u nich doma majú štyri laptopy. Otec, mama, ona a jej brat, každý má vlastný,“ hovorí Alexander obdivne.

Neuznávajú neslušnosti

Čo sa týka ľudí, Alexander tvrdí, že boli priateľskí a usmievaví. Nie takí uštvaní z práce ako na Slovensku. Obliekajú sa vraj veľmi dobre, no nie vyzývavo ako u nás. Pretože sú to veľmi slušní ľudia. Vojaci nosia uniformy, študenti školské rovnošaty, muži tesilové gate s košeľou a ženy väčšinou sukne. Podľa Alexandra boli ženy oblečené atraktívne a pritom slušne. Nič výstredné ako na Západe.

Ale vraj videl aj tínedžera v tričku Coca-cola. A keď sme pri tomto západnom nápoji, aj ten tam mali v niektorých reštauráciách a obchodoch. Hoci delegácie nemali možnosť navštíviť veľa obchodov, iba v hoteli a druhý v nákupnom centre, tvrdí, že zásobovanie je dobré. Mali tam všetko, väčšinou kórejské a čínske, ale občania KĽDR vraj uprednostňujú nákup vlastných výrobkov. Na potraviny ešte funguje prídelový systém. Ľudia v KĽDR mali dobrý prehľad o dianí vo svete. Alexander tvrdí, že médiá o ňom informovali. Objavil aj správu o výsledkoch amerických volieb. Pripomínam, že KĽDR navštívil v apríli, voľby boli v decembri…

Po kórejsky síce nevie, takže autentické správy nemohol sledovať, ale štátna agentúra vraj správy prekladá aj do angličtiny. Všetko sa teda dočítal v anglickom spravodajstve. Občania KĽDR počúvajú väčšinou ruské a čínske pesničky. „Zo západnej hudby takú, ktorá má umeleckú hodnotu. Je to totiž slušný a civilizovaný národ. Neuznáva nijaké neslušnosti a nemorálnosti. Radšej si vypočujú opery, Mozarta, Beethovena,“ hovorí študent. Aj o spoluprácu a bližšie vzťahy s ostatnými krajinami má vraj Severná Kórea záujem. Ale musí to byť na princípe rovný s rovným. KĽDR sa v nijakom prípade nechce nechať vykorisťovať kapitalistami. Zaujíma ma, načo potom sú také striktné kontroly vstupu a pohybu cudzincov, keď Severokórejčania chcú byť takí kamarátski. „Lebo dbajú na zdravotnú bezpečnosť,“ pohotovo odpovedá Alexander. „Nechcú, aby sa tam šírili choroby. Je tam nulový výskyt AIDS a podobných ochorení. Lebo tam nie je promiskuita. Oni sú partnerovi verní po celý život. Chránia sa pred nežiaducimi vplyvmi z iných krajín.“ Pohyb cudzincov sledujú aj preto, aby sa im do krajiny nedostali americkí agenti. Vraj nedávno plánovali atentát na vodcu Kim Čong-una.

Načo by cestovali?

Alexander je presvedčený, že láska Severokórejčanov k ich vodcom je úprimná. „Pre človeka zo Západu je ťažké pochopiť to. Niektoré veci, ktoré sa ľuďom u nás zdajú neprirodzené, sú tam normálne. Napríklad uctievanie vodcov. Kim Ir-sena považujú za otca národa. Otec a učiteľ sú v živote Severokórejčana najdôležitejší ľudia.

Kim Ir-sen viedol odboj proti Japonsku a bojoval proti Američanom. Kim Čong-il zas krajinu viedol vo veľmi ťažkom období, keď sa rozpadal Sovietsky zväz a KĽDR stratila dôležitých spojencov. Prišli aj veľké povodne, spôsobili nedostatok úrody a problémy s potravinami. Ale podarilo sa to zvládnuť, preto si ľudia tak vážia Kim Čong-ila. A, samozrejme, aj Kim Čong-una. Emócie divákov mávajúcich vodcovi na vojenskej prehliadke boli podľa Alexandra skutočné. Sú tak emocionálne založení, že po smrti Kim Čong- -ila naozaj na uliciach plakali a hádzali sa o zem. Vraj je to stará kórejská tradícia.

Kórejský národ na severe aj na juhu ju má rovnakú. Ibaže kým na juh už prenikli americké vplyvy a ľudia sa správajú viac podľa nich, sever si ešte udržiava tradície. Cestovanie do zahraničia krajina povoľuje výnimočne, aj to len za prácou do niektorej zo spriatelených krajín. No Kórejčania nemajú dôvod cestovať. „Majú more a rekreácie dostávajú od štátu zadarmo,“ tvrdí Alexander s absolútnou istotou. „Načo by chodili inde?“

Pracovné tábory

Alexander je presvedčený, že utečenci, ktorí o nich píšu knihy, to robia preto, lebo Južná Kórea im platí veľké peniaze za šírenie takýchto informácií. On sa na existenciu a podmienky v pracovných táboroch nepýtal. Berie to tak, že každá krajina má svoj systém trestov a napríklad ten v Saudskej Arábii je tiež tvrdý. Naproti tomu, vo filozofii Severnej Kórey nejde o dávanie druhej šance tým, ktorí pochybili.

O prípade Američana Otta Wambiera, ktorého v KĽDR odsúdili na pätnásť rokov väzenia a nútených prác za krádež propagačného plagátu a pred pár dňami zomrel na následky poškodenia mozgu po prevoze do USA, hovorí, že turisti z cudziny, hlavne americkí, krajine často spôsobujú problémy. „Pre nich je veľmi urážlivé, keď niekto strhne ich plagáty. Veľmi si ich totiž vážia a sú pre nich hodnotné.“ KĽDR, moja budúcnosť: Alexander by svoju budúcnosť rád spojil so Severnou Kóreou. S ľuďmi tam si rozumie, páči sa mu tam a vedel by si tam predstaviť život. Podľa toho, čo počas svojej krátkej návštevy videl, je tam životná úroveň vyššia ako u nás a občania sú šťastnejší. Keby len nebolo také zložité prisťahovať sa tam... Aj keď zopár cudzincom sa to už podarilo. Dokonca aj šiestim Američanom. Predtým viedli v USA skazený život. V KĽDR ich vraj privítali s otvorenou náručou. A zbavili sa všetkých neduhov západnej civilizácie.

Zahraničie