Okno do neba: Každý človek potrebuje nádej. Rovnako aj po policajných raziách sa robotníci vždy vrátia do svojich dier.

Ostrov hrdlorezov a ilegálnych zlatých baní nájdete v Indonézii

V diere je šialená horúčava. Štyria muži v nej lopotia od rána do zotmenia každý deň. Sme uprostred ilegálnych zlatých baní na malom ostrove Lombok v rozľahlej Indonézii.

Dostať sa k baníkom, ktorí sa živia ťažbou zlata, mi trvalo vyše roka, čo som na Lomboku žila. Strážia si svoje verejné tajomstvo, bielych ľudí len tak ľahko medzi seba nepustia.

Našťastie, natrafila som na miestneho novinára Jacka Firmana, ktorý písal do miestnych novín o kriminálnych činoch a poznal kadekoho. Jeho široká sieť kontaktov mi pomohla dostať sa k robotníkom priamo do baní.

Tajná misia

Na motorke sa v horúce tropické ráno vezieme z hlavného mesta Mataram na juh ostrova do bezmennej dedinky s pár chyžami vedľa veľkého Sekotongu. Zem je tu červená na rozdiel od zvyšku krajiny. Fúka silný vietor, na obzore sú len skalnaté kopce s trochou zelene nad hučiacim morom s vysokými vlnami.

V jednoduchom bambusovom domčeku na nás už čaká Pak Muhibah. Žije tu so ženou a štyrmi malými chlapcami. Celí ufúľaní sedia na zemi na rohoži a snažia sa načúvať, o čom sa bavia dospeláci.

Dobrý biznis

Ich otec každé ráno zájde na motorke do neďalekých prašných kopcov, odkiaľ za mesiac zvezie takmer dvesto vriec zeminy so stopovým množstvom zlata.

„Keď mám veľké šťastie, nájdem aj sto gramov zlata!“ chváli sa Muhibah. Bežne nájde mesačne okolo šesťdesiat gramov, čo predá za päť miliónov indonézskych rupií, v prepočte asi tristotridsať eur. Polovica ide hneď na splatenie stroja na selektovanie zlata, na benzín, na motorku. A celá rodina žije mesiac zo zvyšných stošesťdesiatpäť eur. Takto to funguje už šesť rokov.

„Predtým som bol rybár, ale ani zďaleka sme toľko nemali. Keď tu našli zlato, všetci dedinčania sa zbláznili a začali kopať. Je tu veľa miesta a vždy sa nájdu nové ložiská,“ obhajuje ilegálnu ťažbu baník. Pôdu tu oficiálne vlastnia miestni ľudia a keď niekto na svojom pozemku objaví zlato, za poplatok sa môžu do jeho „záhrady“ nasťahovať všetci susedia a kopať.

Je to jednoduché. Dane sa neplatia, nik netuší, koľko sa vlastne podarí vykopať. Raz do týždňa z hlavného mesta ostrova Mataramu prichádzajú čínski obchodníci a zlato skupujú.

Miestni tvrdia, že vraj ho predávajú ako zlomkové či už po spracovaní v meste. V čích rukách skutočne končí, nik netuší. Indonézska vláda pred celou maškarádou zatvára oči a šarmantne predstiera, že o ťažbe v zatvorených zlatých baniach nič netuší. Stačí, že úradníci pravidelne dostanú svoje peniaze a o vŕtaní v kopcoch v tej chvíli nič nechcú vedieť.

Ekologická katastrofa

Vláda, dane a ilegalita nie sú najväčším kameňom úrazu. Je tu niekoľko oveľa nebezpečnejších aspektov nielen pre ostrov, ale aj pre celý ekologický systém okolia, dokonca v celosvetovom meradle. Pred tromi rokmi sa tu zosunula pôda a smrť si našla zo desať ľudí.

V novinách o tom však žiadnu zmienku nenájdete. Veď po povrchovom prieskume tu bola oficiálne zastavená ťažba v roku 2007. Miestni podnikavci nariadenia nepočúvajú a veselo kopú hlboké tunely naďalej. Takmer z každého domu otec rodiny chodí kopať do diery. S prútenými košmi a lopatami trávia celé dni pod zemou.

Dokonca už aj malí chlapci chodia ťahať dvadsaťkilové vrecia. Od rána do obeda, lebo poobede už musia sedieť v škole. Na to sa rodičia snažia dohliadať.

Smer bane

Som zvedavá a chcem vidieť bane na vlastné oči. Hľadanie strateného pokladu v priamom prenose. Keby som nešla s domácimi, tak na miesto ťažby určite netrafím. Ložisko, kde momentálne robí Muhibah, je za nespočetnými zákrutami a dostať sa tam dá len po prašnej ceste ukrytej medzi palmami.

Z odľahlého parkoviska pokračujeme peši a za kopcom zrazu vidíme desiatky dotrhaných vejúcich modrých plachiet upevnených na koloch. Pri každej diere sedia minimálne traja muži. Každý si stráži svoj priestor, aby tam nekopal niekto iný. Keď ma vidia, ako prichádzam k nim, oči im vyliezajú z jamôk.

Biela žena je tu evidentne prvýkrát. Rarita pre nich, u mňa biely exhibicionizmus je už bežná vec. Motáme sa medzi jamami, kým nás náš baník neprivedie k svojej. Zlezieme spolu a ukazuje mi, kde teraz kope: „Aha! Pozri, tu je zlato, vidíš?“ Natŕča mi pred oči kúsok zeme. Márne sa snažím rozoznať v hnedom prachu čo i len kúsok blyštiaceho sa pokladu. V tej tme aj tak nič nevidno.

Ideme na návštevu ku skupinke mladíkov o pár dier ďalej. Sú tam skrčení traja a jeden im svieti malou baterkou. „Som z Jávy, robím tu už dva roky, ale zatiaľ je to tu najlepšie, čo som mal,“ vyškiera sa na mňa asi šestnásťročný chalan so šikmými čínskymi očami. Nadrapuje sa tu celý deň, no za tých pár rupií mu to vraj stojí. Opatrne zostupujem s nimi dolu do jamy, kde je neznesiteľné teplo.

Rehocú sa na mne, kým fotím ich poskrúcané telá, ako sa snažia vydolovať čo najviac vzácnych hrudiek. Po chvíľke je tam neznesiteľný vzduch, neviem sa poriadne už ani nadýchnuť. Chytá ma klaustrofóbia a musím odtiaľ vypadnúť čo najrýchlejšie. Chlapi sa ďalej len vyškierajú a fajčia jednu cigaretu za druhou. Občas krátka pauza na trochu jedla a potom zas zliezajú do temného podzemia. Je to ich čierny svet, v ktorom bojujú o holý život.

Pozor na hrdlorezov

„Predtým sme tu aj spávali, ale teraz sa bojíme, nie je to bezpečné,“ hovorí mi starý Deddy. „Pred mesiacom sme našli na ceste telo bez hlavy, všade bola samá krv. Na tom úseku napádajú zloduchovia s mačetami baníkov, čo idú domov. Tade veru ani my nechodíme za tmy,“ vysvetľuje Deddy. Po chrbte mi behajú zimomriavky.

Pred príchodom sem som bola skalopevne odhodlaná, že chcem prespať aspoň jednu noc medzi baníkmi. Po tomto príbehu som svoje rozhodnutie začala rýchlo prehodnocovať. Chodíme s Jackom pomedzi baníkov, popíjame s nimi kávu a debatujeme, koľko asi stojí stroj na oddeľovanie hliny od zlata.

Je to mašina, kde motor remeňom poháňa krútiaci sa plechový valec. Doň sa leje voda k vyťaženej zemine a vďaka odstredivej sile oddeľuje zem a vymýva zrniečka nerastu. Stojí okolo tridsať miliónov rupií, čo je viac ako dvetisíc eur. Najčastejšie si na to baníci berú pôžičky a potom ich roky splácajú.

Ortuť do záhrady

Na získanie zlata treba ešte jednu dôležitú vec. Likvidátora zdravia a čistej vody. Ortuť. Skoro som odpadla, keď sa Muhibahovi po ruke len tak kotúľali nebezpečné guľôčky.

Domáci bez akýchkoľvek problémov prilejú na záver do každého valca trošku ortuti. Poriadne sa premieša so zmesou vody a zeminy a po tridsiatich minútach točenia ju pokojne vylejú s vodou do kanála smerujúceho do záhrady. To, že sa za domom pasie kravské stádo, si ani nevšimnú, veď je to ich dobytok.

Zlato sa naviaže na jed a vznikne malá, akoby postriebrená guľka. Tú predajú zas ďalším indonézskym podnikateľom, ktorí ju zmiešanú so soľou v horúcom ohni očistia a na svete je malá zlatá odrobinka. Potom už prichádzajú na rad obchodníci z mesta. Je to neutíchajúci kolobeh a v každom dvore sa točia aspoň dva valce na zlato.

Vysvetľovať účinky ortuti na ekológiu, zelené palmy, kravské mäso, farebné koraly nemá veľký význam. Majú živobytie, zarábajú peniaze a jazdia na motorkách. Zvyšok sveta sa ich nateraz netýka. Keď sa pýtam, o čom sníva baník Muhibah, odpovedá mi stručne: „Snívam len o jednom - aby moje deti vychodili školu a mali lepší, pohodlnejší život, ako mám ja.“


  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].
VIDEO Plus 7 Dní