Otroci a likéry. Ostrov v Karibiku odhaľuje svoje farebné tajomstvá

V domove povestného likéru curaçao nájdete aj jedovaté jablká či stopy po obchode s otrokmi.

S čím sa vám spája slovo curaçao? Zrejme s vegetovaním pod palmou na pláži a popíjaním modrého likéru. Karibský ostrov však ponúka oveľa viac - od pôvabných stavieb cez drsnú prírodu až po pohnutú históriu.

Zakázané ovocie

Určite to poznáte z rozprávky - zlá kráľovná chce zabiť krásnu Snehulienku otráveným jablkom. Možno však netušíte, že takéto jablko naozaj existuje. V španielčine má názov manzanilla a znamená malé jablko. Angličania strom volajú manchineel tree a vyskytuje sa v amerických trópoch. Hovoria mu aj plážové jablko, keďže často rastie na plážach, kde slúži podobne ako mangrovy.

Je prirodzený vetrolam a pomáha stabilizovať piesok, čím bráni erózii. So stromom sa stretnete aj na karibskom ostrove Curaçao. „Nechytaj tie malé zelené jabĺčka,“ kričí moja sprievodkyňa Johana. „Sú jedovaté.“

Pravdivosť jej slov potvrdzujú všadeprítomné výstražné tabule. A nielen jabĺčka sú jedovaté. Už stáť pod stromom počas dažďa môže byť nebezpečné. Kvapky spôsobia pľuzgiere na koži. Dokonca dym pri jeho spaľovaní môže natrvalo poškodiť zrak.

Tento strom poznali už karibskí Indiáni, keď používali miazgu stromu na otrávenie šípov. Zajatcov priväzovali ku kmeňu stromu, čo im zaistilo pomalú a bolestivú smrť. Zďaleka nejde o jediné prekvapenie, s ktorým sa na malebnom ostrove stretnete.

Dobyvatelia

Španieli pristáli na Curaçau v roku 1499 a dali mu meno Isla de los Gigantes, čiže Ostrov obrov. Nepomenovali ho podľa vysokých kopcov, najvyšší vrch Mount Sint Cristoffel má len 372 metrov. Na kolonistov zapôsobili nezvyčajne vysokí Indiáni, moreplavci z kmeňa Caquetío, na ktorých tu natrafili.

Silným chlapom sa Európania zjavne potešili. Odviezli ich na ostrov Hispaniola na práce do zlatých baní, potom sa ostrov stal pre Španielov neužitočným. Za svoj neskorší rozmach vďačí Curaçao najmä obrovskému prirodzenému prístavu, ktorého potenciál si všimla holandská Západoindická spoločnosť.

V roku 1634 vyhnali Holanďania španielskych osadníkov, opevnili vjazd do prístavu a za ním vybudovali mesto Willemstad. To pod holandskou nadvládou začalo prosperovať a s ním celý ostrov Curaçao.

Mimochodom, prístav vo Willemstade je najväčší v Karibiku a siedmy najväčší na svete.

Dnes je ostrov asi so 170-tisíc obyvateľmi formálne súčasťou Holandského kráľovstva, ale teší sa mimoriadne vysokému stupňu politickej autonómie. Až na obranu a zahraničnú politiku je od roku 2010 samostatný.

Má dokonca vlastnú menovú jednotku - antilský florín.

Malebná Punda

Hovorí sa, že willemstadské nábrežie Handelskade je okúzľujúcim kúskom Karibiku, ktorý navždy zostane Amsterdamom. Je to pravda. Pastelové domčeky natlačené tesne vedľa seba sú naozaj presne také ako v Amsterdame.

Mesto je rozdelené morským Zálivom svätej Anny na dve časti - východnú Pundu a západnú Otrobandu, čo v preklade znamená druhý breh. Metropola Curaçao je podmanivá. Historické centrum Willemstadu je so svojimi pôvabnými starými uličkami zapísané do zoznamu UNESCO ako jedna z najpozoruhodnejších mestských oblastí na svete.

Typicky holandská Punda na východnej strane má úchvatné nábrežie lemované starými budovami z osemnásteho storočia, ale ukrýva aj niekoľko vládnych kancelárií, butikov, obchodov, múzeí a kaviarničiek.

V jej srdci stojí synagóga Mikvé Israel- Emanuel z roku 1732, ktorá je jednou z najvýznamnejších pamiatok Karibiku a najstaršia doposiaľ používaná synagóga na západnej pologuli. „Pôvodne vraj boli všetky domy natreté bielou farbou. Guvernér pred návštevou kráľovnej Beatrix vyhlásil v rozhlase, že biela farba odráža slnko. Vyzval obyvateľov mesta, aby premaľovali svoje domy na iné farby,“ hovorí Johana, prečo sú aj novostavby také pestrofarebné.

„Tak sa aj stalo. Až neskôr ľudia zistili, že jediná predajňa s farbami, v ktorej všetci nakúpili, patrila práve guvernérovi, ktorý, samozrejme, výborne zarobil.“ Ľudia a hlavne politici sú zrejme rovnakí všade na svete.

Mosty

V severnom cípe Pundy sme si pozreli pestrú plávajúcu tržnicu hneď vedľa kanála. Teda plávajúcu ako plávajúcu, stánky s tovarom sú na pevnej zemi. „Pozri sa za stánky. Hneď za nimi sú ukotvené loďky,“ vysvetľuje Johana, čo je na tržnici plávajúce.

„Každé ráno sem z Venezuely priplávajú drevené loďky s rybami, tropickým ovocím a so zeleninou. Zakotvia vedľa stánku, kde predávajú tovar, a okolo obeda sa vracajú späť. Keď nepredajú, zostanú dlhšie.“

Na opačnej strane kanála sa rozprestiera Otrobanda. Vznikla začiatkom 18. storočia ako predmestie Willemstadu a je vyhľadávaným miestom s malebnými farebnými nízkymi budovami a najstaršou bazilikou v Karibiku - Bazilikou svätej Anny.

Obe časti mesta spája pontónový most z roku 1888, ktorý navrhol vtedajší americký konzul Leonard B. Smith. Miestni mu hovoria svingujúca stará dáma, hoci jeho oficiálny názov znie Koningin Emmabrug - Most kráľovnej Emmy.

Dnes po moste môžu prechádzať len chodci, prípadne sa dá prejsť na bicykli. Má zabudovaný pohon, ktorý sa uvádza do pohybu, keď sa objaví nejaká loď. Je to asi tridsaťkrát denne. Najprv sa ozve zvonček a začne blikať výstražné svetlo.

Zatvoria sa brány pre chodcov a tí bez reptania čakajú zopár minút, kým loď prejde. Po dokončení diela vyberal Smith mýtne za prechod mostom dva centy od každého človeka, ktorý cezeň prešiel v topánkach. Kto šiel bosý, nemusel platiť.

V súčasnosti chodia cez most všetci zadarmo, či si niečo obujú, alebo nie. Aby sa v predišlo podobným komplikáciám, neďaleko postavili ďalší most aj pre autá - dokonca so štyrmi jazdnými pruhmi. Most kráľovnej Juliany. Výhľad z neho je úžasný.

Môžete sledovať obrovské zaoceánske výletné lode, ale aj ropné tankery či súkromné jachty so športiakom a s helikoptérou na hornej palube. Vidieť z neho až na najväčšiu ropnú rafinériu na svete, ktorú tu postavili v roku 1918.

Stopy po otrokoch

Curaçao spolu s ostrovmi Aruba a Bonaire tvoria takzvané ABC ostrovy Záveterných ostrovov a sú súčasťou Malých Antíl, ktoré sa tiahnu rovnobežne so severným pobrežím Venezuely. Vôbec nie je pokrytý bujnou vegetáciou, ako by sa dalo očakávať.

Je to suchý ostrov, kde sa dajú obdivovať jedny z najväčších kaktusov na svete - kadushi -, sukulenty a živočíchy ako leguány, žaby, nejedovaté hady, ale aj somáre, plameniaky a vzácny druh jeleňa. Curaçao za svoj rozvoj v nemalej miere vďačí otroctvu. Ako sme už povedali, španielski i holandskí kolonisti boli po príchode sem trochu sklamaní. Nielenže nenašli žiadne zlato, ale ani dostatok potravín a vody.

Zato obrovský prirodzený prístav ponúkal možnosti na obchod vrátane obchodu s otrokmi. Holandská Západoindická spoločnosť ich sem privážala z Afriky a odtiaľto ďalej do celého Karibiku. Spomienkou na tieto časy sú krásne vidiecke plantážnické domy a malé domčeky otrokov roztrúsené po celom ostrove.

Mnohé sú zreštaurované a prístupné návštevníkom. Napríklad severne od hlavného mesta na ploche 1 880 hektárov sa rozkladá Národný park Sint Christoffel, ktorý zahŕňa územie troch bývalých plantáží.

Kas di Pal’i Maishi

Maličký stotridsaťročný tradičný dom stojí hneď vedľa cesty, oplotený vysokými kaktusmi. Volá sa Kas di Pal’i Maishi a približuje nám spôsob, akým žili na vidieku ľudia z afro-curaçaovskej populácie asi do roku 1950, keď zrušili otroctvo.

Konštrukcia domu pochádza z obdobia pred rokom 1700, čo sa zhoduje s príchodom zotročených Afričanov. Vnútri je malé múzeum s typickými artefaktmi domácnosti z minulosti. Sprievodkyňa nám rozpráva podrobnosti o kaktusovom plote, starej kuchyni za domom, ale i o peci pod šírym nebom.

Dozvieme sa aj ingrediencie jednoduchej polievky z kaktusu. „Všimnite si dôvtipné WC na dvore, pichľavé kaktusy ho chránia pred zrakmi okoloidúcich,“ smeje sa.

Domček je postavený z prírodných miestnych materiálov okrem súčasnej strechy. Pôvodná krytina bola z kukuričných stoniek. „Tento rok bol suchý, kukurica sa neurodila, tak strecha nie je opravená,“ vysvetľuje na záver prehliadky.

Turistický raj

Vedľa Národného parku Sint Christoffel nájdete Národný park Shete Boka, v preklade Sedem zátok. Je to prírodná rezervácia, ktorá pokrýva viac ako desať kilometrov členitého severného pobrežia ostrova. Môžete ju navštíviť autom po nespevnených cestách, ale aj peši.

Príroda je tu kúzelná a drsná zároveň. Morská voda naráža na skaliská s neuveriteľným nábojom. Vlny oceána sa trieštia o skalnaté pobrežie a vytvárajú skalné prielomy a jaskyne. Ale, povedzme si na rovinu, turisti do Karibiku chodia najmä za nádhernými plážami.

Curaçao vás v tomto smere v žiadnom prípade nesklame. Zaslúžený oddych pod palmou sme si dopriali na úchvatnej Kenepa Beach alebo rovnako nádhernej Playa Kalki. A môžeme vás ubezpečiť, že tyrkysová až gýčová voda na fotografiách je naozaj neprifarbená, ale originálna. Takisto ako biele pláže.

Najlepšie nakoniec

Určite vám pri čítaní nenapadlo, že názov ostrova je vám povedomý? Áno, hlavne barmanom. Je po ňom pomenovaný sladký likér curaçao, ktorý sa vyrába zo šupiek citrónovníkov odrody Valencia, nazývaných laraha, pochádzajúcich z ostrova.

Liehovar Senior & Company Liqueur Distillery tu stočí každý týždeň viac ako deväťdesiattisíc litrov. V prevádzke je od roku 1896 a okrem slávneho modrého likéru vyrábajú pôvodne bezfarebný, zelený, červený a oranžový.

Pre fajnšmekrov ponúkajú špeciálne lahôdky - kávový, čokoládový a rum raisin, čiže rumovo-hrozienkový. Liehovar sa hrdí značkou Genuine Curaçao, ktorý sa odlišuje od iných značiek likérov curaçao tým, že je zaručene pôvodný. Takže - na zdravie, Curaçao!


VIDEO Plus 7 Dní