Rad na dôchodok: Štátna banka vypláca dôchodky v hotovosti. Komerčné banky zatvorili, bankomaty ani platobné terminály nefungujú.

Päť mŕtvych za noc: Nepokojný Doneck trápia násilnosti a chudoba

Ako sa žije v neuznanej, vojnou zmietanej a Ruskom podporovanej Doneckej ľudovej republike na východe Ukrajiny?

Ako už vojna musela otupiť vnímanie ľudí, keď ich viac štve, že zdraželi paradajky ako to, že ich dennodenne ostreľujú? Na východe Ukrajiny si „Déneráci“, ako ich volajú podľa skratky neuznanej Doneckej ľudovej republiky DNR, a Ukrajinci navzájom ostreľujú pozície a dohadujú sa, kto prvý porušil dohody z Minska. Koniec konfliktu je v nedohľadne.

S taškami potravín

Autobusy medzi ukrajinskou Volnovachou a separatistickým Doneckom nepremávajú. Jediná možnosť je zložiť sa na taxík. Nové, voňavé taxíky už stoja na autobusovej stanici. Tristopäťdesiat hrivien na človeka. V prepočte necelých 15 eur predstavuje hlavne pre dôchodcov astronomickú sumu. Od štátu dostávajú približne tisíc hrivien na mesiac.

Dôchodcovia prihlásení v DNR berú tento ekvivalent v rubľoch, no nepravidelne. Len keď má ich štát peniaze. Banky však v neuznanom štáte zatvorili pobočky. Štátna banka vypláca dôchodky v hotovosti.

Pred jej pobočkami sa každý deň tvoria dlhé rady. Moje spolucestujúce žijú v Makijivke na území DNR. „Ostreľujú nás každý deň,“ mávne rukou jedna z nich. „Ale viete, ako zdraželi paradajky?“

Vojna trvá už tak dlho, že ju ľudia z hláv akosi vyblokovali. Inak by sa asi zbláznili. Život obyvateľov Makijivky sa stal takým absurdným, že vojna, streľba, ničenie domov a zabíjanie sú prirodzené, tak ako východ a západ slnka. Okrem toho treba prežiť. Zháňať lacné potraviny, uhlie na zimu. A modliť sa, nech sa už vojna skončí.

V DNR stoja paradajky 25 hrivien za kilo. Na Ukrajine 5 hrivien. Embargo na ukrajinské výrobky a vysoké dovozné clá zdvihli ceny potravín na päťnásobok oproti ukrajinským. Preto všetci chodia nakupovať tam. Za líniu novej hranice.

Do DNR si môžu priviezť päťdesiat kíl potravín na osobu, päť litrov piva, dva litre vína, liter tvrdého alkoholu. Ľudia prechádzajú hranicu s obrovskými taškami potravín. Samozrejme, tí, ktorí si to môžu dovoliť.

Pomoc vlasti

Medzi Ukrajinou a samozvanou DNR vytvorili medzinárodné dohody dvadsaťkilometrovú nárazníkovú zónu, územie nikoho, kde však vojaci položili míny. Neoplatí sa zachádzať na záchod ďaleko od cesty. Keďže improvizovanú hranicu prechádzajú denne stovky ľudí, postavili pri ukrajinskom kontrolnom stanovišti už aj latrínu.

Ženy sa v nej márne snažia uchrániť si posledné zvyšky dôstojnosti. Nemá totiž dvere. Rady áut sa predlžujú, ukrajinská kontrola sa hrozne vlečie. Doklady, „propusky“, náklad, všetko zdĺhavé a tak hrozne zbytočné. Na výjazd čakáme dve hodiny. Oproti, na vjazde, stojí asi tristo áut. Kedysi bolo medzi Ukrajinou desať „punktov propuska“.

Sedem z nich Ukrajinci nedávno zatvorili. Chceli ste samostatný štát, tak si ho majte, myslia si zrejme smerom k separatistom. „Tam u našich to nebude trvať tak dlho,“ upokojujú ma ženy v aute. U „ich“ som stretla Nikolaja.

K vojakom sa pridal dobrovoľne. Predtým vyštudoval právo a robil v kancelárii od deviatej do šiestej. Verí, že do svojho zamestnania sa vráti, ak sa toto všetko skončí a vlasť už nebude potrebovať jeho pomoc. Práca s papiermi mu vyhovovala. Bola v tom logika a poriadok.

Opýtal sa na Európsku úniu, po anglicky mi ponúkol čaj, kávu, obed, poprosil, či si ma môže pridať za priateľa na Facebooku. Jednotka z punktu propuska žije v klasickom dedinskom dome s latrínou v záhrade. Vojaci mi zapli telku a ďalej si delili muníciu do novučičkých automatov.

V správach štátnej televízie práve hovorili o príjemnom oddychu pri Azovskom mori. Mladá redaktorka sa rozplývala nad všetkým vrátane zákazu vychádzania od jedenástej večer, ktorý v DNR platí - vraj sa aspoň môže dobre vyspať.

Jeden večer a päť mŕtvych

Doneck je bohaté mesto. Koncipované pre veľa ľudí a áut. Udržiavané. Napriek bombardovaniu je tráva zastrihnutá, fontány chrlia vodu a záhony sú rozkvitnuté. Autá dávajú chodcom prednosť. Vidno skôr autá lepších značiek.

V časoch bezvládia opolčenci, príslušníci domobrany, konfiškovali ľuďom, čo sa im zachcelo. Široké bulváre teraz zívajú prázdnotou. A to sa do mesta už vracia život. No stále tu nie je toľko ľudí ako v roku 2012, keď v novučičkej Donbass Arene hrali futbal tímy z celého sveta.

Futbalový štadión hostil od začiatku vojny len jeden zápas. Výber Doneckej ľudovej republiky proti výberu Luhanskej ľudovej republiky. Centrum mesta je podvečer plné ľudí. Okolo ôsmej však chce byť už každý doma. Ak by sa začalo bombardovanie.

V centre ho počuť a cítiť, ako sa budovy chvejú. „V mojej štvrti blízko letiska každú noc zabíja ľudí,“ hovorí mladá žena Svetlana. „Vtedy nemôžem uveriť, že v centre Donecka sa ľudia bezstarostne prechádzajú.“ V ten večer zabili bomby v jej štvrti piatich.

Nadšenci v podzemí

Na prízemí jedného z doneckých domov hneď vedľa väznice sídli Fond Svätiteľa Tichona. Ľudmila a Vitalij, dvaja nadšenci, ktorí sa čoskoro budú brať, zháňajú oblečenie, hračky, lieky, jedlo, čokoľvek, čím môžu pomôcť. Okná sú zadebnené.

V akom-takom bezpečí tu žije mladý pár spoločne s ľuďmi, ktorí nemali kde bývať alebo sa liečia zo zranení. Práve pripravujú darované oblečenie, ktoré neskôr odnesú na detskú traumatológiu. Malá pomoc, no rodičov hospitalizovaných detí potešila.

Ľudmila a Vitalij sú nadšení pre svoju mladú republiku. Veria, že bude lepšie - ostatne, politici to predsa sľúbili. Že stačí len vydržať ťažké začiatky a štátiku pod záštitou Ruska sa začne dariť.

Argument, že môže skončiť ako dodnes neuznané Podnestersko, ktorého občania sa so svojím pasom nikam nedostanú, Ľudmila neberie. Vraj tam nie je až tak zle, povedali jej známi, ktorí tam bývajú. Samozrejme, za všetko nešťastie tunajších ľudí môže Ukrajina.

„Donbas bol vždy bohatý región. Do štátneho rozpočtu viac dával, ako z neho dostával. Dotovali sme celú krajinu a tá nám to teraz vracia bombami,“ hovorí žena, ktorá vzala do rúk samopal, keď bolo treba hliadkovať na blokpostoch.

Nadšenci za novú republiku zvyčajne drukovali prezidentovi Janukovyčovi, Majdan pre nich odštartoval nárast korupcie v politike a sú presvedčení, že DNR sa ekonomicky bude dariť, keď sama bude ťažiť nerastné suroviny a predávať ich Rusku.

Tí, ktorí nezostali

Nie všetci obyvatelia Donbasu sú v názoroch takí odvážni ako Ľudmila. Mnohí sa boja povedať, čo si myslia. Aby sa im to neskôr, ak zvíťazí opačná strana, nevypomstilo. Žiť treba a po počiatočnej eufórii na námestiach sa k slovu dostávajú praktické otázky - Kam odídem, keď mám byt a prácu v tomto meste?

Irina Jurievna to vie veľmi dobre. Napriek tomu odišla. „Najprv sme si mysleli, že vojna nebude trvať dlho. Že pôjdeme na dva týždne na dovolenku k moru a kým sa vrátime, všetko sa skončí. Neskončilo sa. Tak sme odišli na ďalší týždeň. Takto sme fungovali, kým sme nepomíňali všetky peniaze,“ rozpráva lekárka, ktorá v zlých časoch ordinovala niekoľko mesiacov bez výplaty.

„DNR je diktatúra. Voľby prebehli pod samopalmi. Nemôžeme tam žiť.“ Presvedčená Ukrajinka sa smeje, no v očiach má slzy, keď rozpráva o svojom byte v Donecku. Raz za tri týždne ho ide vyvetrať a presvedčiť sa, že ho nikto nevylúpil. Inak žije v podnájme v Slaviansku pod kontrolou Ukrajiny.

Nájomné platí na oboch miestach. Ktovie, možno sa ešte raz vráti domov. Odišiel aj Vladimir s dvomi školopovinnými deťmi. „Môjho príbuzného ubili opolčenci na smrť samopalmi rovno na ulici len preto, lebo sa k nim nepridal. Mal dvadsaťdva rokov.“

Okrem toho všetky školy v DNR vyučujú len v ruskom jazyku. A Vladimir chce, aby z jeho detí boli Ukrajinci.

Vitajte v pekle

„Vitajte v pekle,“ napísali vojaci na blokpost pred mestom Horlivka. Tú silno ostreľujú. Oksana to už nevydržala. Zobrala dcéru a uchýlila sa do ubytovne Duša Donbasu v meste Šachtersk.

Riaditeľka Galina, silná žena, v časoch mieru poisťováčka, rozpráva príhodu, ktorá Oksanu prinútila odísť. Neuveriteľné, ako sa ľudia zvyknutí na vojnu dokážu už zasmiať na veciach, z ktorých nám ostatným tuhne krv v žilách.

Takýto humor je až príliš čierny. „Cez ostreľovanie sa Oksana skryla, ako vždy, v pivnici. Veľmi potrebovala ísť na toaletu. Čakala, kým prestanú padať bomby, a potom vybehla von. Pozerá - a latrína nikde. Pozrie sa lepšie - a polovica mesta nikde.“

V ubytovni žijú vedľa seba rodiny s deťmi, starí ľudia, invalidi. Striedajú sa v službách v kuchyni. Varí sa spoločne. Voda tečie iba večer, vystačí však pre všetkých. Sláva Bohu, ako tu hovoria.

Skromné podmienky starej budovy si jej dočasní obyvatelia chvália. Hoci sú tu aj ležiaci pacienti s plienkami či chorí, pre ktorých zúfalo chýbajú lieky.

Riaditeľka Galina ukazuje inzulín. Humanitárna dodávka z Ruska. Priviezli ho v máji - v apríli sa mu skončila záruka. Chýbajú aj matrace, vankúše, periny, obliečky a topánky. Stále je to tu však znesiteľnejšie než v pivniciach, do ktorých sa ľudia skrývali pred bombardovaním. „Je úžasné sledovať deti. Doslova u nás rozkvitnú,“ usmieva sa riaditeľka Galina.

Spomína na dievčatko Soňu, ktoré jej po prvej noci povedalo: „Tak dobre som sa vyspala, ako už dlho nie, nikto v noci nestrieľal.“ A ako jej po mesiacoch vysedávania v pivnici v skrčenej polohe diagnostikovali skoliózu.

Všetky deti prvé dni v centre veľa jedia a spia. Potom sa upokoja. Ich popolavé tváričky naberú farbu. Po dvoch týždňoch sa pýtajú domov. Väčšina rodičov ich však už zapísala do školy v Šachtersku. Oksana svoju dcéru ešte nie. „Čakám do poslednej chvíle. Je 21. storočie. Možno sa vojaci predsa len dohodnú a vrátime sa domov.“

Ako zabudnúť?

V mestečku Torez sa napoludnie schádzajú obyvatelia do mestského centra. Sídli v jednoduchom dedinskom dome s obyčajnou kuchyňou, no denne tu pripravia stotridsať obedov. „Bez nich by sme už dávno zomreli od hladu,“ hovorí dôchodkyňa Ľudmila. Od štátu nevidela svoj biedny dôchodok dlhé mesiace.

Česká humanitárna organizácia Člověk v tísni bude aj sem dodávať potraviny, keď DNR konečne odvolá zákaz distribúcie humanitárnej pomoci, ktorý platí od začiatku júla. Vraj pre preregistráciu charitatívnych organizácií. „Ešte že sa nám urodili zemiaky,“ pridávajú sa nad polievkou ďalšie staršie ženy.

Po varené jedlo, chlieb a čaj prichádzajú aj mladí, rodiny s viacerými deťmi. Obyvateľom DNR skromné príjmy často nestačia ani na základné potraviny. Zato ich však kŕmia propagandou.

Obyvatelia Torezu sú napríklad neochvejne presvedčení, že s ukrajinskou armádou bojujú vojaci NATO, ich nevyplatené dôchodky zadržiava Ukrajina a jediný štát na svete, ktorý im posiela humanitárnu pomoc, je Rusko. Slzy, hnev a zúfalstvo, to sú pocity týchto ľudí. A vláda DNR zatiaľ vo svojom plátku oznamuje, že bude vyplácať dôchodky v amerických dolároch.

Znie to síce veľkolepo, no dôvod je jednoduchý - míňajú sa bankovky. Ťažko odhadnúť verejnú mienku v Donbase. Sú tu ľudia presvedčení o svojej novej republike so všemocným Ruskom za chrbtom, ľudia, ktorí váhajú, kam sa pridať, aj takí, ktorých životná situácia prinútila zostať v DNR.

Podľa odhadov má aj v mestách pod kontrolou Ukrajiny myšlienka samostatnej Novorossije podporu. No ľudia si hlavne želajú, aby sa skončila vojna.

„Chcel by si, aby tu bola opäť Ukrajina?“ pýtam sa Sergeja, ktorý v obchodoch a u trhovníkov za hranicou nakupuje potraviny pre širokú rodinu a známych, doslova uväznených v DNR. „Ako to celé vrátiť naspäť?“ odpovedá otázkou. „Navzájom na seba strieľame, zomreli ľudia, deti. Až ďalšia generácia môže zabudnúť.“

  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].