Timgad: Jedno z najlepšie zachovaných rímskych miest.

Pamiatky ako v Ríme, bulváre ako v Paríži. A k tomu nekonečná púšť

Alžírska púšť je krajšia ako americké parky, Alžír pôvabnejší než Paríž a pamiatky zachovanejšie ako v Ríme.

V ruke mám vytlačený palubný lístok do lietadla, napriek tomu nie je miesto. Už včera zrušili let pre piesočnú búrku. Hádam sa na letisku, že musím letieť.

Možno si poviete, že sa mám odvolávať na pravidlá v leteckej doprave, ale v Alžírsku platia iné zákony. Prosby, úsmev, zaťaté päste, rozdrapovanie na letiskovej ploche nakoniec dali zelenú do vysnívaného lietadla, ktoré ma zoberie na juh krajiny.

Padám unavený a vyčerpaný do sedačky. Vedľa mňa sedia Tuarégovia vo svojich veľkých pestrofarebných turbanoch a ženy majú na rukách henové vzory. Pristávam v strede Sahary. Čierna asfaltová plocha je obklopená saharským pieskom a neskutočnou horúčavou okolo 50 stupňov.

Šesť dní budem v krajine bájnych Tuarégov, ktorých nájdete nielen v Alžírsku, ale aj v Líbyi, Nigeri, v Mali i Mauritánii. Mojím sprievodcom je Tarek, ktorý je nielen vodič a spolu s kamarátom aj kuchár, ale tiež znalec miestneho prostredia.

Ako vyzerá Sahara?

Moja predstava bola, že tam je len piesok, obrovské duny a neskutočné teplo, v ktorom dokáže prežiť iba ťava dvojhrbá. Presne tak to bolo prvé hodiny, keď som ako odušu fotil nejednu päťstometrovú dunu. Neskôr sa mi Sahara odkryla do inej krásy, o ktorej som netušil, a dnes, keď ukazujem svoje fotografie kamarátom, majú pocit, že som bol azda niekde v parkoch USA.

Raz sa pozeráte na skalné útvary, ktoré sa podobajú tým z Monument Valley alebo Arches. Onedlho sa prostredie zmení, ako keby ste boli v Bolívii na veľkej soľnej púšti, a žltý piesok nahradí čistučký biely a planina je taká rovná, že nevidíte na koniec.

Piesok počas dňa hrá všetkými farbami od červenej cez žltú až po krásnu gýčovú oranžovú farbu. Vôbec nám neprekáža, že jeho zrnká máme všade, že ho jeme, pijeme a ležíme na ňom. Tá krása sa nedá opísať.

V momente, keď máme pocit, že nič krajšie nemôže prísť, nás prekvapí niečo nové. Teším sa z každej minúty a vôbec mi neprekáža ani extrémna horúčava, ktorá dosiahla až 58,3 stupňa.

GPS v hlave

Nestretávame jediného človiečika. Sme tu sami. Pýtam sa Tareka, kde má GPS na orientáciu. Ukáže prstom na svoju hlavu a zasmeje sa. „Keď stráviš celý život na Sahare, poznáš každú dunu, piesok a údolie.“

Sám pochádza z dvadsaťdvačlennej domácnosti a jeho rodina je roztrúsená v okolitých krajinách. Tá najbližšia - Líbya - je od nás dvadsaťdva kilometrov. Džípmi vychádzame na duny, na okraje hlbokých červených kaňonov, ale dostaneme sa aj na miesta, kde sú maľby staré okolo 15-tisíc rokov.

„Sahara bola voľakedy zelená a plná riek a vodných plôch,“ vysvetľuje Tarek, keď sa čudujem, že na obrázku sú nielen ťavy, ale aj levy, žirafy a slony. Večer si len tak vyhliadneme piesočnú dunu a tam kempujeme.

Tuarégovia kuchtia neskutočné pokrmy od chleba v pahrebe až po držky s kuskusom. Čo mi však najviac zarezonovalo, je ich silný zelený čaj s obrovskou dávkou cukru. Napriek tomu, že vonku je horúčava, teplý čaj vás úžasne schladí. Voda sa uskladňuje v koži z kozy a vydrží čerstvá až týždeň. Všade najprv skontrolujeme, či na mieste nie sú škorpióny a hady...

„Ráno si dávaj pozor, či v topánkach nemáš škorpióna! Ak ťa uštipne, nemáme vôbec šancu,“ vystríha ma Tarek. Sahara nie je len krásne, ale aj nebezpečné miesto, ktoré neodpúšťa žiadnu chybu.

„Už v dávnych dobách tu platilo nepísané pravidlo - keď si niekoho našiel bez vody a jedla, nielenže si ho ubytoval na tri dni, ale pri odchode si mu poskytol aj poživeň. Aj keby to bol tvoj úhlavný nepriateľ,“ vysvetľuje Tuarég.

Rozprávame sa pri ohníku v strede krásnej ničoty a keď sa pozriem hore na hviezdnu oblohu, vidím azda miliardu hviezd. Vyjdem si na piesočnú dunu, na cestu mi svieti jasný Mesiac a započúvam sa do ticha. Ako znie ticho? To sa nedá opísať, to sa musí zažiť. Ticho, hviezdy a skalné útvary, ktoré si tu stoja v strede rozpáleného saharského piesku.

To som ešte netušil, že sa blíži poriadna púštna búrka. Bezvetrie sa postupne mení na jemný vánok a v diaľke vidno obrovskú tmavú hradbu. Vietor je čoraz silnejší, piesok sa okolo mňa krúti, až kým nedorazí tmavá piesočná hradba. Úžasné divadlo sa mení na boj, kde sa schovať pred pieskom, i keď viete, že je dopredu prehratý.

Zabalíme sa do spacích vakov a len počúvame, ako do nás búši. Keď sa chceme nadýchnuť zo spacáka, dýchame aj ostré zrniečka. Po dnešnej noci vravím, že piesok dokáže aj pršať.

To, že piesok máme všade, vo vlasoch, v ušiach i v nose, nás ani neprekvapuje, ale to, že ho objavíme aj v uzavretých fľašiach, mi pripomína Copperfieldove kúzla. A či nám to prekáža? Nie, ráno sa smejeme z ďalšieho zážitku, ktorý sme mali v tomto rozpálenom pekle s názvom Sahara.

Rímske mestá

„Ak chcete obdivovať zachované rímske mestá, nesmiete ísť do Ríma, ale radšej do Libanonu, Sýrie alebo do Alžírska.“ Tieto slová od profesora rímskych dejín sa mi vryli hlboko do pamäti. Keď som svojim blízkym vravel, že idem do Alžírska, nevedeli, čo ma tam ťahá.

Mňa však poháňali mestá ako Tipasa, Timgrad a Djemila, ktoré na starovekej mape rímskeho sveta boli na dôležitých miestach a neboli také zničené ako iné metropoly vybudované Rimanmi.

Zachované ulice, námestia, fóra, trhoviská i kúpele. Dokonca aj chrámy zasvätené hlavnému bohovi Jupiterovi stoja tak, ako keby ich teraz vybudovali. Tu nepotrebujete žiadne ukážky, ako voľakedy budova vyzerala. Všetko máte pred sebou ako na podnose, a to bez zástupov turistov.

Fascinujú ma trhoviská, kde sú stále nápisy v latinčine s pravidlami obchodu či odmerkami. Niekoho fascinujú staroveké záchody, ktoré boli spoločné a diskutovalo sa v nich. Keď prichádzame k chrámu Bakchusa, sprievodca nám priblíži oslavy asi najpopulárnejšieho boha vína v rímskom svete.

„V ten deň sa občania zišli pred chrámom, aby sa mohli spoločne opiť a zabávať sa. Hlavný kňaz sa nielen opil, ale aj verejne na oltári obcoval s nejednou kňažkou.“

Jeho slová sa dajú ľahko overiť na miestnych mozaikách, ktoré patria medzi najkrajšie na svete, a verte, že som videl mnohé. Amfiteátre, prístavy, pohrebiská ma neustále prenášajú do dávnych čias. Ak by bola súťaž o najkrajšie rímske mesto, vyhrá Djemila a tie ostatné sa pobijú o druhé miesto.

Ach, Alžír…

Biele mesto na brehu Stredozemného mora. Ak by som vás vysadil v strede mesta a vy by ste mali uhádnuť, kde ste, asi by ste tipovali Paríž. Široké bulváre, veľkolepé domy, vínotéky v strede islamskej krajiny...

Vedeli ste, že Paríž, tak ako vyzerá dnes, sa inšpiroval za čias Napoleona III. práve výstavbou Alžíra? Aspoň to tvrdil môj sprievodca, miestny historik, a dôkazy som našiel aj v múzeu. Prví architekti si to vraj vyskúšali práve v Alžíri.

Široké bulváre, domy s vysokými stropmi - keď to videli dekadentní Parížania, pustili sa do prestavby svojej metropoly. Tam už uplatnili všetku fantáziu a bohatstvo, ale prvé inšpirácie pochádzajú práve z Alžíra. Miestni sú na to právom hrdí a keď im pohladíte ego, že Alžír je krajší ako Paríž, hneď vás pozvú na kávu.

Fascinujú ma budovy z 19. storočia s veľkými schodiskami a hlavne starými výťahmi, ktoré dnes nájdete skôr v múzeu. Zatvorím za sebou železnú mrežu a starou pákou zvolím poschodie v staručkom hoteli, kde býval známy francúzsky spisovateľ Albert Camus. Výťah poriadne zaškrípe, nadhodí sa a lenivo vylezie na poschodie, kde je staručký bar s dubovými stolmi.

Čašník v bielej košeli a s motýlikom mi prinesie skvelé červené víno z alžírskej vinice a pri gýčovom výhľade na prístav si zaspomínam na román a jeho hrdinov z nejednej knižky od francúzskych spisovateľov, ktorí tu hľadali svoju inšpiráciu.

Už sa ani nečudujem, že Francúzsko sa nechcelo vzdať tejto kolónie, ktorá bola pre nich perlou. Alžír milujem spolu s jeho kávou. Starci sedia na zachovaných secesných stoličkách a popíjajú čiernu tekutinu, ktorá by zobudila aj mŕtveho.

Kaviarne majú svoj štýl a baristi patria medzi vychýrených odborníkov. Tu sa nestane, že dostanete zlú kávu. Príjemná morská klíma, dobré jedlo, krásne mesto, čo viac si môžete priať na dovolenke?

Kolíska vzdelanosti

Cesta pokračuje do ďalších alžírskych miest na úrodnom severe. Mestá ako Oran a Tlemcen mi spočiatku nič nevravia. Oran je miesto, kde sa nielen vylodili spojenecké vojská počas druhej svetovej vojny, ale je to aj mesto s osmanskými pevnosťami. Keďže turistov je tu ako maku, všetky nám odomykajú a opäť sa topím blahom nad architektúrou pevností.

Krásne zachované a turistický priemysel o tom ani nevie. Možno je to aj preto, že dnes Alžírsko nemá dobrú povesť, je spojená aj s negatívnymi emóciami k islamu. Večer to celé rozoberáme pri víne vo vinárskej oblasti Tlemcen.

„Boj za nezávislosť v 50. rokoch bol ťažký, ale nedá sa to porovnať s tým, čo nastalo v 90. rokoch. Alžírsko si ešte nezvyklo na dávku demokracie, ktorú si každý vysvetlil po svojom, a vytvorilo sa niekoľko bojujúcich frakcií.

Každý po niekom strieľal a ani nevedel prečo. Prvá Arabská jar sa začala v Alžírsku a dnes napriek útrapám z minulosti je všetko na dobrej ceste. Museli sme tým prejsť a veríme, že v okolitých krajinách skoro nastane mier.“

Celý rozhovor vedieme v meste, ktoré bolo v stredoveku kolískou vzdelanosti v Afrike. Zakladali sa tu univerzity, tie konkurovali Granade. Alžírsko ma prekvapilo. Možno je to tým, že keď veľa nečakáte, budete viac nadšený. Bohatý sever a púštny juh. Ak by mi niekto pred cestou povedal, že túto krajinu označím za to najlepšie, čo som kedy videl, neuverím mu.

O autorovi

Martin Navrátil (35) vyštudoval históriu. Trinásť rokov aktívne cestuje po svete a prešiel vyše 150 krajín.

Počas svojej kariéry turistov nielen sprevádzal, ale aj organizoval prvoexpedície a cesty do mnohých málo navštevovaných destinácií ako Afganistan, Alžírsko, Komorské ostrovy a Sibír. Momentálne ho fascinuje Hodvábna cesta a jej tradície, ktorým sa chystá venovať najbližší rok.


  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].
VIDEO Plus 7 Dní