Ostreľovanie pevnosti Douaumont: Počas bojov zasiahli pevnosť viac než tisíckrát.

Peklo pri Verdune: Vojaci bojovali poloslepí a pili vlastný moč

Ako dnes vyzerajú miesta, kde sa odohrala jedna z najkrvavejších bitiek histórie? Trvalo dlho, kým na zemi otrávenej jedovatými plynmi začali rásť prvé stromy.

Okolie pevnosti Douaumont dnes už nepripomína hrôzostrašné bojisko. Kam oko dovidí, zelenie sa tráva, stromy, kríky. Takmer pred sto rokmi to bolo iné. Krajina sa podobala na povrch Mesiaca.

Kráter pri kráteri, po tráve a kríkoch ani stopy. Sem-tam vytŕčal zo zeme pahýľ stromu. A všade mŕtvoly, stovky, tisíce, desaťtisíce. Pod jednou z nich ležal v blate zakrvavený popísaný list papiera, ktorý sa akýmsi zázrakom zachoval.

„Milá mama, prekročili sme les Vaux Chapitre a to, čo sme videli, je hrôza. Jeden kráter vedľa druhého a v každom ležali traja-štyria mŕtvi. Francúzi aj Nemci, jeden na druhom. Sú tu mŕtvi z októbra, pod nimi tí, čo padli v júni, a pod nimi kostry tých z marca.

Niektorí stále vyzerajú, akoby spali, modré a sivé uniformy sú dnes zelenkasté. Videli sme kusy ľudských tiel, sú takmer ako stromy, ktoré tu nemajú koruny ani konáre.

Strely ich roztrhali až po korene. Je tu pusto a ticho. Obrovský cintorín ľudstva. Preskakujeme mŕtvych a bojíme sa ich. Zajtra ideme do útoku my. Modli sa za mňa.“

Mlynček na mäso

Písal sa dvadsiaty prvý február 1916. Tisícdvesto nemeckých kanónov rozmiestnených na fronte širokom sotva tridsať kilometrov dostalo rozkaz na paľbu. Počas deväťhodinovej delostreleckej prípravy vystrelili vyše milióna nábojov.

Tak sa začala jedna z najkrvavejších a zároveň najzbytočnejších bitiek histórie. Trvala takmer desať mesiacov a je známa ako verdunský mlynček na mäso.

Boje pozorne sledovali médiá na celom svete. Od prvých chvíľ to preto bola pre obe bojujúce strany otázka cti a prestíže. Na konci bitky nebolo víťaza. Len státisíce mŕtvych. Najnovšie výskumy hovoria až o milióne padlých vojakov.

Front sa však po skončení bojov o starobylé mesto Verdun a okolité pevnosti prakticky nepohol z miesta. Zato deväť lotrinských dedín, ktoré ležali priamo na bojisku, naveky zmizlo z mapy Francúzska. Rozbité mesto po vojne opäť vzkriesili z ruín.

Strašnú minulosť pripomínajú mnohé pamätníky. Najmä múzeum v podzemných chodbách citadely veľmi zaujímavým spôsobom približuje život vojakov v prvej svetovej vojne. Stačí nasadnúť do automaticky riadeného vozíka a potom už len pozerať a počúvať.

Nedobytný Douaumont?

Bitka pri Sedane v roku 1870 ukončila vojnový konflikt medzi Francúzskom a Pruskom. Sebavedomí Francúzi dostali studenú sprchu. Prehrali a navyše prišli o Alsasko a časť Lotrinska.

To bol dôvod na vybudovanie novej obrannej línie na hraniciach s Nemeckom. Na starosť to dostal skúsený vojenský inžinier Séré de Rivières. Na štyridsaťkilometrovej ploche dal vybudovať tridsaťosem pevností. Najsilnejšiu, Douaumont, dokončili až v roku 1913.

Mala byť nedobytná. Na svete nebolo podobnej. Dlhá štyristo metrov s dvomi podzemnými podlažiami. Po kilometroch jej chodieb prevážali muníciu na prekladateľných koľajniciach. Strop bol nepriestrelný. Tvorila ho skala, piesok, dvaapolmetrová vrstva špeciálneho betónu a zem. Z okolitého terénu pritom pevnosť veľmi nevytŕčala.

Počas bojov v roku 1916 zasiahlo pevnosť vyše tisíc granátov. No jedinú dieru do nej dokázala urobiť iba Tlstá Berta, nemecký kanón kalibru 420 milimetrov. Aj to zboku. Bolo to 14. decembra 1916. Výbuch zabil dvadsaťjeden vojakov.

Našlo sa však len štrnásť tiel.

Sedem ostatných rozmetalo na kúsky. Dnes je na tom mieste pamätná tabuľa s ich menami. Napriek proklamovanej nedobytnosti bola pevnosť v roku 1916 dobytá. Dokonca až dva razy. Najskôr Nemcami na konci februára. Potom ju opäť dobyli Francúzi na konci októbra. Počas nemeckej okupácie došlo v pevnosti k najväčšej tragédii.

Ōsmeho mája vybuchol sklad granátov a vzápätí začal horieť sklad plameňometov. Zahynulo pri tom vyše osemsto mužov. Nemci sa ich pokúšali pochovať vonku. Pre prudké boje to však bolo veľmi zložité. A tak padlo rozhodnutie uložiť telá do kazemát a tie zabetónovať. V masovom hrobe v pevnosti tak spočíva 679 kostier.

Holub hrdina

O pár kilometrov ďalej je pevnosť Vaux. Dnes je tiež prístupná verejnosti. Podobne ako v podzemí Douaumontu je vnútri chladno a z betónových stropov sem- -tam kvapká voda. Väčšine návštevníkov čoskoro naskakuje husia koža.

Niektorým už len z nevľúdneho prostredia, iným z príbehu pevnosti, ktorý počúvajú v slúchadlách. Na konci obliehania došla obrancom voda a smäd hasili len vlastným močom, mnohí boli hluchí od výbuchov delostreleckých granátov a poloslepí z neustáleho dymu. No bojovať neprestávali.

Posledné dni pred dobytím pevnosti Nemci postupovali len päť metrov za dvadsaťštyri hodín. Vaux bránili Francúzi až do skorého rána siedmeho júna 1916. Potom veliteľ Raynal a tých neveľa mužov, ktorí zostali zo 670-člennej posádky nažive, kapitulovali.

Nemci si statočnosť obrancov vážili. Raynalovi dokonca nemecký korunný princ, ktorý velil pri Verdune, venoval čestnú šabľu. Dva dni pred kapituláciou poslal veliteľ pevnosti Vaux holuba číslo 785-15 so žiadosťou o pomoc.

„Stále sa ešte držíme, trpíme pod plynovými útokmi a plameňometmi. Je nutné nás vyslobodiť. Zariaďte spojenie cez Souville. Je to môj posledný holub...“ Keď vták priletel do cieľa, do citadely vo Verdune, skonal. Podľahol zraneniam a otrave z výparov jedovatých plynov nad bojiskom. Stal sa hrdinom.

Statočnému holubovi neskôr odhalili na pevnosti pamätnú dosku. Keď pomoc neprichádzala, pokúsila sa z obkľúčenia prebiť 23. rota 238. pešieho pluku. Po troch hodinách boja padlo do zajatia posledných dvadsaťdva z pôvodného počtu stosedemdesiatdva mužov.

Lavillov denník

Kúsok od najväčšieho cintorína na verdunskom bojisku, kde je pochovaných 130-tisíc vojakov z celého sveta, sme sa v záhradnej reštaurácii zoznámili so psychológom Jeanom-Paulom Labedadom. Usrkával červené víno a listoval v čiernom zošite, denníku svojho deda Georgea Lavilla, ktorý pri Verdune pred sto rokmi bojoval.

„Príbeh môjho starého otca je jednoduchý. Naša rodina pochádza z oblasti Bordeaux. Rodičia starého otca mali šesť synov a všetkých šesť odišlo do vojny.

Štyria z bratov, Octave, Gabriel, Louis a Hubert, padli. Neviem ani, kde sú pochovaní. V tom čase existoval taký rituál, ktorý musel byť príšerný pre každú mamu. Spočíval v tom, že smrť vojaka chodil osobne oznámiť starosta obce.

Tak to bolo aj v ich prípade. Starostu videla moja prababka vždy už z diaľky, pretože ich dom stál na kopci. A dobre vedela, prečo prichádza. Keď sa blížil k ich domu, hádala len, aké meno vysloví,“ rozpráva Jean-Paul Labedade.

Keď padol štvrtý z bratov Lavillovcov, napísal ich otec na ministerstvo vojny. Potom zvyšných dvoch bratov stiahli z predných línií a poslali na menej nebezpečné pozície. Obaja prežili. „Takto sa zachránil môj starý otec, ktorý si písal tento denník,“ pokračuje Jean-Paul Labedade.

„Starý otec vyrábal obruče na kolesá, čiže vedel narábať zároveň s drevom aj s kovom. Dodnes si spomínam na vôňu jeho dielní, mal ich dve, jednu na drevo a druhú na železo, čo sa nemohlo miešať, pretože na železo treba vyhňu a oheň. O vojne mi hovoril, že niekedy prešli celé týždne, keď sa nič nedialo, a z ničoho nič nastal chaos a začalo sa intenzívne bojovať.

V zákopoch strávil celé dva roky. Oženil sa len týždeň pred tým, než narukoval. Moja mama prišla na svet až po vojne. Starý otec žil ďalej svojím predošlým životom, až kým neumrel vo veku osemdesiatšesť rokov,“ končí rozprávanie Jean-Paul Labedade.

Storočný zápisník obsahuje veľa nákresov zbraní a nábojov, čo dáva tušiť, že Georges Laville mal veľký zmysel pre detail a rozumel sa dobre remeslu. Posledné slová v zápisníku sú: „Prímerie, víťazstvo.“ A pri nich dátum 11. november 1918.

Legenda prežíva

Tranchée des Baionnettes, hlása orientačná tabuľa. Bajonetový zákop. Pamätník neďaleko obrovského cintorína a kostnice patrí k najnavštevovanejším miestam na verdunskom bojisku. Zaslúžila sa o to hrôzostrašná legenda, ktorá vznikla po jeho objavení. Akoby tých skutočných hrôz pri Verdune nebolo dosť.

Po vojne, v roku 1919, zbadali náhodou na mieste niekdajších zákopov trčať zo zeme desiatky bajonetov. Hotové železné strnisko. Nález sa stal okamžite senzáciou. Pušky totiž patrili mŕtvolám, ktoré stáli jedna vedľa druhej pod nánosom zeminy. Pochovaní za živa! - hlásali novinové titulky.

Statočných vojakov pripravených vyraziť do útoku malo v zákope zasypať po obrovskom výbuchu delostreleckého granátu. Odborníci sa márne snažili vysvetliť, že také niečo sa nemohlo stať, že sa to prieči fyzikálnym zákonom. Nehovoriac o bežných ľudských reakciách.

Fanúšikovia legendy o tom nechceli nič počuť. Príbeh bol príliš „dobrý“. Dostal sa napokon i do turistických sprievodcov. A hoci sa po rokoch pri exhumácii mŕtvol dokázalo, že vojaci zahynuli už predtým, než ich prikryla zem, mýtus žije ďalej.

Skutočnosť je však iná. Časť zákopov postupujúce nemecké vojská iba využili ako masový hrob. Mŕtvoly ukladali vedľa seba postojačky, aby ušetrili miesto. A bajonety nechali trčať zo zeme naschvál, aby označovali miesto hrobu.

Tranchée des Baionnettes dnes prekrýva veľkolepý prístrešok, chrániaci zvyšky zákopu pred poveternostnými vplyvmi. Krátko po zrode mýtu ho dal vybudovať americký bankár, milionár George T. Rand, na ktorého legenda veľmi zapôsobila.

Jazvy zostali

Okolitá krajina pri Verdune sa síce opäť zelenie, no trvalo dlho, kým na zemi otrávenej jedovatými plynmi začali rásť prvé stromy. V riedkych lesoch dodnes vidieť, kade sa tiahli zákopy, na trávnatých plochách sú ešte vždy stopy po kráteroch vyhĺbených delostreleckými granátmi a bombami.

Niektoré zo zákopov sú zakonzervované, aby ako pamätníky pripomínali strašné časy, od ktorých uplynulo už sto rokov. A na mnohých miestach stále sú v zemi kostry neznámych vojakov z veľkej vojny.


  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].
VIDEO Plus 7 Dní