Plno obrazov: Artefakty uskladnené v dome, kde údajne Matka Tereza spávala počas svojich návštev Skopje. Kým ho v roku 1963 nezničilo zemetrasenie, stál v týchto miestach kostol, kde ju pokrstili a kam každý deň chodievala.

Po stopách Matky Terezy: Čerstvá svätica z krvavého Balkánu

Misionárku považujú za svoju Macedónci, Kosovčania aj Albánci.

Blagoja Janeski, drobný sedemdesiatšesťročný chlapík, prichádza k pamätnému domu Matky Terezy v centre Skopje s taškou plnou kvetov. Pomaly ich rozdeľuje k nohám jednotlivých sôch: najprv obrovskej Matke Tereze na ulici, potom menšej Matke Tereze vo výklenku, ktorý pre ňu architekt pamätného domu naplánoval, a nakoniec Panne Márii v presklenej kaplnke na poschodí. Pred každou sa pomodlí, dotkne sa jej s posvätnou úctou a prežehná sa. V múzeu sa takto dotýka aj vitrín s vystavenými predmetmi a písomnosťami, ktoré patrili Matke Tereze, a jej obrazov. Po každom dotyku nasleduje prežehnanie. Verí, že z predmetov sa naňho takto prenesie sila a požehnanie.

Aj moja svätá

Je sobota 3. septembra. Zajtra budú Matku Terezu, rodáčku z macedónskeho Skopje, v ďalekom Vatikáne svätorečiť. Blagoja Janeski ukazuje pri pamätnom dome na miesta, na ktorých ju pred rokmi videl na vlastné oči. Prihovárala sa chudobným deťom na ulici. Neskôr sem priviedla štyri sestry misionárky. Dodnes pôsobia v Skopje. Starajú sa o starých a chudobných.

Starý muž nie je katolík. „Som pravoslávny, ale ona je aj moja svätá,“ hovorí presvedčene. „Dávala nám príklad, ako žiť. Keď Ježiš na kríži riekol: Žíznim, nebol to smäd po vode. Bol to smäd po láske. Matka Tereza je pre nás príkladom lásky. Ľudia by nemali byť na seba zlí a hnať sa len za peniazmi. Keby sme sa mali radi tak, ako nám to ukázala Matka Tereza, neboli by vojny ani utrpenie.“

Blagoja Janeski: Hoci pravoslávny, pravidelne sa modlí k Matke Tereze.
Blagoja Janeski: Hoci pravoslávny, pravidelne sa modlí k Matke Tereze.
Jana Čavojská

Blagoja Janeski: Hoci pravoslávny, pravidelne sa modlí k Matke Tereze.FOTO: Jana Čavojská

Koľko filozofie od jednoduchého pekára! Starec dodnes pracuje aspoň pár hodín denne, pečie burek - tvrdí, že dnešní mladí sú na robotu leniví -, napriek tomu sa mu v tejto chudobnej krajine nežije ľahko. Po tom, ako vykoná svoju zvyčajnú sobotnú ceremóniu, počká na bielu dodávku manželov Stankovských, ktorí tu každú sobotu rozdávajú jedlo bezdomovcom. Aká symbolika. Pri pamätnom dome Matky Terezy Vesna a Toni, hoci adventisti, robia to, čo ona robila celý život: kŕmia najchudobnejších. Predavačka kníh a manažér dajú každú sobotu dokopy dvesto porcií jedla. Okrem toho zháňajú oblečenie, hygienické potreby a nábytok pre rodiny s nízkym príjmom. Blagoja Janeski odchádza domov so svojou porciou jedla v plastovom boxe a polovicou chleba.

Chudobní zo Skopje: Toni Stankovski, manažér v Coca-Cole, rozdeľuje každú sobotu jedlo bezdomovcom a najchudobnejším obyvateľom mesta.
Chudobní zo Skopje: Toni Stankovski, manažér v Coca-Cole, rozdeľuje každú sobotu jedlo bezdomovcom a najchudobnejším obyvateľom mesta.
Jana Čavojská

Chudobní zo Skopje: Toni Stankovski, manažér v Coca-Cole, rozdeľuje každú sobotu jedlo bezdomovcom a najchudobnejším obyvateľom mesta.

FOTO: Jana Čavojská

Svetoobčianka

Tu na Balkáne, uprostred priesečníka východu a západu, kresťanstva a islamu, na mieste, kde sa o hlavné slovo hlási aj niekoľko etník, a spomienky na vojnu, v ktorej sa zabíjalo pre národnosť a náboženstvo, sú ešte príliš čerstvé, sú svätí veľmi dôležití. Matka Tereza požíva obrovskú úctu. Ľudia o nej hovoria ako o vzore a vyjadrujú svoju obrovskú radosť aj hrdosť na to, že rodáčka z Balkánu pohla srdcami celého sveta a v nedeľu to uznala aj cirkev. „Pre nás bola svätá aj doteraz,“ podotýka mladá sprievodkyňa v pamätnom dome Matky Terezy Snežana Aleksovska.

Vlastným menom Agnes Gonxhe Bojaxhiu sa narodila v roku 1910 v Skopje v rodine kosovských Albáncov. Dnešné Kosovo aj Macedónsko boli vtedy súčasťou Otomanskej ríše. Pýtam sa Snežany, či sa Macedónčania, Albánci a Kosovčania o sväticu teraz nehádajú. „Podľa krvi bola Albánka,“ odpovie na moju otázku s úsmevom vedľa stojaca návštevníčka múzea, ktorá sa predstaví ako členka tunajšej albánskej komunity. „Matka Tereza o sebe hovorila ako o svetoobčianke,“ zareaguje Snežana.

Pamätný dom: Otvorili ho v roku 2009. Moderná stavba v sebe spája inšpiráciu otomanskou architektúrou s kamenným prízemím a modernú presklenú kaplnku na poschodí.
Pamätný dom: Otvorili ho v roku 2009. Moderná stavba v sebe spája inšpiráciu otomanskou architektúrou s kamenným prízemím a modernú presklenú kaplnku na poschodí.
Jana Čavojská

Pamätný dom: Otvorili ho v roku 2009. Moderná stavba v sebe spája inšpiráciu otomanskou architektúrou s kamenným prízemím a modernú presklenú kaplnku na poschodí.FOTO: Jana Čavojská

Na otázku, čo hovorí na kritikov Matky Terezy, ktorí jej vyčítajú neodbornú lekársku starostlivosť a fanatizmus, s akým chudobných vraj nechávala trpieť, aby sa priblížili k Bohu, odpovedá, že lektori pri príprave jej múzea hovorili s ľuďmi, ktorí ju poznali, a videli, čo všetko pre najchudobnejších na celom svete vykonala. A tieto činy hovoria proti kritikom.

S ružencom a dáždnikom

Na Matku Terezu si živo pamätá monsignor Antun Cirimotič. Ako biskupský sekretár ju sprevádzal počas všetkých štyroch návštev Skopje. Prvýkrát sa do rodného mesta vrátila v roku 1970. Vždy prichádzala iba na pár dní, najviac týždeň. „Cestovala naľahko, s jednou malou taškou, v ktorej mala ruženec a dáždnik,“ s úsmevom spomína na drobnú misionárku otec Cirimotič na Katolíckom župnom úrade v Skopje, kde sídli aj macedónsky Caritas a katolícke Rádio Maria; on je riaditeľom oboch týchto inštitúcií. Predtým viedol gymnázium a seminár. Tu sa pripravovali kňazi pre celú diecézu. V časoch Juhoslávie ju tvorilo Macedónsko, časť Kosova a časť Srbska. Teraz je záujemcov o duchovné povolanie málo. Najbližší seminár je až v Subotici na severe Srbska.

„Bola veľmi jednoduchá a skromná,“ pokračuje otec Cirimotič. „Nebolo v nej nič okázalé. Používala jazyk ľudí v uliciach, úplne prirodzene hovorila aj s tými najchudobnejšími. Iba z očí jej žiarila vznešenosť.“

Podľa otca Cirimotiča sa svätosť prejavuje v každodennom živote a v láske. „Matka Tereza je príkladom lásky k druhým hlavne pre dnešný svet, keď sa každý ženie za majetkom. Žila v skromnosti a napriek tomu som na nej videl, že je šťastná. Ľudia si myslia, že šťastie im prinesú peniaze, majetok, nové auto. Sú sklamaní, keď sa tak nestane. Ona nám ukazuje, že skutočné šťastie nám prinesie láska a dobrota.“

O Matke Tereze je známe, že nechcela vlastniť žiadny majetok. Sestrám vo svojej kongregácii hovorila: „Musíte žiť a jesť ako biedni, iba tak im budete rozumieť.“ Keď od pápeža Pavla VI. dostala do daru jeho limuzínu, požiadala ho o dovolenie auto predať a peniaze použiť pre chudobných. Aj za peniaze, ktoré dostala s Nobelovou cenou za mier v roku 1979, vybudovala nové misijné domy.

S ružencom: Ako táto žena, patriaca k albánskej katolíckej komunite v Letnici v Kosove, aj Matka Tereza mala ruženec často v rukách.
S ružencom: Ako táto žena, patriaca k albánskej katolíckej komunite v Letnici v Kosove, aj Matka Tereza mala ruženec často v rukách.
Jana Čavojská

S ružencom: Ako táto žena patriaca k albánskej katolíckej komunite v Letnici, v Kosove, aj Matka Tereza mala ruženec často v rukách.FOTO: Jana Čavojská

Ostrov v mori islamu a pravoslávia

Otec Cirimotič je hrdý na to, že Matka Tereza sa narodila na Balkáne. „Tu dostala základy pre svoj život svätice. Jej rodičia boli zámožní a pomáhali chudobným. Každý deň chodili do Kostola Najsvätejšieho Srdca Ježišovho - už nestojí, zničilo ho zemetrasenie v roku 1963. Malá Agnes pristupovala každý deň na sväté prijímanie, spievala v kostolnom zbore, hrala tam divadlo. Tunajší jezuiti už vtedy pôsobili v Bengálsku. Cez nich získala prvé informácie o misionárkach a zatúžila stať sa jednou z nich.“

On sám je príkladom nevyspytateľnosti ľudských osudov v tomto kúsku sveta, kde sú etniká spletené tak silno ako korene stromov. Keď sa mocní nedávno pokúsili striktne ich oddeliť, celý pomyselný strom na to doplatil krvavou vojnou... V Skopje žije už 46 rokov, narodil sa síce v Kosove, ale jeho rodina patrí k chorvátskej menšine, má dávne korene v Dubrovníku a už niekoľko generácií žije v dedine Janevo. „V kosovskom regióne, ktorý je ostrovom katolicizmu v mori islamu a pravoslávia,“ prízvukuje.

V horách Kosova

Od Skopje cez kopec je pútnický Chrám Čiernej Madony v dedine Letnica. Pred sto rokmi boli obe miesta súčasťou Otomanskej ríše. Dnes je všetko inak. Letnica leží za hranicou, v Kosove. Zo Skopje je to autom po cestách niečo vyše sedemdesiat kilometrov. Pútnici tam kedysi chodili cez kopce pešo. Cesta trvala päť-šesť hodín. Aj Agnes Gonxhe Bojaxhiu tam rada chodievala. Bolo to práve tu, pod sochou Čiernej Madony, keď sa ako sedemnásťročná rozhodla zasvätiť svoj život Bohu. Mesiac pred osemnástymi narodeninami vstúpila do rádu írskych misionárok.

A kým sa oči celého sveta v nedeľu 4. septembra upierali na Vatikán a slávnostnú ceremóniu svätorečenia Matky Terezy, katolícka komunita v Letnici uprostred kosovských hôr s nadšením prežívala svoju vlastnú malú slávnosť. Kňaz Marijan Lorenci má každú nedeľu dve omše: v chorvátskom aj albánskom jazyku. Káže nahlas a zápalisto, akoby musel kričať na svojich veriacich ohromujúce slová; naturel tunajších ľudí si to tak vyžaduje.

Do chrámu prichádzajú vyobliekaní, dievčatá a mladé ženy s bezchybnými účesmi a mejkapom. V dlhom rade čakajú pred obrazom Matky Terezy. Každý jej chce potichu predniesť svoju prosbu, dotknúť sa obrazu - deti, ktoré naň nedočiahnu, dospelí zdvihnú - a prežehnať sa. Pred oltárom pokľaknú a prežehnajú sa dva- aj trikrát. V regióne, v ktorom náboženstvo zohralo dôležitú úlohu pri rozpútaní konfliktu a po ňom delí ľudí na komunity, sú okázalé prejavy viery dôležitejšie než inde.

Slávnosť: Počas omše v nedeľu 4. septembra podáva letnický kňaz Marijan Lorenci sväté prijímanie dievčaťu predstavujúcemu Matku Terezu.
Slávnosť: Počas omše v nedeľu 4. septembra podáva letnický kňaz Marijan Lorenci sväté prijímanie dievčaťu predstavujúcemu Matku Terezu.
ilustračné foto, Jana Čavojská

Slávnosť: Počas omše v nedeľu 4. septembra podáva letnický kňaz Marijan Lorenci sväté prijímanie dievčaťu predstavujúcemu Matku Terezu.FOTO: Jana Čavojská

Na začiatku albánskej omše vystupujú s krátkym tancom dievčatá v miništrantských rúchach a jedno v typickom bielo-modrom habite, ktoré predstavuje Matku Terezu. „Máme obrovskú radosť,“ hovoria veriaci počas slávnosti. Cítia, že Matka Tereza je tak trochu aj ich, veď sa narodila v katolíckej rodine kosovských Albáncov a práve tu, v tomto chráme, pocítila vnuknutie stať sa rehoľníčkou.

Pod zázračnou sochou

Letnica je maličká dedina. Podľa Marijana Lorenciho tu žije 34 chorvátskych katolíkov, do dvesto albánskych katolíkov a asi sto moslimov. V okolí sú dve dediny, kde tiež ešte posledných pár Chorvátov katolíkov zostalo. Sochu Čiernej Madony sem priviezli zo Skopje, keď tam Turci ničili chrámy. Vraj je stará až 750 rokov. Niektorí tvrdia, že videli, ako z jej očí stekali slzy. Hovorí sa o zázračných vyliečeniach vďaka modlitbám k soche. A páry z kresťanskej aj z moslimskej komunity, ktorým sa nedarí počať dieťa, sem prichádzajú s prosbou o potomka - a vraj sú potom vo svojom snažení úspešní.

„V tomto regióne žili Chorváti skôr ako moslimovia,“ rozpráva mi v sakristii Marijan Lorenci. Tvrdí, že v každodennom živote nepociťujú problémy ani národnostné napätie. „Kosovskí Albánci nemali nikdy problém s Chorvátmi. Len so Srbmi.“ Napriek tomu väčšina z nich cez vojnu v 90. rokoch odišla do Chorvátska. Každý rok 15. augusta, na sviatok Nanebovzatia Panny Márie, keď je v Letnici veľká púť, ich prichádza až štyritisíc. „Stále patria sem, k tomuto chrámu,“ hovorí Marijan Lorenci. Prirovnáva ich k biblickým židom v otroctve v Egypte. Aj oni si každý deň pripomínali svoju vlasť.

A vlasť Matky Terezy? Macedónčania, Kosovčania aj Albánci si myslia, že je tak trochu ich. Prívlastok má „z Kalkaty“, v Indii prežila väčšinu života, aj Indovia si ju privlastňujú. Ona sama sa považovala za svetoobčianku. Ako mi povedala Snežana, sprievodkyňa v múzeu v Skopje, to je najdôležitejšie.