Jaguár: Najnebezpečnejšia šelma juhoamerického pralesa.

Po stope juhoamerického jaguára

Chcela som sa pozrieť divej šelme do očí. Bez pušky, iba s biológom Alejandrom sme sa predierali argentínsko-brazílskou džungľou.

V Paraguaji sú vraj najkrajšie ženy, v Argentíne najlepšie steaky a v Brazílii ideálny život. Paradoxne, vo Foz de Iguazú, v mestečku, kde sa hranice týchto troch štátov spájajú, nenájdete nič z toho. Napriek tomu sem cudzinci chodia v húfoch. Lákajú ich impozantné vodopády Iguazú, vyššie než Niagarské a širšie než Viktóriine. A hadí jed, s ktorým obchodujú priekupníci na čiernom trhu. Mňa sem pritiahla úplne iná pohnútka, zatúžila som pozrieť sa do smaragdových očí jaguára. Dá sa ísť za ním do zoo alebo na safari, no ja som sa vybrala krížom cez džungľu plnú nástrah a predátorov. Len s domácim sprievodcom Alejandrom. V Argentíne nejestvuje zákon, ktorý by zakazoval „túlať sa naverímboha“ po pralesoch, no môže vás to stáť život.

Medvedíky nečistotné

Alejandro ma vyzdvihol neďaleko vodopádov, kde pomedzi návštevníkov pobehuje množstvo zvierat. Dávno stratili prirodzenú plachosť - kapybary, obrovské hlodavce s plávacími blanami na nohách, vďaka ktorým plávajú ako kačka, i húfy medvedíkov coati. Ľudia si ich fotia, ale nedotýkajú sa ich. V Južnej Amerike ich žije až pätnásť rôznych poddruhov, ako amatér ich však nerozoznávam. S Alejandrovým súhlasom som im hodila mandarínku. Okamžite sa nad ňou zhrčilo niekoľko medvedíkov, zmizla v ich útrobách aj so šupkou. Vzápätí som urobila osudnú chybu - z vrecka vyťahujem ďalšie ovocie. Zvieratká sa rozbehnú ku mne a drzo sa mi štverajú po nohách. Som v takom vytržení, že ani nezaregistrujem bolesť, ktorú mi spôsobili ostrými pazúrmi. Krvavé škrabance však neunikli Alejandrovi. „Ak nie si zaočkovaná proti tetanu, máš smolu!“ skonštatuje tichým hlasom. „Ak ti nohy do rána opuchnú, ihneď bež k doktorovi! Medvedíky sú prenášačmi aj ďalších nebezpečných infekcií, nesmieš si ich púšťať k telu!“

Pavučina ako volejbalová sieť

Pustili sme sa po prašnej ceste, kadiaľ biológovia prechádzajú autami a pravidelne monitorujú život v tejto oblasti. Kedysi vraj bola táto džungľa obrovská, no brazílska a paraguajská strana ju do značnej miery vyklčovala na poľnohospodársky účel. „My Argentínčania sme ju zachovali na osemdesiat percent!“ chváli sa Alejandro. V istom úseku sa cesta končí a po sotva badateľných chodníčkoch kráčame krížom cez subtropickú divočinu. Opona padla, náhla zmena svetla je šokujúca. Čím hlbšie sa vnárame do pralesa, tým je vegetácia hustejšia a koruny stromov prepúšťajú čoraz menej svetla. Pre život tohto biotopu slnečné lúče nie sú nevyhnutné, faune i flóre vystačí vzduch. Všetko teplo čerpajú priamo zo zeme, kde sa hromadí ako v obrovskom ohrievači. Sto metrov pod zemou sú vodné pramene, z ktorých by džungľa mohla existovať celých 50 rokov, aj keby za ten čas nepadla jediná kvapka dažďa. Vetvy a kmene stromov sú obrastené riasami, lišajníkmi, broméliami, helikóniami, papradím a ďalšími epifytmi. Araukárie a biele orchidey rodu Mariposa trónia na konároch stromov, po ktorých sa šplhajú leguány. A hoci iné zvieratá zatiaľ nevidieť, šelest v našej blízkosti prezrádza, že tu nie sme sami. Obrovské stromy argentínskej džungle poskytujú prístrešie mnohým čudesným obyvateľom. Napríklad aj žabe stromárke. Jej čierno-oranžové pruhovanie je výstrahou pre predátorov. „Čím má zviera krikľavejšiu farbu, tým je pravdepodobnejšie, že je prudko jedovaté,“ vysvetľuje mi Alejandro a dodáva, že Indiáni zabíjajú opice šípmi, ktorých hroty napúšťajú jedom týchto žiab. „Stoj!“ zašepká a prikáže mi skloniť hlavu. Podliezame obrovskú dvojmetrovú pavúčiu sieť. Jej tvorcu zbadám vzápätí - gigantický pestrofarebný pavúk! „Tento je neškodný, ale jeho sieť je pevná ako volejbalová, ťažko by si sa z nej vymotala!“ smeje sa môj sprievodca. „Loví do nej kolibríky. Jedovaté sú len vtáčkare a tarantuly, aj tých je tu požehnane!“

Keď harpya loví opicu

Napredujeme pomaly, Alejandro s mačetou v ruke mi razí cestu. Mnohé úseky sú zatarasené pováľanými pňami, cez oči ma šľahajú haluze, pokožka mi len tak horí od pŕhľavy. Zmes vtáčích škrekov naberá na intenzite. „Počuješ? To sú tukany!“ upozorňuje ma na nevšedný hlas vtákov, ktoré nevidím. „Pri troche šťastia možno uvidieť aj celý kŕdeľ,“ hovorí nadšene. V korunách stromov poletujú najkrajší zástupcovia operencov - zelené papagáje vyzerajú ako plody mangovníka, kolibríky s dlhými nožnicovými chvostmi ako záplava odtrhnutých kvetov unášaných vetrom. Ale celý tento zázračný svet zmĺkol v okamihu, keď sa kdesi nad stromami zjavila harpya. Dravý vták, ktorý váži až dvanásť kíl a rozpätie krídel má aj dva metre. „Keď tu poletuje harpya, potom musia byť nablízku aj opice!“ hovorí vzrušeným hlasom Alejandro. Harpya zlovestne plachtí a čaká na korisť. „Pozri, capuchino!“ upozorní ma Alejandro a ja si názov okamžite spojím s opicou - malpou kapucínskou Vtom harpya zaútočí a v rýchlosti zdrapí z konára opicu, džungľou sa rozľahne prenikavý vresk celej opičej čriedy. Po chrbte mi prebehne mráz a hlavou mi prebleskne jediná otázka - ak vták dokáže uloviť opicu, akou ľahkou obeťou môže byť človek pre tunajšie jaguáre?

Maskovacie manévre

Podzemné vody rieky Paraná na niektorých miestach džungle vytvorili mangrovové močiare. Krokodíla nehybne splývajúceho s brvnom na zelenej hladine som ani nezbadala. Nebyť Alejandrových pozorovacích schopností, unikli by mi i motýlie kukly na kmeni, ba aj zamaskovaný leňoch, driemajúci na strome. „V srsti leňochov rastú zelené riasy, preto sa tieto zvieratá dajú ťažko spozorovať v zelenom prostredí. Pohybujú sa veľmi pomaly a tak niektoré prežijú na jednom strome aj celý život,“ dozvedám sa. Na tvári i na končatinách mám krvavé škrabance, no od cesty za jaguárom ma to neodrádza. Na rozdiel od Alejandra som absolútne dezorientovaná. Je pre mňa záhadou, ako sa tu vyzná. V sparnom pološere na nás útočia moskyty, prepotené tričko sa mi lepí na telo, tenisky vyzerajú na rozpadnutie...

Dvetisíc dolárov za gram jedu

„Alejandro! Serpienta!“ kričím sťa zmyslov zbavená, s očami uprenými na hada pred mojimi nohami. Argentínčan sa vrhá k malému štrkáčovi a provizórnymi paličkami zo stebiel trávy mu šikovne odoberie mliečne zakalenú tekutinu. Jed. „Máme tu až osem druhov jedovatých hadov, najjedovatejší je koralovec, jeho jed dokáže zabiť dvoch ľudí naraz. Ak uštipne, hrozí opuch hrdla a postihnutý nedokáže ani len prehltnúť tabletku, preto treba protisérum pichnúť injekčne. Ale bežne človeku odumrú svaly na nohách a potom ich treba amputovať,“ desí ma. Biznis s jedom je veľmi rozšírený, pretože farmaceutické spoločnosti z neho vyrábajú lieky proti rakovine a epilepsii. Z jedu hada jararaca je vynikajúce lepidlo, ktoré sceľuje pooperačné rany a bráni vzniku infekcie. „Za gram jedu štrkáča platia päťsto dolárov, ale za gram jedu od jararaca až dve tisícky!“ šokuje ma môj sprievodca. Na získanie jediného gramu však treba „podojiť“ zhruba stovku hadov, takže mnoho usadlíkov v snahe poriadne zarobiť chová v šopách a stodolách tisícky plazov. „Kupujú ich od roľníkov a Indiánov za pár pesos a potom ich ohlušujú rockovou hudbou, aby hady zo stresu produkovali čo najviac jedu.“

Odsuňte ho ako skriňu

Argentínske subtropické pralesy sú snom každého botanika. Antúrie, nefrolepky, sansevierie, šplhavé filodendrony, monstery, difenbachie, tamarindá... Okúpané v rose vydychujú rastlinky korenistú vôňu, ich aróma je výrazná, niektoré voňajú citrónom, vanilkou, škoricou, iné fi alkami. „Obzvlášť kvietky orchideí sú priam omamné!“ varuje ma Alejandro. „Pri hlbokom nádychu dokážu človeka priviesť až do bezvedomia!“ Alejandro študoval biológiu v Buenos Aires a jeho zanietenie prírodou prezrádza, že si vybral správny smer. „Či som už niekedy stál zoči-voči jaguárovi?“ zopakuje moju otázku. „Ako stopár pracujem už jedenásť rokov, jaguáre tu vídavam tak často ako bežný človek túlavé mačky. Táto džungľa je ich domovom, tak by bolo skôr neprirodzené, keby som tu žiadneho nestretol.“ Keď vyzvedám, ako sa správať pri kontakte s týmto predátorom vážiacim 135 kíl, dostávam pozoruhodné vysvetlenie - vraj treba len stáť bokom, nie zoči-voči, uvoľniť mu cestu a ruky zdvihnúť vysoko nad hlavu, aby človek vyzeral väčší. „Potom má pred tebou rešpekt a neublíži ti.“ Na záver lakonicky dodáva, že v biologických príručkách sa odporúča, že ak sa jaguár dostane do tesnej blízkosti človeka, treba sa mu dlaňami zaprieť do boku a odsunúť ho ďalej od seba! Ako nejakú skriňu. Úprimne, toto si naozaj v realite nedokážem predstaviť. „Jaguáre vidno len raz za čas, pretože ich je málo. Na jedno teritórium pripadá vždy jeden samec a tri samice. Keď zbadáš na zemi poletovať množstvo motýľov, pravdepodobne tadiaľ prešiel jaguár. Motýle prilietajú všade tam, kde sa šelma vymočí, cicajú z moču soľ.“

Jaguárovi na stope

„Psssst!“ zdvihne odrazu môj sprievodca výstražne ukazovák a očami blúdi po okolí. Po strastiplnom putovaní sme konečne na stope jaguárovi? Vzrušenie vo mne prudko stúpa. Alejandro ma chytí za ruku a ťahá ma za sebou, s očami zapichnutými do akéhosi bodu na chodníčku pár metrov pred nami. Možno tam nájdeme čerstvú stopu laby najväčšej a najsilnejšej mačkovitej šelmy juhoamerického kontinentu! Vtom sa Alejandro ku mne otočí a radostne mi oznámi: „Máme my ale šťastie! Musel tadiaľto prejsť ani nie pred dvoma hodinami!“ Keď ma však privedie k svojmu „šťastnému“ objavu, zostávam v rozpakoch. Obaja hľadíme na čerstvú kopu jaguárích exkrementov. Kým vo mne sa mieša sklamanie s únavou, môj sprievodca je šťastný. Čupí nad smradľavou kôpkou, pichá do nej paličkou a s náramným úžasom mi oznamuje, že sú v nej zvyšky srsti. „Sú z kapybary, odhadujem, že ju ulovil a zožral včera večer.“ Ako zhypnotizovaný sleduje pestrofarebné motýle, ktoré prilietajú k páchnucemu exkrementu. Podobajú sa smaragdom vsadeným do zlata. Zlatom pre niekoho môže byť aj „kúsok z jaguára“.


  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].
VIDEO Plus 7 Dní