Peňiscola: Opevnený prístav na skale je s pevninou spojený iba uzučkým pásom.

Pobrežie pomarančového kvetu: Sviatky, ktoré sú pastvou pre oko a postrachom pre ucho

Španieli vedia žiť, v lete si užívajú množstvo festivalov. Na svoje si prídu aj turisti.

Valencia, hlavné mesto rovnomennej provincie, láka turistov krásnymi plážami a skvelým počasím. Len nesmie prekročiť únosné teploty. Keď v jeden deň dofičal horúci vzduch z Afriky, ortuť zrazu zo znesiteľnej tridsiatky poskočila a starosta vyhlásil najvyšší poplachový stupeň. V televízii tvrdili, že bolo rekordných štyridsaťtri, ale kde to merajú?

Celý deň som strávila v klimatizovanej izbe, hľadiac z okna na netypicky ľudoprázdnu pláž, ani tam sa nedalo existovať. Ešte večer bolo na teplomeroch štyridsaťštyri, a to mi už pripadalo ako príjemné ochladenie.

Vanilka a klobása

V okolí tretieho najväčšieho španielskeho mesta sa na obrovských poliach pestuje kvalitná ryža, a tak nie div, že práve tu sa zrodila paella. Často ju priamo pred vami pripravujú na špeciálnej nízkej panvici.

Predávajú ju vo všetkých veľkostiach, najväčšia má meter v priemere. Na paellu existuje mnoho receptov, no tá valencijská by mala obsahovať okrem ryže zeleninu, kuracie, králičie či kačacie mäso, slimáky, fazuľu a korenie. Lenže v takej páľave máte chuť iba na niečo studené.

Nájdete to v cukrárni Llinares na Plaza de la Reina, kde si jedného dňa povedali, že „vanilková zmrzlina je mŕtva“, a rozhodli sa uviesť na trh celkom nové príchute: údeného lososa, šošovicu, tekvicu s čokoládou, fabadu - fazuľovo-klobásovú polievku, tortillu - zemiakovú omeletu či gazpacho.

Na ančovičkovej zmrzline je pohodených i niekoľko rybičiek, aby aj cudzincom bolo jasné, o čo ide. Našťastie, najprv vám dajú ochutnať na lyžičke. Môj žalúdok protestoval po jedinom liznutí. Ani paradajková nič moc, až mi ústa vykrivilo. Pani bola na podobné reakcie zvyknutá, rovno mi nastavila smetný kôš, kam som ich odhodila. Hanba mi, skončila som na orieškovej klasike.

Nápoj bohov

Ďalší skvelý valencijský vynález je horchata či orxata, osviežujúci belavý nápoj s mandľovou príchuťou. Základom je šáchor jedlý, nazývaný i zemná mandľa. Vyzerá ako tráva, no pod zemou má hľuzy ako malé oriešky. Bol známy už v starovekom Egypte, steblá sa používali pri balzamovaní, našiel sa i v sarkofágoch ako potrava na večnú cestu pochovaného.

Do Španielska sa dostal počas maurskej nadvlády. U nás ho pod názvom tigrí orech poznajú rybári, ktorí naň chytajú kapry. Hľuzy sa po opláchnutí nejaký čas máčajú, potom sa popučia a do takto získanej šťavy sa pridá voda a cukor.

Horchata obsahuje množstvo vitamínov, minerálnych látok a antioxidantov. V centre Valencie sú dve starobylé horchaterie vyzdobené kachličkami - El Siglo a Santa Catalina. K vychladenému nápoju vám tu naservírujú aj fartons, sladké tyčinky z kysnutého cesta. No predáva sa i na ulici, z malých vozíkov, ako kedysi u nás zmrzlina.

Pani vám žufankou naplní veľký pohár a sotva ho dychtivo dopijete, už aj máte chuť utekať po druhý. V horúčavách, blížiacich sa k päťdesiatke, je to oveľa lepší životobudič ako káva.

Oko vo vode

Mestom preteká rieka Turia, ktorá neustále spôsobovala záplavy, a tak po katastrofe v roku 1957 rozhodli, že ju musia odkloniť. Architekt Ricardo Bofill mal geniálny nápad, keď koryto zmenil na park, ktorý sa ako zelená stužka vinie celým mestom. Sú v ňom ihriská, jazierka, fontány i romantické zákutia. Ľudia si sem chodia zabehať i posedieť pod rozkvitnutými stromami.

Dominanta mesta, Valencijská katedrála, je umelecký skvost plný pokladov, nachádza sa tu i mýtický svätý grál, kalich, z ktorého pil Ježiš pri poslednej večeri - vlastne jeden z mnohých, pretože s podobným tvrdením prišli viacerí.

V tržnici Mercado central sa choďte pozrieť na kurence. Predávajú ich v úplne inej polohe ako u nás. Ležiac na chrbte s dohora vystretými krídlami i stehnami vyzerajú ako povoľné ženy čakajúce na zákazníka. Na streche budovy sa krúti veľký farebný papagáj - vetromer. Je častou ozdobou domov, videla som i anjeliky a strigy.

Symbolom Valencie je však Mesto umenia a vied - Ciudad de las artes y las ciencias -, komplex extravagantných stavieb, venovaný vede a kultúre. Palác umenia pripomína rybu s otvorenou papuľou, planetárium oko, v ktorého zreničke sa ukrýva IMAX kino. Večer sa ako žiarivá pologuľa vynára z tyrkysovej vody.

Vo vedeckom múzeu sú zaujímavé technické vecičky a vynálezy, len musíte počkať, kým si ich na vlastné ruky odskúšajú všetci pred vami. Oceanárium predstavuje rôzne morské ekosystémy, živočíchy teplých i studených morí. Na jazierkach sa plavia kačky, medzi skalami sa pľačkajú mrože a tulene.

Ryby možno pozorovať priam intímne, ak nájdete odvahu vliezť cez nízky tunel do minibubliny uprostred akvária. Je tam však taký vydýchaný vzduch, že som sa radšej hneď aj vyplazila von, aby ma nemuseli vyťahovať. Ani vo voliére s ružovými vtákmi ajaja nevydržíte, darmo šuchoria perie, je tam smrad ako v Carihrade. Nechýba ani sklenený tunel, kde na vás zhora zlovestne zazerajú žraloky.

Pre silné nervy

Španieli vedia žiť, v lete býva v okolí množstvo festivalov. V Xative sú to trhy Fira d’Agost, kde ponúkajú korenie, keramiku, šunku i obličkovité vaky na víno. Jemný syr teta de bruja, bosorkino ňadro, ktorý tak i vyzerá. Typické čakany s farebnou stuhou, brmbolcom a so zvončekom. Ružové cibule, ktoré pustili šťavu a vyzerajú ako zakrvácané.

Čosi hruškovité v červenej tekutine, čo som musela okúsiť, lebo mi nik nevedel vysvetliť, o čo ide. Bol to nakladaný baklažán, chutil ako niečo medzi kyslou uhorkou a gulášom, mňam! Domáci sa tešili ako malé deti, keď videli, že sa zalizujem. Počas celého týždňa sa súťaží v lukostreľbe, vo varení paelly, konajú sa motocyklové preteky, korida, koncerty i tance.

Kúsok od centra sú trhy so zvieratami. Očakávaná je najmä Gran Mascletá - tradičná delobuchová šou. Ide o streľbu, ktorá vytvára hlučnú, rytmickú kompozíciu. Masclets, veľmi silné petardy, sú pospájané knôtom a zavesené na šnúrach. Na rozdiel od vizuálne efektného ohňostroja majú stimulovať telo výbuchmi, ktoré Španieli považujú za muzikálne.

Tresk musí byť silný i slabý, až napokon dospejú k nádhernému vyvrcholeniu. No keď to odpálili, v ohlušujúcich explóziách som nenašla žiadnu melódiu, len kopu hluku a dymu.

Narobilo to toľko rachotu, že som bola na infarkt, zem dunela, akoby bolo zemetrasenie. Takto nejako muselo vyzerať bombardovanie za druhej svetovej! Trieskalo to ako hrom, na cintoríne sa museli pozobúdzať všetci mŕtvi. Mascletá je rozhodne zážitok iba pre silné nervy.

Ako vo filme

V Ontinyente si kresťansko- maurskými slávnosťami pripomínajú stredoveké boje. Zúčastňuje sa na nich celé mesto, príprava kostýmov trvá rok, choreografie tvoria profesionáli. Fiesta sa začína príchodom kresťanov. Kráčajú ulicami v plnej paráde, reprezentujú tých, ktorí bojovali proti maurskej nadvláde - rytierov, pirátov, námorníkov, roľníkov, pašerákov.

Mauri v orientálnych odevoch prichádzajú až večer a ich sprievod je ešte pôsobivejší, trblietavé ozdoby hádžu zlatisté odlesky na všetky strany. Sprevádzajú ich kone, slony a ťavy. Sviatok trvá niekoľko dní, jeho súčasťou sú bály, súťaže, koncerty, stredoveký trh, slávnostné omše a procesie. V predposledný deň sa odohráva rekonštrukcia historickej bitky.

Ráno dobýjajú hrad Mauri, poobede zase kresťania. Pripadala som si ako vo filme. Mesto bolo vo sviatočnom šate, všade viseli kríže, hviezdy a polmesiace. Napriek pekelnej páľave nik nevypadol z úlohy. V jednej reštaurácii posedávali piráti, v druhej sa rozvaľovali beduíni, v tretej hodovali Tuarégovia.

Okolo piatej sa začali presúvať k drevenému hradu pred radnicou. Na pleciach niesli zbrane a tvárili sa seriózne. Mnohí bubnovali a trúbili odušu. Deti mali so sebou malé delobuchy, ktoré odpaľovali, kde sa len dalo, a rodičia namiesto toho, aby im plesli poza uši, ešte ich v tom podporovali.

U sépie Boby

O šiestej za začala Mascletá a trvala trištvrte hodiny. Búchalo to, rachotilo, hrmelo. I kresťania a Mauri strieľali ako zmyslov zbavení, mali na to špeciálne pušky. Zraniť nemohli nikoho, no chcela som si uchovať ušné bubienky. Mala som neodbytný pocit, že sa mi ešte niekedy zídu, a tak som spolu s ostatnými Nešpanielmi zutekala za desiaty roh.

Táto strieľacia tradícia ma vôbec nenadchla. Predstavte si, že je na ňu povolené použiť až dvestoštyridsať kíl pušného prachu! Keď všetko utíchlo, k hradu prišli kresťanskí vyjednávači a kázali Maurom vzdať sa. Tí odmietli, načo sa začalo opäť bojovať, až kým kresťania definitívne nevyhrali a neprebrali kľúče od mesta.

Ak máte radšej pokoj, navštívte Peňiscolu, opevnený prístav na skale vystupujúcej z mora. S pevninou je spojený iba uzučkým pásom. V roku 1412 sa sem uchýlil antipápež Benedikt XIII., v Španielsku nazývaný Papa Luna.

Mestečko si zachovalo atmosféru, bielo- modré domy krásne kontrastujú s množstvom kvetov. A keď vás prechádzka okolo hradieb unaví, zájdite na niečo dobré do reštaurácie U sépie Boby.


VIDEO Plus 7 Dní