Láska po galapágsky: Jeden tulení samec môže mať aj viacero samíc.

Počarované ostrovy: Galapágy sú posledným rajom na zemi

Galapágy sú jedným z posledných rajov na tejto planéte, a predsa si o nich piráti mysleli, že na nich vládnu tajomné sily.

Začalo sa to asi hodinu pred pristátím na Galapágoch, - rozpráva Miriam Timková, ktorá ostrovy navštívila spolu s manželom fotografom.

„Do kabíny lietadla vbehli naraz všetky letušky, pootvárali batožinový priestor nad našimi hlavami a všetko do radu dezinfikovali sprejmi. Bolo jasné, že kontrola po prílete na ostrov Santa Cruz bude prísna, a aj bola. Najskôr padali otázky - Kam idete? Akou loďou sa mienite plaviť? Kde budete bývať?"

"Potom si náhodne vybrali cestujúcich a veľmi dôsledne im poprezerali celú batožinu, hoci všetka už aj tak prešla špeciálnymi röntgenmi. Na ostrovy sa nesmú dovážať ani z nich vyvážať žiadne potraviny, žiadne živočíchy, žiadne kamene, žiaden piesok, žiadne mušle... Jednoducho nič, aby sa nenarušila panenská nedotknutosť týchto ostrovov, a kto by to chcel porušiť, môže rátať s vysokou pokutou. Samozrejme, na kontrolu si vybrali aj jedného z nás, dvanástich Slovákov, a našli mu piesok z ekvádorskej sopky Cotopaxi, ktorú sme obdivovali pred pár dňami."

"Po drobnej nepríjemnosti zostal sopečný suvenír na letisku a my sme sa ocitli v inom svete. Inak sa to asi povedať nedá, na Galapágoch je všetko iné. Akoby ste lietadlom leteli proti času.“

Sula modronohá: Tento druh by ste tiež márne hľadali v iných končinách sveta... Foto: Eduard Timko

Darwinov študijný materiál

Galapágy objavili Španieli 10. marca 1535, keď sem silné morské prúdy priniesli plachetnicu biskupa Fraya Tomasa de Berlango. Plavil sa do Peru a skončil na neobývanom nehostinnom ostrove, kde nedokázal nájsť ani jeden prameň vody. Nech jeho posádka kopala koľkokoľvek a kdekoľvek, vždy narazila iba na slanú vodu.

Nuž a aby toho nebolo málo, okolo seba videli zvieratá, ktoré sa im vôbec nepáčili, leguány, a tak dnešným Galapágom na dlhé roky prischol názov Počarované ostrovy. Presne tak ich volali aj piráti, asi ich jediní návštevníci v sedemnástom a osemnástom storočí. Nikto o ne nemal záujem, a vlastne ani nikomu nepatrili, a to až do roku 1832, keď ich anektoval Ekvádor.

Bolo to rok po tom, čo na ostrovoch s výskumnou loďou HMS Beagle zakotvil britský prírodovedec Charles Darwin a šesť týždňov tam pozoroval živočíchy. Neskôr tieto pozorovania využil na napísanie svojho najznámejšieho diela Pôvod druhov. „Tu sa naozaj dá vidieť, ako sa svet vyvíjal za milióny rokov, ako sa zvieratá prispôsobovali prírode. Štrnásť väčších sopečných ostrovov, šesť menších, vyše sto skalnatých výčnelkov a všade iné zvieratá, i keď príbuzné,“ hovorí Eduard Timko.

Kormorán nelietavý, jediný druh, ktorý stratil schopnosť lietať. Tučniak galapágsky, jediný druh tučniaka žijúceho v trópoch. Leguán morský, jediný z jašterov, čo hľadá v dospelosti potravu výlučne v mori... Svet, ktorý sa vyvíjal akoby na inej planéte, ďaleko od nášho sveta. Na rozdiel od dnešných návštevníkov Galapág si však pán Darwin pobral toľko vzoriek živočíchov a rastlín, koľko len chcel.

Mimochodom, vraví sa, že zvieratá sa na ostrov dostali po biblickej potope na rôznych kusoch kmeňov, ale len tie pôvodné. Ostatné priviezli prví osadníci - mačky, psy, kozy, kone... „Vraveli nám, že niektoré z týchto novoprisťahovaných zvierat sa rozmnožili v tamojších podmienkach tak, že úplne zaplienili ostrovy a vytlačili z nich takmer všetky ostatné živočíchy. Kozám sa darilo tak dobre, až ich nakoniec strieľali v tisíckach z vrtuľníkov. Bolo ich tam vraj vyše 40-tisíc a zožrali všetko, čo im prišlo do cesty. Našťastie, obývané sú iba dva ostrovy, žije na nich približne dvadsaťtisíc ľudí a aj tí sa musia riadiť novými príkazmi. Už napríklad nesmú stavať zátarasy pre dobytok až po zem, ich spodok musí byť voľný, aby tadiaľ mohli pokojne prechádzať napríklad korytnačky,“ rozpráva Miriam Timková.

Korytnačky slonie v akcii: Keď sa dopárili, samec prefrčal okolo turistov vo vzdialenosti zopár centimetrov. Foto: Eduard Timko

Režim ako v kasárňach

Na Galapágoch panuje pre turistov prísny režim vo všetkom. Aj keby ste vlastnili jachtu, vlastnou sa tam bez prísnych špeciálnych povolení nedostanete. Musíte si prenajať miestnu a máte dve možnosti - buď sa ubytujete na obývaných ostrovoch a každý deň sa plavíte k niektorému ďalšiemu, čo však môže byť aj štrnásť hodín, alebo sa plavíte stále.

„My sme si vybrali tú druhú možnosť, ale aj potom sme sa museli prispôsobovať miestnym príkazom a zákazom. Môžete sa pohybovať len po vyhradených chodníkoch vo vyhradenom čase a výhradne len s miestnym sprievodcom. Po piatej večer sa už musia všetky lode plaviť a na ostrovoch nesmie byť nikto."

"My sme však túžili odfotografovať si západ slnka. Pre kapitána to znamenalo spojiť sa so správou národného parku, získať povolenie a napokon sme mali päť minút na to, aby sme si to zapadajúce slnko zvečnili a po jeho západe opustili ostrov. Človeku to môže pripadať zvláštne, ba dokonca sa mu to nemusí páčiť, ale keby to bolo inak, Galapágy také, aké sme ich zažili my, by tu dlho nezostali,“ hovorí Eduard Timko.

Kým rozpráva, ukazuje fotografie. Ostrov, na ktorom sú tisíce vtákov, doslova sa im tmolia popod nohy a človeka sa vôbec neboja. Nepoznajú ho, zatiaľ im neurobil nič zlé, pre ne je len súčasťou miestneho ekosystému. „Musíte nielen dávať pozor, aby ste na ne nestúpili, ale aj na to, aby ste si od nich udržali vzdialenosť dva metre, dos metros, ako neustále prízvukoval náš sprievodca prikázaný dištanc,“ dodá Miriam Timková.

„Korytnačka kráča svojou cestou, ani sa len na vás nepozrie a vy si spomeniete na slová sprievodcu, že kedysi ich zabíjali až dvestotisíc ročne. Boli ako živá konzerva, nechávali ich potulovať sa na lodiach dovtedy, kým sa ich nerozhodli zjesť,“ dodáva Miriam. „Najväčšie hovädo na zemi je človek,“ povie surovo jej manžel.

A pridá historku o tom, ako španielsky pár v strednom veku vôbec nedodržiaval pravidlá. Dvojica chodila mimo trasy, dva kilometre pred skupinou, aby ich nikto nemohol kontrolovať, hladkali mláďatá, pričom pre niektoré to znamená istú smrť. S pachom človeka ich matka viac neprijme.

Plávanie s tučniakmi, kúpanie s tuleňmi

Ale aj človek môže mať strach. „Prvý deň, keď sme mali šnorchlovať, sa pri našej lodi zjavil obrovský žralok. Báli sme sa čo i len vliezť do vody. Sprievodcovia však vedia turistov upokojiť, nám napríklad povedal, že žralok tu napadne len jedného z tisíc ľudí. A vy si môžete klásť otázku, či práve vy nie ste ten tisíci! Po čase si však človek na takýto adrenalín zvykne a keď tretí či štvrtý deň ktosi z našej skupiny zakričal - žralok!, všetci sme sa hnali k nemu,“ rozpráva Eduard Timko.

„Plávali sme tiež s tučniakmi a presvedčili sme sa, že sú neuveriteľne rýchle. Chytali však svoje drobné rybky a o nás sa vôbec nezaujímali. Kúpali sme sa i s tuleňmi, a to bol hádam najkrajší zážitok. Jeden z nich sa rozhodol, že sa pohrá s naším synom Samom. Hrýzol mu do potápačských plutiev, keď sa syn prevrátil na brucho, aj tuleň sa prevrátil, keď si ho chcel odfotografovať, fúkol mu do objektívu bublinu... A keď sme syna nakoniec z vody vytiahli do gumeného člna, na jeho okraji sa zjavila veľká hlava a pozerala sa na neho smutnými očami."

"Veľa tuleňov sme videli aj na súši, samice s malými sa o svet okolo seba vôbec nezaujímajú, ale samec, to je iná káva. Má okolo dvestopäťdesiat kilogramov a chráni si svoje územie pred každým votrelcom. Radšej sme sa usilovali nedať mu dôvod, aby si nás všimol,“ dodáva.

Ku Galapágom patrí aj korytnačka slonia. Dorastá do dĺžky takmer dva metre, váži až do tristo kilogramov a dožije sa i viac ako sto rokov. „Mali sme šťastie vidieť korytnačky dokonca pri párení. Keď skončili, prešla jedna z nich omámene okolo nás hádam vo vzdialenosti dvadsať centimetrov, akoby nevedela, že má dodržať dvojmetrový dištanc,“ povie Eduard Timko.

Na fotografiách sa striedajú suchozemské korytnačky slonie s vodnými karetami, fregaty so sulami modronohými, ktoré sa práve vrhajú z obrovskej výšky strmhlav do mora. Vraj majú mozog v želatíne, ktorá im ho chráni. Matka príroda tu vymyslela nevídané veci. A predsa načasovala aj ich zánik.

Smutná budúcnosť

Ostrovy tvoria kužele mladých sopiek, niektoré z nich sú podnes činné. Na najväčšom ostrove Isabela sa do výšky 1 646 metrov týči najvyššia hora, sopka Wolf. Cez jej kráter prechádza rovník.

Ostrovy majú suchú klímu a lávové skaly im dávajú čiernu farbu. Prvý z nich vznikol z čadičovej lávy pri podmorských erupciách pred viac než 5,5 milióna rokov. Vedci však zistili aj to, že Galapágy sa každý rok vzďaľujú od pevniny o sedem centimetrov.

„Vysvetľovali nám, že ostrovy sa pohybujú na horúcej škvrne, magme. Kým je sopka nad horúcou škvrnou, je aktívna. Keď ju minie, ostrov ‚umrie‘ a postupne sa potopí,“ hovorí Miriam Timková.

To je však hudba ďalekej budúcnosti, miliónov rokov. Dnes sú Galapágy národný park, vyhlásili ho už v roku 1934 a od roku 1964 na nich pôsobí aj Výskumná stanica Charlesa Darwina, ktorá sa zameriava na ekológiu a evolúciu. Od roku 1978 sú tiež zapísané na zozname svetového dedičstva UNESCO. Je to raj na zemi. Možno posledný.


  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].
VIDEO Plus 7 Dní