Cesta s nákladom: Oslíky sa vracajú po vynesení materiálu do základného tábora pod Alpamayom.

Pod nebezpečným Huascaránom: V Peru je oslík potrebnejší ako auto

Na severe Peru v Bielych Kordillerách nepovažujú nosiči turistov, čo si sami nesú batožinu, za lakomcov. Stačiť im však nebudete, ich kondička je z inej dimenzie.

Poschodové autobusy i malé dodávky „colectivos“, vrchovato naložené ľuďmi a batožinou, smerujú z Limy na sever do stodvadsaťtisícového mesta Huaraz, centra regiónu Ancash.

Pre tých, čo sem cestujú prvýkrát a nie sú aklimatizovaní, môžu byť prvé noci v Huaraze nepríjemné. Vzduch je tu oveľa redší ako pri mori, veď nadmorská výška mesta presahuje tritisíc metrov. Počiatočné nepríjemné pocity vyváži pohľad na biele čiapočky šesťtisícových štítov.

Betón je v kurze

Ulice Huarazu prechádzajú v poslednom čase výraznou premenou. Ťažko povedať, či ju má na svedomí betonárska loby, no všetky komunikácie v meste postupne dostávajú pevný povrch. Nový a neveľmi vľúdny, podobne ako ráz celého mesta.

Huarazu chýba, na rozdiel od horských sídel v Ázii, svojská atmosféra a okrem hlavnej ulice a námestia pomenovaného - ako inak - Plaza del Armas, nemá návštevníkovi príliš čo ponúknuť. Väčšinu budov mesta tvoria obytné domy, malé obchodíky, reštaurácie s obmedzenou ponukou lacných, no neveľmi vydarených jedál, a internetové kaviarne.

Vďaka blízkosti hôr je tu i množstvo obchodov ponúkajúcich horolezecké a trekingové vybavenie, od výrobkov renomovaných svetových firiem až po lacné čínske napodobeniny. Zaujímaví sú tu iba ľudia, živiaci sa u nás dávno zabudnutými povolaniami.

Skupinka pisárov s archaickými písacími strojmi pripraví domácim za drobný poplatok a na počkanie akúkoľvek žiadosť či podklady na vybavenie úradných formalít. Podľa slov Carlosa, jedného z nich, o budúcnosť svojho zamestnania sa zatiaľ neboja. Moderné časy sem totiž prichádzajú veľmi pomaly.

Dolinou Santa Cruz

Na autobusovej stanici v meste Caraz, vzdialenom asi sedemdesiat kilometrov od Huarazu, sa pomaly schádzajú potenciálni cestujúci kolektívneho taxíka smerujúceho do osady Cashapampa. „Vyrazíme, keď budú všetky miesta obsadené! Nechceš si kúpiť miesto pre dvoch?“ skúša to prefíkane vodič bielej Toyoty.

Prašnou cestou stúpame čoraz vyššie a úrodnú dolinu rieky Santa, pretekajúcej Huarazom i Carazom a ústiacej po vyše tristo kilometroch do Tichého oceána, nechávame hlboko pod sebou. Podvečerný dáždik zmáča strechy domov Cashapampy, poslednej osady pred začiatkom doliny Santa Cruz. Po osviežujúcom pive, na dlhý čas poslednom, vyrážame do údolia dlhého tridsať kilometrov. Hoci začiatok púte neleží ani v trojtisícovej nadmorskej výške, jej najvyšší bod - horské sedlo Punta Unión - je takmer o dvetisíc metrov vyššie.

Šťastím je, že Santa Cruz stúpa pozvoľna, a tak dáva priestor na oddych i aklimatizáciu. Turista nesúci batoh, stan a ostatné vybavenie na chrbte si v Bielych Kordillerách získava uznanie domácich.

Napriek tomu, že mnohí z nich sa živia ako nosiči a na chrbtoch svojich koníkov a poníkov vozia náklad turistom a horolezcom, nepovažujú sebestačných návštevníkov Národného parku Huascarán za ľudí, ktorí ich ukracujú o príjem.

Práve naopak, radi sa s nimi pozhovárajú alebo posedia počas krátkej prestávky pri káve alebo čaji. No kráčať s nimi bok po boku sa nedá ani náhodou. V týchto horách vyrástli a ich kondička je z inej dimenzie.

Pod Alpamayom

„To nie je Alpamayo!“ horlivo sa so svojimi spolupútnikmi háda mladý Austrálčan a nechce veriť ani podrobnej turistickej mape. „Alpamayo vyzerá inak!“ protestuje oduševnene. Zrejme naráža na fakt, že vrchol vari najkrajšej peruánskej hory, vysoký 5 947 metrov, býva na fotografiách najčastejšie zobrazený z druhej strany - s pohľadom do strmej juhozápadnej steny.

Z chodníka smerujúceho z doliny Santa Cruz do základného tábora pod Alpamayom však vidno jeho menej bizarnú východnú stenu. Urobiť si krátku zachádzku z tejto strany však má svoje čaro. Prídete k ľadovcovému jazierku Arhuaycocha približne v štyriapoltisícovej nadmorskej výške. Hoci odtiaľ krásne vidieť hneď niekoľko strmých päťtisícových štítov, najkrajší je práve Alpamayo.

Názov slávnej hory by mohol evokovať pôvod v Alpách či alpinizme, no nie je to tak. Ide o kombináciu domorodých kečuánskych slov allpa - zem a mayu - rieka.

„Nedávno vyšlo nariadenie, podľa ktorého musí mať každý zahraničný horolezec na výprave i peruánskych horských vodcov,“ dozvedám sa novinku od dvojice domácich v základnom tábore. Cieľom je zrejme zabezpečiť viac práce sprievodcom z Ancashu, v prípade skúsených horolezcov je však obmedzujúce.

Navyše môže byť dvojsečnou zbraňou - práve sa dozvedáme, že pod odtrhnutým serakom v stene Alpamaya zahynula dvojica vodcov fixujúcich cestu nahor európskym horolezcom.

Na druhej strane hôr

Pohľad na obe strany z priesmyku Punta Unión je odmenou za námahu. Hladiny plies i steny okolitých štítov sú ako namaľované a na druhej strane sa odkrývajú nové scenérie. Hory neustále menia tvár, modré nebo sa v okamihu mení a začína snežiť alebo spadne hmla. Keď klzké skalné platne strieda blatistý chodník, do ktorého sa zabárame miestami do pol lýtok, zmocní sa nás kríza.

Prehĺbi ju ešte nekonečná vlhká noc a stan so súvislou vodnou hladinou. Stačí však teplý čaj a lúče ranného slnka, hneď je všetko zabudnuté. Svieži vietor rýchlo vysuší odev i celtu stanu.

Deti z Huaripampy

Keď sa za posledným horizontom objaví dedina plná ľudí a domácich zvierat, lemovaná vzorne upravenými políčkami, tešíme sa, že je koniec námahy, a zároveň sa nám do duše vkráda nostalgia za panenskými horami. Do Huaripampy sa motorové vozidlá zatiaľ nedostanú. Život v osade je preto tvrdší a na prvý pohľad romantickejší.

V jednom z tunajších jednoduchých murovaných obydlí žije sedemčlenná rodina pani Márie a jej muža Sergia. Doma sa zhovárajú po kečuánsky, no ovládajú i oficiálnu španielčinu. Hoci v potravinách sú takmer sebestační, peniaze zarobené občasným ubytovaním turistov sa im zídu: „Najstarší syn Miguel chodí na strednú školu, sme radi, že mu môžeme takto zabezpečiť pomôcky a ďalšie nevyhnutné veci,“ vraví Mária. V domácnosti jej skvele pomáhajú dcéry Mariella, Clarissa, Mariurí a Heidi.

Najmä posledná z nich, okatá predškoláčka, sa vôbec nehanbí a hosťovi rada ukáže, čo v dome majú - na stene kuchyne umiestnený mlynček na kukuricu až po morčatá, ktoré sú tu obľúbeným mäsitým pokrmom s názvom cuy. Deti z dediny dokážu skĺbiť hru i pomoc rodičom tak, že nik nemá dôvod obviniť ich z lenivosti.

Úplne najlepšie je, keď je povinnosť vlastne hrou - trebárs vtedy, keď treba obriadiť koníky, čo sa vracajú z hôr. Nasledujúce ráno nám zostáva prejsť posledný niekoľkohodinový úsek do neďalekej Vaqarie. Krajina naokolo je čoraz zelenšia, čoraz hustejšie osídlená a obrábaná.

Cesta do neba

V osade Vaqaria chutí i tá najobyčajnejšia polievka ako produkt nebeskej kulinárie. Pri pohľade na okolité vrcholy vlastne nebeská je. Onedlho prichádza malé biele „colectivo“ zvážajúce ľudí z Piscobamby a Huaripampy do civilizácie. Nespevnená komunikácia, ktorá je v očiach domácich úplne obyčajnou cestou, by kdekoľvek inde na svete spadala do kategórie divov.

Serpentínami najprv stúpame do takmer päťtisícového sedla, odkiaľ sa otvorí pohľad na dvojicu jazier s tyrkysovými hladinami. Nasleduje dlhé a najmä pre vodiča únavné klesanie. Jazerá Llanganuco navštevujú aj menej športovo založení turisti, ktorí sa tam často vyberajú na denné výlety z Huarazu.

Za pokojom majestátnych hôr ich dovezú celkom pohodlne terénne vozidlá. Prašnou cestou klesáme čoraz hlbšie do doliny a postupne pribúda i ľudských príbytkov. Vidiečania pracujú na poliach, obriaďujú kone, triedia kukuricu. Bez tejto rozšírenej plodiny by si Peruánci svoj jedálny lístok nevedeli predstaviť.

Cesta sa končí na spojnici s hlavnou asfaltkou v Yungayi a vysoko nad nami sa týči vrchol najvyššej peruánskej hory Huascarán. Majestátny obor nie je práve pokojný štít. Niektorí domáci by ešte vedeli rozprávať o tom, čoho svedkami boli pred vyše štyridsiatimi rokmi.

Nešťastná expedícia

Kamenný pamätník nad mestečkom Yungay je spomienkou na obete zosuvu snehu, ľadu a pôdy spod najvyššieho peruánskeho vrcholu Huascarán. Zemetrasenie so silou ôsmeho stupňa Richterovej stupnice, ktoré v posledný májový deň roku 1970 postihlo región Ancash, spustilo najničivejšiu lavínu v dejinách ľudstva vôbec.

Uvoľnila sa časť ľadovca spod vrcholu 6 768-metrového Huascaránu a katastrofa za sebou zanechala dvadsaťtisíc mŕtvych. Najviac ich pochádzalo práve z malého horského mesta Yungay, ktoré po tragédii o niekoľko kilometrov premiestnili.

Do pohybu sa v to popoludnie dalo neuveriteľných 80 miliónov kubických metrov ľadu, skál a bahna, ktoré rýchlosťou vyše tristo kilometrov za hodinu vymietli celú dolinu. Čelo lavíny sa zastavilo osemnásť kilometrov od miesta, kde sa odtrhla. Nešťastie zasiahlo i československú horolezeckú výpravu vedenú Vilémom Heckelom, domov sa vtedy nevrátil nikto.

  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].