Modrá a biela: Farby ľadovej masy.

Podmanivá argentínska príroda: Pozrite sa na tú krásu

V juhoargentínskej provincii Santa Cruz, v kraji koní a vidieckych gaučov, je jeden z mála rastúcich ľadovcov na svete.

Krajina sfarbená do žltohneda akoby bola navlas rovnaká za každým novým horizontom. Z auta, do ktorého ma pri stopovaní naložia ochotní policajti na jednom z kontrolných stanovíšť, vidieť široko-ďaleko. Len ľudí a premávky tu akosi niet.

Nemožno sa však príliš čudovať, v juhoargentínskej provincii Santa Cruz žije len jeden človek na štvorcový kilometer. Na lepšiu predstavu - je to, akoby na území päťnásobne väčšom než Slovensko žili len obyvatelia Košíc. Na najbližšej križovatke vystúpim do sveta ticha a prázdnoty, kde možno začať trénovať trpezlivosť.

Keď je čas relatívny

„Auto sme ešte dnes týmto smerom ísť nevideli, autobus pôjde o dva dni, no je veľmi drahý,“ dozvedám sa od francúzskeho páru, s ktorým máme rovnaký cieľ - El Chaltén, vzdialený sedemsto kilometrov.

Po niekoľkých hodinách na jednom mieste človek pozná všetky detaily okolitej krajiny a začína mať pocit, že nič iné nejestvuje. No vždy napokon príde malý zázrak. Ďalej na juh smerujem v aute s mužom menom Julio.

Jeho predkovia pochádzajú z juhu Talianska a momentálne ide s rodinou a priateľmi na výlet „do susedného mestečka“. Pred Bajom Caracoles priberáme na korbu ešte mladú Čiľanku s priateľom z Belgicka.

„Záujemcov o cestu je tu viac ako áut!“ žartuje Julio a má pravdu. Do ďalšieho mesta s názvom Gobernador Gregores sa síce dostávam bez väčších problémov s domácimi gaučami, juhoamerickou obdobou kovbojov, v pustej pahorkatine za mestom však prichádza moment pravdy.

Po dvadsiatich hodinách strávených na jednom mieste sa na horizonte zjaví autobus. Presne ten, čo mal ísť o dva dni. Súboj kultúr: „Všetko, čo potrebujem, je jazdiť na koni. Som v tom dobrý!“ vraví s hrdosťou dvadsaťročný mladík Juan.

Jeho mama Tereza a ujo Fernando na neho hľadia so zmesou uznania a zhovievavosti k vyjadreniam zodpovedajúcim veku. „Dobre sa umiestňuje na súťažiach mladých gaučov,“ doplní Juanov mladší brat.

V tejto časti Argentíny je vidiecky život pastierov stád a vynikajúcich jazdcov smerom, ktorým sa uberá väčšina domácich. Neľahký, no s dávkou romantiky, má veľkú výhodu. Robí gaučov šťastnými.

Zvieratá a pastviny sú ich domovom i svetom, všetko podstatné sa odohráva na nich a v budovách skromných hospodárstiev. Spôsob, akým prisťahovalci získali tieto rozsiahle územia, však vrhá na históriu gaučov temnejšie svetlo. Ich anektovanie prebehlo koncom devätnásteho storočia a známe je aj ako Conquista del desierto - Dobytie pustatiny. Vojenská kampaň vedená generálom Juliom Argentinom Rocom vtedy viedla k smrti tisícky pôvodných obyvateľov a vyhnaniu ďalších pätnástich tisícov z ich domovov.

Kým odporcovia akcie ju nazývajú genocídou a stúpenci civilizovaním nových oblastí, oficiálne kruhy ju povýšili natoľko, že je i motívom zdobiacim jednu z argentínskych bankoviek.

Postup novousadlíkov smerom k Andám bol i počiatkom sporov medzi Argentínčanmi a Čiľanmi o hranicu medzi oboma štátmi. Napokon viedol k zmene pomerov v rámci domorodých komunít.

Čiľanmi podporovaní Mapučovia postupne expandovali na úkor kmeňov Puhelče a Tehuelče, ktorých jazyk a kultúra takmer zanikli v procese adoptovania zvykov Mapučov, nazvanom araukanizácia Patagónie.

Modrý kurz, vysoké ceny

Hoci argentínska ekonomika sa utápa v problémoch a neoficiálny „modrý kurz“ je až o tretinu vyšší než oficiálny, krajina nie je ani pre cudzinca lacná. Ceny dopravy v Santa Cruz sú podstatne vyššie než v susednom Čile, lepšia nie je ani situácia v reštauráciách. „Každý si počas krátkej sezóny chce odložiť čo najviac,“ dozvedám sa neskôr od jedného z obyvateľov mestečka El Calafate.

Dobrodružná býva výmena peňazí. Skôr narodeným môže pripomínať zháňanie tuzexových bonov za čias socializmu. Kým v banke by ste za euro dostali nanajvýš desať pesos, na modrom trhu - slovo čierny sa tu v tomto zmysle nepoužíva - je to štrnásť až pätnásť.

Každý cudzinec tak hľadá a pýta sa na prítomnosť vekslákov. Vari najkomickejšiu výmenu argentínskych pesos - peňazí, ktoré mimo krajiny nemajú takmer žiadnu hodnotu - zažívam s riaditeľom pobočky pošty v nemenovanom malom meste.

Muž na moment zamyká vchodové dvere, vymení zopár bankoviek a opäť odomyká. Pre nízku sumu „transakcie“ je však možné, že ide skôr o zvedavého numizmatika, ktorý ešte doma nemá nový typ desaťeurovky...

Legenda menom Fitz Roy

Neveľká horská dedina El Chaltén bola založená pred tromi desaťročiami aj z dôvodu ochrany argentínsko-čilskej hranice - presná línia deliaca oba štáty je v niektorých úsekoch dodnes predmetom sporov.

Žije najmä v lete, ktoré je na južnej pologuli vtedy, keď máme u nás doma zimu, a okrem turistov láka i horolezcov a množstvo mladých Argentínčanov, využívajúcich Chaltén ako miesto sezónnych brigád v službách.

Okolie El Chalténu ponúka jedny z najkrajších pohľadov na celej južnej pologuli. Strmé žulové štíty Fitz Roy a Cerro Torre sú malebnou kulisou turistických pochodov i cieľom ambicióznych horolezcov.

Na Fitz Roy, vysoký 3 405 metrov, vystúpili prvýkrát Francúzi Terray a Magnone v roku 1952. Odvtedy na hore pribudlo množstvo vylezených línií, posledným vážnym počinom v oblasti bol kompletný hrebeň celého masívu - Fitz traverse. Za päť dní ho zvládli počas minuloročného februára vynikajúci alpinisti Tommy Caldwell a Alex Honnold.

Neznámi tu nie sú ani naši horolezci. Slovenský prvovýstup západnou stenou uskutočnil v roku 1983 Róbert Gálfy, Michal Orolin a Vladimír Petrík.

Laguna de los Tres

Bežní turisti sa musia uspokojiť s pohľadom z diaľky. No aj ten je skutočnou odmenou za nespočetné kroky strmými svahmi. Miesto, kde sa končí chodník, je pleso Laguna de los Tres. Ďalej nahor už vedú len občasné stopy v snehu, vydupané alpinistami vynášajúcimi pod stenu svoj materiál.

Precízne postavený chodník míňa ľadovcové jazerá a prechádza mokraďami, na svoje si tu prídu i milovníci flóry a vtáctva. Stretnúť sa s húskou sivohlavou, ibisom, dravcom caracara či patagónskym ďatľom môže vari každý, kto vie kráčať ticho a s dávkou trpezlivosti.

Akurát u nás obľúbený „lekár lesa“ nie je v Južnej Amerike pre všetkých kladným hrdinom. „Čo sa vám na nich páči? Veď pri kŕmení ničia stromy!“ dozvedám sa z úst jedného z domácich.

Maté, gitara a Ruta 40

„Nasadaj!“ zakričia mi kamarátky, päťdesiatničky Gabriela a Maricella, keď opúšťam El Chaltén. Obe sú stelesnením dobrej nálady a pohody, z Maricelly by mali radosť i u nás. „Predstav si, ona nepozná Paríž a pozná Bratislavu!“ povie prekvapená Gabriela, keď pri debate vyjde na povrch tento ťažko uveriteľný fakt.

Smerujeme ďalej na juh po legendárnej ceste Ruta 40, prechádzajúcej paralelne s čilskou hranicou cez celú Argentínu zo severu na juh. Celá má dĺžku vyše päťtisíc kilometrov a čoraz častejšie je i cieľom dobrodružných mototuristov, najmä zo západnej Európy.

„Musíme si dať maté!“ zavelí Gabriela, zastavujúc pri jednom z motorestov. Čašník bez protestov napĺňa pripravenú termosku horúcou vodou a o chvíľu už obe dámy pripravujú v regióne obľúbený čaj zo suchých listov cezmíny paraguajskej.

Ten sa zalieva v nádobke kalabasa, vyrobenej z vysušenej tekvičky, a popíja sa slamkou zvanou bombilla. S dvojicou sa lúčim v El Calafate. Jeden z cieľov cesty po Santa Cruz - ľadovec Perito Moreno - je na dosah ruky.

Nepokojné more ľadu

Hoci až deväťdesiat percent svetových ľadovcov v posledných dekádach stráca objem, aj v tejto oblasti možno nájsť dve výnimky - čilský Ľadovec Pia IX. a argentínsky Perito Moreno neustále rastú. Ľadom ich zásobujú ľadové polia Južnej Patagónie, po španielsky nazývané Campos de Hielo Sur, ktoré sú druhými najväčšími na svete mimo polárnych oblastí.

Názory vedcov na tento fenomén sa rôznia, niektorí sa prikláňajú k tomu, že oteplenie morí so sebou prináša aj zmenu prúdení, viac vyparovania a zrážok, ktoré - ak vypadnú vo forme snehu - môžu zapríčiniť narastanie objemu niektorých ľadovcov.

Perito Moreno, ľadovec dlhý až 30 kilometrov, pomenovaný po argentínskom akademikovi a objaviteľovi Franciscovi „Peritovi“ Morenovi, má ešte jedno špecifikum.

Počas rastu sa jeho čelo pravidelne „oprie“ o protiľahlý svah, čím zablokuje vody Brazo Rico - časti jazera Argentino. Vody zálivu postupne stúpajú až o desiatky metrov a raz za niekoľko rokov ľadovú bariéru prelomia. Takéto prírodné divadlo mohli ľudia z bezpečnej vzdialenosti pozorovať naposledy v januári 2013.

Chladný dych

Najkrajšie je kráčať k ľadovcu popri brehu jazera. Takáto cesta je síce dlhšia než bezplatná kyvadlová doprava k hlavnej vyhliadke, no má príchuť očakávania. Závany chladného vzduchu i kusy ľadu plávajúce po hladine sú len predohra.

Keď sa vzápätí spoza pahorka vynorí ľadová stena vysoká desiatky metrov, človek sa môže cítiť ako jeden z objaviteľov. K nim patrí pionier objavujúci odľahlé patagónske územia zo vzduchu - nemecký pilot Gunther Plüschow.

Stále sa sem vracal ako prvý človek objavujúci ďaleký juh z vtáčej perspektívy. Osudným sa mu stal let nad ľadovcom Perito Moreno, pri ktorom v januári 1931 spolu s kolegom Dreblowom zahynuli. Dnes nad oblasťou lietajú pravidelné letecké linky a - aj pomocou družíc - je všetko zmapované a objavené.


  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].
VIDEO Plus 7 Dní