Posledné útočisko: Adolf Hitler a Eva Braunová v berlínskom bunkri.

Posledné dni Adolfa Hitlera: Viac ako smrti sa desil poníženia

Hitlera na konci vojny postupne opúšťali aj najbližší súkmeňovci. Na smrť posielal milióny ľudí, no sám sa ťažko lúčil so svojím životom.

Troska. Jeho sekretárka Christa Schröderová zaznamenáva o 20. apríli 1945, dni jeho 56. narodenín: „Stál pred nami zhrbený, klátil rukami, vlasy mal biele. Márne sa usiloval zakryť, ako sa mu trasie ruka.

Jeho oči bez lesku a sily boli upreté do nejakého pomyselného bodu.“ Áno, zlé správy sa sypali jedna za druhou a jedna horšia ako druhá. V ten deň sovietske delostrelectvo prvý raz ostreľovalo stred Berlína. Nebolo úniku. Bolo sa treba pobrať. Iní to chápali, on nie.

Nebol nadčlovek

V nacistickom Nemecku brali do elitných oddielov SS len mužov vyšších ako 180 centimetrov a najradšej blonďavých s modrými očami. No len máloktorý z fašistických pohlavárov spĺňal predpoklady árijskej rasy.

Göring, muž číslo 2 v ríši, bol taký tučný, že pripomínal valiaci sa sud, minister propagandy Goebbels bol chudý, nízky a od narodenia kríval. Výškou nevynikal ani šéf bezpečnosti Himmler, ani niekdajší Hitlerov najbližší spolupracovník Höss. Navyše - napospol to ešte nedávno boli skrachovanci. Aká elita?

Hitler už vôbec nepripomínal príslušníka rasy predurčenej vládnuť svetu. Meral 173 centimetrov a keď ho fotografovali alebo filmovali spolu s inými, museli ho brať z takého uhla, aby vyčnieval. Na náhodných snímkach medzi ním a inými bol rozdiel očividný.

Mal tmavé vlasy, tmavohnedé oči. Dosť rýchlo sa mu oslabil zrak a na čítanie používal okuliare alebo lupu. Lenže nie na verejnosti. Ešte to by tak chýbalo, aby si národ myslel, že jeho vodca nie je perfektný.

Zostrojili mu aj písací stroj s veľkými písmenami. Mal pokazené zuby a pri rozhovore si ústa často zakrýval rukou. Führerovi už dlhšie neslúžilo zdravie.

Hans Bernd Gisevius, autor dvojzväzkovej knihy o Hitlerovi, svedok mnohých udalostí, píše: „Onedlho po Stalingrade prichádza triaška ľavých končatín, najprv ruky, potom aj nohy.“ Zdravie sa mu striedavo zlepšovalo a zhoršovalo.

Gisevius: „Od septembra (1944) je často v posteli, opúšťa ju len na poradách. Je čoraz bledší, tvár mu opuchla.“ Bral lieky, niekedy až šesť injekcií denne. Mixoval mu ich pokútny lekár Morell a často z prísad, ktoré mu mohli len poškodiť. Počas vojny Hitler užíval vyše sedemdesiat druhov liekov.

Čítajte viac:

Posledné dni vojnového Nemecka: Hitler nechal zničiť vlastnú krajinu

Márne nádeje

Hoci prežil smutné oslavy 56. narodenín, bol ešte plný nádeje. Čo ho na to oprávňovalo? Plánoval mohutný protiútok. Obrat vo vojne mali zabezpečiť vojenské jednotky pod velením generála Steinera.

Generál bojoval proti sovietskym vojskám južne a juhovýchodne od Berlína. Mal k dispozícii dve divízie tankového zboru SS, značnú údernú silu a Hitler mu ešte pridelil početné podporné jednotky, najmä delostrelecké. Všetci, ktorí vládali chodiť, dostali rozkaz - pod trestom smrti - ponáhľať sa Steinerovi na pomoc.

Rozkaz doručili generálovi v noci na 21. apríla. Celý deň preberal Hitler so svojimi generálmi každú podrobnosť protiútoku. Na ďalšie ráno prišla radostná správa - Steinerove vojská sa prebili takmer k južným predmestiam Berlína. Už-už sa spoja s mestskou posádkou. A potom zaženú tých barbarov z východu ďaleko od mesta. Utŕžia katastrofálnu porážku.

Neskôr prišla správa, že Steinerov útok uviazol, lebo natrafil na silný odpor. Početné jednotky pod generálovým vedením boli iba zbožným želaním a chabý útok stroskotal už v zárodku.

Dňa 22. apríla, keď sa Hitler dozvedel podrobnosti o katastrofe, rozzúril sa. Gisevius píše: „Tí, čo ho nezažijú v konferenčnej miestnosti, trasú sa na chodbách a schodiskách, führerov rev počuť všade.

Je to natoľko príšerný rev, že ho každá správa o inferne posledných dní označuje za najstrašnejší zážitok vôbec. Všetko a všade je zrada! Dá popraviť každého zradcu. Generáli sa nezmôžu na slovo. Ani veteráni ako Keitel a Jodl ešte nezažili nič podobné.“

Pomsta

Nemožno predsa len zvrátiť osud? Ešte dúfal. V najbližších dňoch plánoval obranu. Mátožil po chodbách v kryte pod kancelárstvom a kdekomu vysvetľoval na mape, akú vymyslel taktiku pouličných bojov, ako nasadí nastupujúcu Venckovu armádu pri oslobodzovaní ríšskeho kancelárstva...

V noci z 28. na 29. apríla prenikne do bunkra správa zo zahraničného rozhlasu, že Himmler sa pokúša rokovať so západnými Spojencami. Ponúkal kapituláciu. Čože, Himmler? Aj on zradil? On, ktorý nosí na esesáckom štíte slová Vernosť je mojou cťou? Poza jeho, führerov chrbát rokuje s nepriateľmi?!

Pribudne aj ďalší úder. Göring, ktorý pred niekoľkými dňami odletel do Berchtesgadenu, ešte nedávno hlavného Hitlerovho sídla, oznamuje, že ak führer nebude môcť vykonávať svoju funkciu, preberie ju on. Hitler znova zúri. A pomstí sa. Göringa prikáže zatknúť, zbaviť všetkých funkcií a vyhodiť zo strany, potom popraviť. Himmler je síce zradca, ale život mu ponechá. Za zásluhy v minulosti.

Prikáže však zastreliť jeho zástupcu Fegeleina. Hoci je švagrom jeho milenky Evy Braunovej a hoci za neho oroduje. Chytili ho totiž v civile a na úteku. Guľka čaká každého, kto nechce bojovať.

Hitler je v týchto chvíľach oveľa pomstivejší ako inokedy. Je aj oveľa náladovejší ako inokedy. Zo zúrivosti rýchlo prechádza do apatie. To je koniec. Už definitívny!

Nijaká ľútosť

Nadránom 29. apríla sa v krypte pod ríšskym kancelárstvom koná svadba. Skôr ako sa Hitler poberie na druhý svet, chce spečatiť svoj vzťah k Eve Braunovej. Už desať rokov je jeho milenkou. Dá sa povedať, že tajnou. O ich vzťahu vie iba úzky okruh ľudí. Goebbels zoženie sobášneho úradníka a spolu s Bormannom sú svedkami obradu. Ten trvá len niekoľko minút.

Potom sa mladomanželia a niekoľkí hostia odoberú do súkromných priestorov, aby si vypili trochu sektu. Hitler je abstinent a zakrátko odíde do vedľajšej miestnosti.

Diktuje testament. Ľutoval v ňom, čo popáchal? Uznal, že jeho politika bola zlá, nesprávna a priniesla len skazu svetu i jeho národu? Kdeže! Tak veľa urobil pre svoj národ a čo on? Zlyhal, nedorástol na úroveň vodcu a nie je ho hoden.

Aj vojnu pripisuje iným: „Nie je pravda, že ja alebo ktokoľvek iný v Nemecku chcel roku 1939 vojnu. Túžili po nej a vyvolali ju medzinárodní politici židovských záujmov... Nikdy som netúžil, aby po hrôzach prvej svetovej vojny nastúpila druhá, namierená proti Anglicku a Amerike...“

Vinník je teda jasný: ten istý, ktorému vypovedal nezmieriteľný boj už v knihe Mein Kampf - medzinárodné židovstvo. Po spísaní testamentu definitívny koniec? Ale nie! Generálovi Jodlovi posiela do hlavného stanu wehrmachtu vo Warene ďalekopis.

„Kde je Wenck? Kedy zaútočí? Kde je deviata armáda? Kde je skupina Holste? Kedy zaútočí?“ Večer prichádza ďalšia zdrvujúca správa. Generál Weidling, veliteľ obrany Berlína, hlási, že mesto sa môže udržať už len jeden deň. Dochádza munícia.

Neumrie ako Mussolini

Popoludní sa Hitler dozvedá, akou potupnou smrťou umrel Mussolini a jeho milenka. Je to hrozná správa a Hitler si ju podčiarkne tužkou. Teda takto zomrel jeho blízky priateľ a vzor? Rozzúrený dav jeho mŕtvolu zohavil, povesil za nohy a opľuval? Áno, duce mu bol kedysi vzorom.

Učil sa od neho. Učil sa, ako zakladať úderné oddiely, ako mlátiť tých, ktorí sa odvážia prejaviť iný názor. Ale aj to, ako sa zmocniť vlády... No nepodstúpi Benitovu smrť, nedovolí, aby siahli na neho. Potomkovia Nibelungov sú hrdý národ. Hrdinsky bojujú, hrdinsky aj umierajú.

Hitler pripísal k správe: „Ak sa dostaneme do zajatia, nepriatelia nás vystavia v klietke ako zvieratá v zoologickej záhrade.“

Dostali sa k nemu správy o tom, že v porobených krajinách sa množia názory, aby Hitlera zavreli do klietky a predvádzali v mnohých mestách?

Hitlerovi oznámia, že na druhý deň na úsvite očakávajú masový útok sovietskych tankov a pripomenú mu, aký významný je pre Rusov blížiaci sa 1. máj. Hitler povie: „Dúfal som, že vydržím do 5. mája. V ten deň na Ostrove svätej Heleny zomrel v roku 1821 Napoleon Bonaparte.“

Nech umierajú ďalšie tisícky ľudí, len aby führer mohol pateticky zomrieť? Neskoro v noci zvolajú pred Hitlerove izby v bunkri dôstojníkov a ženy. Vodca sa lúči, prejde mlčky popri špalieri a každému podá ruku.

Čítajte viac:

Posledné auto, ktoré viezlo Mussoliniho: Predalo sa za hotový majland

Posledné dejstvo

Svitá. Rodí sa nový deň, tridsiaty apríl, pondelok. Či svitá, v bunkri neevidujú. Už dávno nerozoznávajú, či je deň, alebo noc, všetko sa im zlialo do nepretržitého prúdu zúfalstva. Čo robí Hitler v týchto chvíľach, už sa pobral na onen svet? Nie, ešte stále je medzi živými. A dáva sa informovať, aká je situácia.

Situácia je zlá, čoraz horšia. Aj v bunkri už počuť výstrely z ruských samopalov. Na poludnie je Hitler ešte stále medzi živými. Okolo druhej sa naobeduje. Ako zvyčajne - s dvoma svojimi sekretárkami a kuchárkou. Okolo tretej vychádza führer s manželkou na chodbu. Ďalšia rozlúčka. Potom obaja odchádzajú do svojich izieb.

O pol štvrtej zaznie výstrel. Ľudia, čo postávali na chodbách, vojdú dnu a zacítia zápach horkých mandlí. Na pohovke leží Eva Braunová, Hitler vedľa nej. Obaja sú mŕtvi. Eva použila jed, Hitler si strelil do úst. Dvaja esesáci zabalia mŕtvoly do sivej deky a vynášajú ich hore schodmi.

Hitlerovi trčia spod deky nohy, Eve Braunovej nohy a hlava. Nesú ich do záhrady. Tá sa v poslednom období zmenila na popravisko i cintorín. Tam likvidovali údajných zradcov. Keďže v nej vybuchovali granáty, hlúčik musí čakať. Využijú prestávku a uložia mŕtvoly asi dva metre od vchodu. Polejú ich benzínom.

Esesák Günsche namočí do benzínu handru, zapáli ju a hodí na telá. Neutíchajúci vietor strháva z mŕtvol šaty a oheň pohasína. Telá polievajú benzínom a znova podpaľujú...

Takto teda umierajú potomkovia dávnych Nibelungov? Gisevius o tom píše: „V nijakom prípade nie je Hitlerova smrť strhujúcim hrdinským eposom, dojemnou drámou, ba ani tragikomédiou.“


  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].
VIDEO Plus 7 Dní