Dobre naladený: Harmonikárovi zo Srbska ani chladné počasie nezmazalo večný úsmev z tváre. Okoloidúci jeho pohodu i kvalitnú produkciu dokázali oceniť.

Pouličné umenie vo Viedni degradovali žobrácke skupiny cudzincov

Pouliční umelci dokážu vo Viedni slušne vyžiť. Ak však porušia pravidlá, hrozí im aj basa.

Gitara živí Žilinčana Milana už viac než desaťročie. On a jeho pes prešli v starej škodovke polovicu Európy. Hrával na námestiach, v podchodoch, neskôr i v podnikoch. Najviac času však strávil vo Viedni. Toto mesto si zamiloval nielen pre blízkosť slovenských hraníc, ale tiež pre nádherné zákutia i obyvateľov.

„Viedenčania sú príjemní, kultúrni a dokážu oceniť dobrú muziku,“ hovorí. Pamätá si aj krušné časy. „Niekedy bola Viedeň rajom. Ledva som vybral gitaru, už som mal vo futráli dvadsať-tridsať šilingov. Potom sem prišla invázia slovenských žobrákov. Tí nerešpektovali nič. Vrzúkali na zastávkach, v metre, peniaze pýtali na každom kroku.“

Zárobky poklesli a Milan skončil na ulici doslova. Spával na stanici, niekedy mu nevyšlo ani na týždenný lístok na MHD. „Slovákov potom vystriedali Rumuni. Tí sú ešte drzejší,“ pokračuje Milan. „Zarobiť sa stále dá lepšie ako u nás, ale tie pekné časy sú už preč.“

Maliari: Karikatúru vám vyrobia za pár minút. Aj so skrehnutými prstami. Foto: Martin Domok

Európa vo Viedni

„Poznal som ľudí, čo sa z ulice dostali do televízie, do divadiel, na koncertné pódiá,“ hovorí Harald Ringer z viedenského magistrátu, ktorý sa pouličnými umelcami zaoberá už dvadsať rokov. „Ale býva to aj naopak. Niektorí sa na ulicu vracajú. Je to ich životná filozofia. Mať priamy kontakt s ľuďmi. Sú medzi nimi študenti hudby, koncertní umelci i brejkdensová skupina, ktorá má tri tituly majstrov sveta.“

Viedeň je k pouličným umelcom ústretová. Napríklad v Paríži musia záujemcovia absolvovať skúšky. Tu to nechávajú na voľný trh. Veria, že ak menej talentovaným nikto nebude platiť, sami to vzdajú. „Niekedy sa z takejto činnosti dalo celkom slušne žiť,“ spomína úradník. „Časom sa však situácia zmenila. Vyššie zárobky majú len tí najlepší.“

Magistrát nekontroluje ľudí podľa národnosti, najväčšie skupiny však poznajú. Hlavné zastúpenie majú Rumuni, Slováci, umelci z krajín bývalého Sovietskeho zväzu či Juhoslávie, Maďari. V lete prichádzajú Nemci, Francúzi, Taliani, Angličania aj Švajčiari. „V zimnom období ich registrujeme tak päťdesiat mesačne, v letnom období je tento počet niekoľkonásobne vyšší,“ hovorí Ringer.

Muzikanti, tanečníci, živé sochy či portrétisti si môžu vo Viedni vybrať z množstva miest, kde svoje umenie ukážu. Tie najatraktívnejšie, napríklad Kärtnerstrasse či Graben, si však musia vopred objednať. Funguje to systémom dvojhodinových miesteniek, ktorých počet sa líši podľa záujmu. Cena je jednotná, 6,54 eura na mesiac, či sa vám ujde desať, alebo dvadsať miesteniek. „Zatiaľ je potrebné všetko vybavovať osobne, ale pracujeme už na elektronickom rezervačnom systéme,“ dodáva úradník magistrátu.

Kalamita: V takomto čase hrajú na uliciach len tí, čo naozaj musia. Foto: Martin Domok

Tisícové pokuty

Hoci nám Harald Ringer tvrdí, že mesto otvára pouličným umelcom náruč a samotní Viedenčania žiadajú, aby sa počet miest pre nich zvýšil, výnimkou nie sú ani negatívne skúsenosti. Neraz sa stane, že hudobníci hrajú falošne a plašia obchodníkom zákazníkov, alebo omieľajú dookola jednu skladbu, až sa obyvatelia sťažujú, prípadne sú hluční ich fanúšikovia. Takže, paradoxne, aj úspech môže byť pre zabávačov problémom. Úradníci sa tiež snažia regulovať výber nástrojov a hlasitosť reprodukcie. Aby sa chodci v uliciach bavili a netrpeli. Ak niekto pravidlá notoricky nedodržuje, môže sa mu ujsť pokuta až do sedemtisíc eur.

V blahých časoch šilingu si najlepší hudobníci prišli v uliciach rakúskej metropoly aj na dve tisícky denne. S príchodom eura a v istých prípadoch degradáciou umenia na žobranie skupinami z Maďarska, zo Slovenska či z Rumunska ochota domácich otvárať peňaženky výrazne poklesla. Mladíci s pokrivenými končatinami a umelými pohárikmi na drobné otravujú ľudí nielen v uliciach, ale stretli sme ich dokonca priamo v Dóme svätého Štefana, v samom srdci Viedne.

Fidlikanti zase bežne ignorujú miesta určené pre hudobníkov a na zastávkach sú schopní čakajúcim sláčikmi takmer oči vypichnúť. „Tých, našťastie, ubúda,“ hovorí nám opäť Žilinčan Milan. „Policajti ich tvrdo sekajú. Žiaľ, doplácajú na to aj slušní hudobníci, ktorých muži v uniformách ešte pred pár rokmi tolerovali alebo ich len napomenuli.“

Zima je pre pouličných umelcov atraktívna len v čase Vianoc. Inak je to o peniazoch. Hrajú iba tí, čo musia. „Pamätám sa na svoje skrehnuté prsty, keď som sa snažil zarobiť na podnájom. Problém je v tom, že mnohí by aj niečo hodili, ale nechce sa im vyberať ruky z tepla vreciek,“ pokyvuje hlavou muzikant.

Karlsplatz: Vchod do metra je obľúbeným miestom muzikantov. Policajtov to však veľmi neteší. Foto: Peter Galan

Oplatí sa

Neskoro popoludní sa na známej Kärtnerstrasse objavuje zopár umelcov. Jeden z gitaristov po pár taktoch Nirvany prechádza na slovenčinu. Jeho produkcia pozostáva z dvoch skladieb, ktoré krúti dookola. Aj tak mu vo futráli z času na čas pristane pár drobných. V pauze nám prezrádza, že doma má vlastnú kapelu a sem si chodí pravidelne privyrobiť. „Samozrejme, že sa to oplatí, inak by som tu nebol,“ hovorí sebavedome. „Chlad mi vôbec nevadí.“ Keď priznávame, že sme z časopisu, debatu končí. Odmieta nám prezradiť aj krstné meno. „Nie, nehanbím sa za to, že hrám vonku, ale viete, akí sú ľudia,“ povie na záver a spúšťa zase Nirvanu. Asi štvrtýkrát.

Harmonikár zo Srbska je úplne iná kategória. Svoj nástroj ovláda bravúrne a poznať to aj na záujme okoloidúcich. Niektorí mu ponúkajú jedlo, iní mu hádžu mince i desaťeurovky. Hudba ho evidentne baví a úsmev mu ani v mraze nemizne z tváre. Tvrdí nám, že zo svojej produkcie si vo Viedni normálne žije a utiahne aj prenájom bytu. Hneď sa však so širokým úsmevom rozlúči. Má dve hodiny a chce ich využiť naplno.

Keď zastavujeme rumunského mladíka s gitarovým puzdrom v ruke, pôsobí neisto a neustále sa rozhliada. Vasil má 25 rokov a tiež žije vo Viedni. „Videli ste policajtov?“ pýta sa nás. Prikyvujeme, že niekoľkých, a reagujeme protiotázkou, či chce hrať načierno. „O to nejde,“ hodí rukou. „Je to len pár eur. Ale povolenie treba vybavovať na magistráte a pre pár hodín, čo tu zabrnkám, sa mi tam nechce jazdiť. Keď ma chytia, vždy to nejako ukecám. Len to nesmú byť tí istí.“

Za hranie do basy

Trojčlenná skupinka v uniformách, postávajúca obďaleč, však nevyzerá, že by mala záujem dohadovať sa. Potvrdzuje nám to aj blonďavá policajtka. „Hudobníkov kontrolujeme pravidelne. Ak nemajú povolenie, pokuty sa začínajú od 21 eur.“

Ako pokračuje jej kolega, niektorí na platenie za miesto kašlú, iní ani nevedia, že by platiť mali. Podľa toho k nim aj pristupujú. Vedia rozoznať, kto ich pokúša a kto zákon porušil neúmyselne. Z policajného riaditeľstva získavame presnejšiu informáciu o sankciách. Pokuty na mieste môžu dosiahnuť až 210 eur, tých nepoučiteľných čaká aj týždňový pobyt za mrežami.

Obchodníci vnímajú umelcov rôzne. „Živá hudba patrí k tejto lokalite a dotvára jej kolorit,“ hovorí nám Číňanka Ju Lin, ktorá pracuje v jednom z tunajších butikov. „Akceptujú to aj naši zákazníci.“ Úplne iný názor má Afganec Akbari, ktorý robí v ďalšom obchode a po celý čas musí stáť pri otvorených dverách. „Miestami je to neznesiteľné,“ hovorí. „Štyri-päť hodín hlasnej a nie vždy kvalitnej muziky nám dá zabrať.“

Načierno

Pochopiteľne, nehrá sa len tam, kde je to povolené. Ostrieľaní zabávači hľadajú miesta, kde sa kumuluje veľa ľudí a nie je taká konkurencia. Dvojica mladých Viedenčanov prišla na bleskový spôsob vystúpení a realizuje ho už niekoľko rokov. Nastúpi s gitarami na zastávke metra a než sa dostanú do ďalšej stanice, stihnú odohrať skladbu - treba doplniť, že naozaj veľmi kvalitne -, vybrať peniaze a vystúpiť. „Keby kompetentní chceli, už by nám to dávno zatrhli,“ hovoria. „Ale zrejme sa zatiaľ nik nesťažoval. A možno po nás nejdú, lebo sme takí dobrí...“

Prísnejšia Bratislava

Pouliční umelci majú vo Viedni k dispozícii niekoľko desiatok priestorov. Magistrát na požiadanie poskytuje ich zoznam. Niektoré sú bezplatné, najatraktívnejšie v prvom či druhom obvode si treba vopred zaplatiť na celý mesiac.

Za sumu 6,54 eura získa záujemca niekoľko dvojhodinových miesteniek s presným určením polohy, kde sa môže zdržovať. Dni, časy a miesta náhodne vyberá počítač. Povolenia treba vybaviť osobne s preukazom totožnosti na viedenskom magistráte, vždy v posledný pondelok v mesiaci.

Centrum Bratislavy je v tomto smere prísnejšie. Platí sa všade. Jeden deň, jedno euro. O miesto na produkciu treba žiadať na príslušnom oddelení mestskej časti Staré Mesto. V minulom roku o povolenie požiadalo 270 umelcov - hlavne hudobníkov, živých sôch či portrétistov - a do kasy mestskej časti sa nasypalo 2 550 eur.

  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].