Pozor, letí potkan! Z čudnej zábavky Španielov majú ochranári mŕtvicu

V španielskom El Puig ľudia po sebe hádžu mŕtve hlodavce. Napriek zákazu.

Každú poslednú januárovú nedeľu v uliciach španielskeho mestečka El Puig rozvoniava ryža s fazuľou, zatiaľ čo pestro odetí tanečníci rozdávajú dobrú náladu.

Potom na oslavách sviatku San Pedra Nolasca nastane okamih pravdy a vzduchom začnú lietať mŕtve potkany. Hoci bizarnú tradíciu pod tlakom ochrancov zvierat úrady zakázali, miestni obyvatelia sa jej zjavne nemienia vzdať.

Namiesto cukríkov

O čo teda ide v batalla de las ratas, teda v potkanej bitke? Počas sviatku San Pedra Nolasca sa tradične nádoby zvané cucañas plnia sladkosťami. Vo vopred stanovenú hodinu ich na námestí mestečka El Puig rozbijú a návštevníci sa môžu tešiť z vypadnutých dobrôt. Ale z niektorých cucañas nevypadnú sladkosti, ale mŕtve potkany.

Vtedy prepukne všeobecné šialenstvo a ľudia sa začnú zvieratami ohadzovať. Ak vás potkan zasiahne, musíte ho zdvihnúť a šmariť po niekom inom.

Pôvod tradície nie je celkom jasný. Podľa jednej teórie hlodavce v stredoveku neraz vyžrali zásoby potravín, spôsobili hlad a mor a ľudia ich tak veľmi nenávideli, že s nimi počas ľudových slávností hrávali piñatu - zavreli ich do hlinených hrncov, ktoré zavesili na lano, potom ich palicou rozbili a keď zviera vypadlo, umlátili ho.

Podľa iných zdrojov sladkosti v cucañas na jednej z dávnych osláv pritiahli potkany. Dostali sa dnu a keď sa začala súťaž, kto najrýchlejšie rozbije cucañu, na dav sa namiesto dobrôtok vysypalo nečakané prekvapenie.

Sklamaní hráči sa vrhli na zviera, zahlušili ho a hodili do davu. Ten, na koho dopadlo, ho za všeobecnej veselosti šmaril ďalej, až sa strhla bitka a potkany lietali sem a tam. Ľuďom sa zábava zapáčila natoľko, že sa stala pravidelnou súčasťou osláv.

Protesty ochrancov

V roku 2012 po dlhých protestoch ochrancov práv zvierat Batallu oficiálne zakázali, no novinári odhalili, že napriek tomu sa stále koná. Domácich to poriadne nahnevalo. O rok sa novinárom vyhrážali a komusi rozbili kameru. Napadnutí obvinili z pasivity radnicu i miestnu políciu, ktorá vôbec nezasiahla.

Miestni obyvatelia sa teda zjavne nehodlajú tradície len tak vzdať. Vysvetľujú, že bitka má niekoľkostoročnú tradíciu. Navyše podľa nich nejde ani o porušovanie práv zvierat, pretože sa používajú mŕtve.

Kedysi ich síce vtipkári zopár šupli do hrncov i živých, no dnes ich nadšenci skapaté zbierajú na poliach a zmrazujú, aby vydržali až do dňa D. Už dokonca použili i hygienicky neškodné potkany z laboratórií a králiky!

„Muž nie je mužom, kým si nehodí potkanom,“ vysvetlia vám miestni, čo len dodatočne ilustruje, ako hlboko je tu tradícia zakorenená. A zrejme len tak rýchlo neodumrie, čo potvrdzuje naša skúsenosť z vlaňajšieho ročníka.

Čítajte viac:

Paríž má obrovský problém: Záhrady Louvru zaplavili potkany

Kuchyňa pod holým nebom

El Puig pri Valencii bol i v zime nádherne slnečný. Pred kláštorom už od rána panoval čulý ruch. Súčasťou charity, ktorej sa venoval San Nolasco, patrón mesta, bolo varenie pre hladných a chudobných.

Kňazi preto celý rok zbierajú peniaze, aby potom mohli na hlavnom námestí rozložiť ozrutné hrnčiská a ukuchtiť v nich miestnu špecialitu arròs amb fessols i naps, ryžu s fazuľou a kvakou. Tá sa dnes symbolicky rozdáva všetkým.

Miestni si priniesli tašky s hrncami a postavili ich do radu, námestie bolo celé popretkávané kľukatými cestičkami. Hlavný kuchár po jednom obchádzal kotly, ochutnával a dochucoval, za ním šli muži s obrovskými varechami, ktorí sa snažili celé to premiešať.

Kňazi po omši kotly požehnali, pred mojimi neveriacimi očami si s nimi porobili „selfíčka“ a konečne začali jedlo rozdávať. Pred radnicou sa zatiaľ pripravovali tanečníci vo valencijských krojoch.

Ženy mali na živôtiku čipkovú šatku zopnutú úchvatnou sponou. Zapletené vrkoče vzadu na vlasoch sú v skutočnosti príčesky. Pripevňujú sa ihlicami, ktoré ladia s náušnicami. Páni boli v krátkych nohaviciach. Keď kapela spustila, začala tancovať iba jedna dvojica, no postupne sa pridávali ďalšie a ďalšie. Páry obtancovali celé centrum.

Napätie stúpa

„Rozbíjanie hrncov“ sa malo začať o piatej na Plaza de la Constitución. Už o štvrtej bolo jasné, že napriek zákazu to nezostane len pri sladkostiach, lebo predavači obkladali obchody igelitom.

V okolí sa nenápadne zgrupovali mladí ľudia, ktorí sa tvárili, že len tak postávajú, ale bolo jasné, že na niečo čakajú. Chalani s veľkým mechom od ľudí vyberali peniaze. Zrejme na pokutu alebo príspevok na chov potkanov.

Dievčatá sa zasa bavili o „ratas“. Vymaľované, nahodené a vzrušené, akoby sa chystali do baru. O pol piatej sa to na námestí začalo zahusťovať. Turisti v obavách pred útokmi ukrývali svoje fotoaparáty, pre každý prípad.

Namierila si to tam aj rodina s kočíkom. Asi by nebolo veľmi hygienické, keby k malému dopadol hlodavec a on by ho začal ožužlávať, ale iný kraj, iný mrav.

O trištvrte došli chalani s mechmi. Roztiahli transparent „Obyvatelia El Puigu sú hrdí na svoju tradíciu a nenechajú si ju vziať!“. Potom otvorili dve vrecia plné lôpt a začali ich kopať kade-tade a ľudia sa pridali. Pripadalo nám to ako vtipná náhradná zábavka. Lenže ešte nebolo päť hodín.

Hrnce nad námestím

„Ratas, ratas!“ ozvali sa hlasy z námestia. Nad návštevníkmi sa totiž objavilo lano a na ňom sa hojdala hlinená nádoba. O chvíľu už jačal celý dav a bolo jasné, že prvý potkan vypadol - či už živý, alebo mŕtvy, čerstvý, alebo mrazený. A o sekundu už aj letel nad námestím!

Keď namieril k nám, všetky mladé baby s piskotom zutekali. Každý úspešný zásah prítomní vítali revom. Potkany veselo poletovali a tí šikovnejší dokázali trafiť aj ľudí na okolitých balkónoch.

Policajti nevzrušene postávali v uličke, nechajúc akcii voľný priebeh. Možno tam boli len na ochranu novinárov. A tento rok to zrejme inak nebude.