Tyrkysové more a zelený prales: K Indiánom Kuna sa nedá dostať ľahko, lebo nemajú vybudované prístupové cesty.

Pre ich zvláštnosť ich vyvražďujú. V Paname majú výsadné postavenie strážcov Mesiaca

V indiánskom kmeni Kunov sa rodí nezvyčajne veľa albínov.

Nádherné ostrovy, jedinečné zvyky, ale aj albíni a pašeráci drog. Autonómna oblasť Comarca de Kuna Yala, ktorá pokrýva úzky pruh karibského pobrežia Panamy a priľahlé súostrovie San Blas, vás určite nenechá ľahostajnými. Celé územie sa tiahne v dĺžke viac ako 200 kilometrov juhovýchodným smerom od zálivu San Blas až ku kolumbijskej hranici. Indiáni z kmeňa Kuna spravujú túto oblasť s minimálnymi zásahmi centrálnej vlády, uplatňujú vlastné zákony, dodnes používajú vlastný jazyk a strážia si kmeňové zvyklosti a svojskú kultúru.

Ekologický prístup

V rámci zachovania pôvodnej kultúry sa pôda nesmie predávať ani prenajímať nikomu mimo etnika. Nikto iný ako pôvodný obyvateľ nemôže vlastniť nehnuteľnosť. V dôsledku prísnych predpisov na týchto „bohom zabudnutých“ nádherných karibských palmových ostrovoch nie sú takmer žiadne hotely. Ubytovacie zariadenie, to je obyčajne chalúpka z palmového lístia na piesku pri mori, v ktorej nájdete jednu drevenú posteľ.

Našťastie, ubytovali sme sa v jednom asi z troch hotelových zariadení, v takzvaných lodge, ktoré sa čiastočne podobajú na európsky štandard. Majiteľka lodge každého nového hosťa osobne privítala. Pochádza zo Španielska. „Vydala som sa za Panamčana z kmeňa Kuna Yala. Mala som skúsenosti so službami a mužova rodina vlastnila ostrov,“ vysvetlila nám, ako je možné, že napriek miestnym zákonom figuruje ako majiteľka hotela. „V hoteli zamestnávame miestnych ľudí, snažíme sa o udržateľný rozvoj ostrova a dúfame v spokojnosť zákazníkov.“

Na kopci: Z cintorína je nádherný výhľad na okolité ostrovy.
Na kopci: Z cintorína je nádherný výhľad na okolité ostrovy.
Silvia Vaculíková

Jedným dychom však vysvetľuje, že v jedinečnej oblasti je podnikanie na míle vzdialené od podnikania v Európe. Miestne úrady sa snažia o ekologickú turistiku, ktorá je šetrná k životnému prostrediu a snaží sa podporiť lokálne komunity. „Ľudia z etnika Kuna praktizujú takzvanú existenčnú ekonomiku, čo znamená, že si berú z prírody len to, čo potrebujú pre svoje rodiny. To je dôvod, prečo tu nie sú žiadne farmy, ktoré môžu dodávať veľké množstvo zeleniny a ovocia pre hotel,“ hovorí. „Navyše, príslušníci kmeňa pestujú obmedzenú škálu plodín. Nechávame si veľa vecí posielať lietadlom z hlavného mesta Panama a malé množstvo potravín kupujeme od obce. Z tohto dôvodu vám obvykle môžeme ponúknuť len jednu porciu ovocia a jednu porciu zeleniny denne. Naše obedy a večere sa skladajú z rýb a morských plodov s ryžou, so zemiakmi, so zeleným skorocelom, so zeleninou.“

Pohnutá história

Vo východnej Paname žije asi päťdesiattisíc pôvodných obyvateľov a menšia skupina žije v neďalekej Kolumbii. V autonómnej oblasti Kuna Yala sa ich usadilo viac ako tridsaťtisíc. Väčšina obýva súostrovie San Blas, ktoré sa skladá z 365 drobných ostrovov. Niektoré sú naozaj veľmi malé a permanentne je obývaných asi desať percent z nich.

Kunovia sa sem nasťahovali v období španielskej kolonizácie. Zmluva so Španielmi im v roku 1787 garantovala určitý stupeň nezávislosti, ale s vytvorením nového štátu Panama museli od prvej polovice 19. storočia čeliť veľkej hrozbe. Nové úrady sa ich snažili „civilizovať“ a vyslali k nim policajnú gardu a misionárov.

Kunovia to vnímali ako útok na ich identitu. Napätie pretrvávalo celé desaťročia a vyvrcholilo v roku 1925 povstaním a vyhlásením nezávislosti. Panamská vláda vyslala na ostrovy trestnú výpravu a vtedy Kunom pomohla šťastná zhoda okolností. Neďaleko totiž kotvila vojenská flotila americkej armády, na ktorú sa príslušníci kmeňa obrátili s prosbou o pomoc. S podporou Spojených štátov sa potom Kunom podarilo dospieť k dohode s panamskou vládou. V polovici 19. storočia získali určitý stupeň nezávislosti a od roku 1953 sa môžu tešiť rozsiahlej autonómii. Sú jediným samosprávnym celkom v krajine, ktorému vládnu výhradne domorodí obyvatelia.

Prírodná medicína: Červené líca miestnej ženy neznamenajú, že ide na karneval. Je potretá prírodnou medicínou, ktorá sa nazýva ačiote a slúži ako prevencia pigmentových fľakov.
Prírodná medicína: Červené líca miestnej ženy neznamenajú, že ide na karneval. Je potretá prírodnou medicínou, ktorá sa nazýva ačiote a slúži ako prevencia pigmentových fľakov.
Silvia Vaculíková

Matriarchát

Aj vďaka odvahe v kritických historických okamihoch sa Kunom podarilo dodnes zachovať špecifiká svojho spôsobu života. Asi najväčším z nich je to, že prím v spoločenstve hrajú ženy. Manželia žijú po sobáši v dome s rodinou nevesty, a to matrilokálne, čo znamená, že rodiny žijúce v jednom dome sú príbuzensky spojené prostredníctvom žien. Muži dokonca preberajú manželkino priezvisko.

V niektorých kultúrach prechádzajú zasvätením spojeným s dospievaním muži. Tu sú rôzne rituály zasvätené hlavne ženám. Pri obrade ikko ina mladým dievčatám prepichnú priehradku v nose zlatým krúžkom. Volajú ho olo a veria, že je ochranou pred zlými duchmi. Pri obrade inna suit zasa pokožku dospievajúcich dievčat pomaľujú rastlinnými farbami a potom ich oblečú do tradičného kroja. Vlasy im ostrihajú do tvaru prilby a každá z nich dostane nové meno. Tým sa začlení medzi mladé ženy pripravené na vydaj. Obrad sa zvyčajne končí veľkou slávnosťou s pitím a tancom. Apropo, kroje. Miestne ženy stále nosia nádherné, pestrofarebné tradičné odevy, pričom muži sa obliekajú už európsky.

Svojský prístup majú Indiáni ku gayom. Ak sa u malého chlapca začnú prejavovať známky dievčenského správania, dospelé ženy sa ho ujmú a jednoducho ho vychovávajú ako dievča. Miestne riešenie tejto otázky si všimla aj dokumentaristka Anne Marie Canavaggio, ktorá v roku 2005 natočila krátky dokumentárny film s názvom Lisa como ella o miestnej umelkyni, ktorá sa narodila ako chlapec a dnes je z nej uznávaná umelkyňa vo výšivkách molas.

Playón Chico, ako miestni volajú ostrov Ukupseni: Je jedným z najľudnatejších ostrovov na území Indiánov Kuna Yala.
Playón Chico, ako miestni volajú ostrov Ukupseni: Je jedným z najľudnatejších ostrovov na území Indiánov Kuna Yala.
Silvia Vaculíková

Výšivky aj drogy

Keď už hovoríme o výšivkách, nežnejšie pohlavie zohráva čoraz väčší význam aj v miestnej ekonomike. Tá je v nemalej miere založená na vzájomnom výmennom obchode medzi jednotlivými rodinami. Na ostrovoch sa zbierajú kokosové orechy, more je plné rýb. Plantáže na pobreží zásobujú obyvateľov zeleninou a tropickým ovocím. Priľahlé pralesy poskytujú dostatok stavebného i vzácneho dreva.

V poslednom období sa však najdôležitejším zdrojom príjmov pre rodiny stávajú spomínané výšivky kunských žien, takzvané molas. Ide o bavlnené tkaniny s našitými vzormi, ktoré sú inšpirované geometrickými tvarmi, zvieracími motívmi a náboženskými témami. Ženy nielenže molas predávajú turistom, ale výšivky a tradičné oblečenie ponúkajú i cez internetové stránky.

Ďalším dôležitým, i keď často utajovaným zdrojom príjmu miestnych obyvateľov je obchod s kolumbijskými drogami. Na územie ich autonómie nemôžu podľa zákona vstúpiť panamské pobrežné hliadky ani policajti. „Obchodu medzi ostrovčekmi tak nič nebráni. Díleri môžu predávať svoje zásielky bez obmedzenia a Kunovia za tiché akceptovanie takejto situácie inkasujú odmenu,“ vysvetľovali nám ľudia zasvätení do miestnych pomerov.

Pohrebné rituály

Na celom súostroví San Blas sa nachádzajú ostrovy rôznych veľkostí, od miniatúrnych neobývaných ostrovčekov až po ostrovné dediny. Ukupseni, nazývaný Playón Chico, leží asi sto kilmetrov od pevniny a je jedným z najľudnatejších ostrovov na území Indiánov Kuna Yala.

Pri nastupovaní do lietadla zamestnanci letiska okrem batožiny odvážili aj nás, kvôli stabilite, vyváženiu lietadla, ale aj odhadu potrebného množstva paliva. Prízvukovali, aby sme dali pozor, na ktorom ostrove vystúpime. „Žiadna letuška sa do lietadla nezmestí, takže vám nikto nepovie, kde máte vystúpiť,“ vysvetlil nám zamestnanec cestovky. „Ak vystúpite na inom ostrove, môže sa vám stať, že sa odtiaľ dostanete až ďalší týždeň.“

Doslovný preklad názvu Ukupseni je Malá pláž. Ostrov spolu s prevažnou väčšinou ostatných ostrovov San Blas leží na vrchole koralového útesu. Neustále sa rozširuje, lebo ľudia ukladajú na skaly odpadky a iné nečistoty, aby si vytvorili väčší obytný priestor na ostrove.

Po búrke: Východ slnka na letisku Playón Chico.
Po búrke: Východ slnka na letisku Playón Chico.
Silvia Vaculíková

Mali sme namierené k tradičnému cintorínu.

„Kolumbijčania nemôžu vstúpiť na našu pôdu. Miestni to neradi vidia,“ vysvetľoval nám počas cesty mladý sprievodca. „Nechcú, aby sa naše ženy zaplietli s cudzími mužmi a narušilo by sa naše etnikum.“

Úzky chodník viedol cez džungľu do kopca. Prevýšenie nám dalo zabrať. Bolo dusno, dochádzala nám voda a ešte nás štípali obrovské čierne mravce. Konečne sme sa dostali na vrch, priamo k neohradenému cintorínu. Na každom z hrobov sme si všimli hrniec a kopec hliny. „Hrniec symbolizuje pupok ženy - matky prírody, pretože hrob zase symbolizuje jej tehotné brucho,“ vysvetlil nám mladík. Ďalšie podrobnosti nepoznal. Tie nám porozprával až jeho otec na další deň v hotelovej reštaurácii.

„Keď zomrie človek, príbuzní ho umyjú a slávnostne oblečú. Potom ho zabalia do bavlnenej látky, ktorú zašijú povrazom symbolizujúcim pupočnú šnúru. Tá predstavuje spojenie nebohého s matkou prírodou. Etnikum Kuna Yala uctieva otca boha a matku prírodu. Otec je na nebesiach a všetko vidí. Matka príroda človeka stvorila, preto sa po smrti k nej vracia,“ vysvetlil nám pán Domisio Gimaldo.

Potom šaman pri nebožtíkovi praží kávové zrná a tým pomáha jeho duši dostať sa do neba. Prinesie aj osem palíc, ktoré symbolizujú osem úrovní cesty duše do neba a ktoré nakoniec vložia do hrobu.

Takto pripravené telo potom v hamaku, teda hojdacej sieti, vložia asi do dvojmetrovej jamy. Presnejšie, priviažu ho na dva pribité koly a prikryjú doskami z červeného mangrovníka, ktoré sú odolné proti vlhkosti a vydržia aj päťdesiat rokov. Nakoniec na dosky nahrnú hlinu a neraz ešte zeminu prikryjú látkou.

Chlapci sa vody neboja: Pri chytaní rýb si pomohli „loďkou“ z polystyrénu a pádlom z drevenej laty.
Chlapci sa vody neboja: Pri chytaní rýb si pomohli „loďkou“ z polystyrénu a pádlom z drevenej laty.
Silvia Vaculíková

Albíni - deti mesiaca

Za zmienku určite stoja ďalšie rituály Kunov. Všetky obrady - od narodenia dieťaťa cez zasvätenie žien až po pohreby - sprevádza spev a tanec.

Pozoruhodná je najmä svadba. Nevesta je oblečená v tradičnom kroji, muž už skromnejšie. Sobáš sa koná v dome ženy. Nie je pri tom žiadny kňaz, šaman ani náčelník. „Nevesta stojí blízko hamaku a čaká na ženícha. Nastávajúci manžel príde do domu so skupinou priateľov, pričom vykrikujú, aby všetci naokolo vedeli, že sa blížia. Keď vstúpia dovnútra domu, zodvihnú muža a vložia ho do siete. Potom príde na rad mladomanželka. Aj ju zodvihnú a položia na telo jej vyvoleného. Následne s nimi potrasú a sú zosobášení,“ vysvetlí pán Grimaldo. „O šiestej hodine večer manželia spolu zapália lampu, aby im symbolicky svietila na spoločnú cestu životom.“

Ženích má spravidla okolo osemnásť a nevesta okolo šestnásť rokov. A pravdepodobne sú v príbuzenskom vzťahu, v dôsledku čoho sa v kmeni Kuna Yala rodí veľa albínov. Tí majú v komunite osobitné postavenie a príslušníci kmeňa ich volajú deti Mesiaca. Považujú ich za osobitnú rasu s povinnosťou ochraňovať Mesiac pred drakom, ktorý sa ho snaží pohltiť pri zatmení. Len oni majú výsadu ísť v noci pri zatmení Mesiaca von a použiť špeciálne vyrobené luky a šípy na zostrelenie draka.

Vianočné tipy na darček