Obľúbená reštaurácia, kde dva kúsky suši stoja od sedemdesiat centov. Jedlo si objednávate cez počítač a po koľajničke pricestuje tanierik.

Robotické suši, biznismeni v metre: Tokio 13 miliónov ľudí zvláda

Japonci nikdy neprechádzajú na červenú, v metre sa zobudia vždy na správnej zastávke a zjedia najviac surových rýb na svete.

Je ráno, pol tretej. Za tmy nasadáme do taxíka pri stanici metra Asakusabaši. Vraj všetci šoféri poznajú rybí trh. Náš Japonec len krúti hlavou. Netrpezlivo očami hľadáme bránu najväčšej burzy rýb na svete.

Ako z lega

Do Tokia sme sa dostali vďaka omylu v systéme leteckej spoločnosti a letenky stáli neuveriteľných dvestopäťdesiat eur. Voľné vstupenky do magického veľkomesta.

Keď sme vstúpili do metra a snažili sa zorientovať podľa japonských kreslených znakov, prvé dni sme si pripadali ako Alenka v krajine zázrakov. Prekvapilo nás, že všetko je tu ako v Legolande, akési maličké. Na ostrove Honšu sú aj kľučky a umývadlá nižšie než u nás, pred vstupom do miestnosti musíme skláňať hlavy.

Na toalete nás zaskočilo množstvo piktogramov, ako rôznorodo môže fungovať bidet, či možnosť pustiť si hudbu na spríjemnenie posedenia. Tešíme sa z každého nového objavu. Metropola Japonska sa hrdí tým, že je najľudnatejšie mesto na svete. Budovy sú natlačené jedna vedľa druhej, šetria tu priestorom.

Nájsť voľnejšiu plochu je ťažké. Tiesni sa tu viac ako trinásť miliónov obyvateľov. Frekventované ulice i slávne križovatky sú stále plné, všetci sa hemžia ako v mravenisku. Muži chodia v čiernych nohaviciach a bielych košeliach. Vyzerá to ako dobrý biznis, vyrábať pre japonský trh košele a mať čistiareň.

V metre vidíme len biznismenov v sakách s notebookmi, ako sa náhlia do práce i z práce. Drží sa tu silná tradícia, že muž má živiť rodinu. Až po piatich dňoch objavujeme, kde sú ukryté ženy. Hromadne nakupujú misky, taniere, riad do kuchýň aj kabelky, prevetrávajú peňaženky v gigantických nákupných centrách. Na ihriskách s deťmi ich však nevidno.

Vlastný svet

V Japonsku fungujú pravidlá. Cez priechod pre chodcov Japonci nikdy neprejdú na červenú, aj keď široko-ďaleko nie je žiadne auto. My sme v tomto rebeli. Na eskalátoroch či pred dverami metra stoja pekne vo svojom rade, netlačia sa.

V krajine kvitnúcich sakúr a budhistických mníchov zisťujeme, že rocková hudba, avantgardné divadlo a abstraktné obrazy sú rovnako populárne ako aranžovanie kvetov, lyrické tradičné drámy či čajový obrad. Na uliciach vidíme zmes východu so západom.

Zenoví mnísi, ženy v kimonách, blikajúce reklamy s japonským písmom či zmrzlina s príchuťou červených fazúľ a puding zo zeleného čaju. Baví nás skúšať nové chute, v obchodoch nakupujeme podľa náhodného výberu. Fazuľa je v koláčoch vždy malé prekvapenie rovnako ako zelená čokoláda.

Ide sa na ryby

V skorých ranných hodinách sa vezieme v taxíku s bielymi čipkovanými poťahmi. Na brehu rieky Sumida, kúsok od tokijského prístavu, je už čulý ruch. Z najväčšieho veľkoobchodného trhu s rybami a morskými produktmi na svete, Cukiji, putujú tuniaky, žraloky a makrely do svetových reštaurácií ovenčených michelinskými hviezdami.

Čerstvo privezené tuniaky z mora idú do dražby s prísnymi pravidlami ešte za tmy. Denne sa predajú viac ako dve tisícky ton rýb za miliardu jenov. Pracuje tam viac ako šesťdesiattisíc ľudí.

„Dávajte si pozor na vozíky, tu na chodcov nik nehľadí,“ upozorňuje nás jeden zo zamestnancov trhu. Je pol štvrtej ráno a cítime sa ako v centre New Yorku počas špičky. Turistov príliš nemajú radi. Vyvolených je každý deň len stodvadsať, tí sa nazbierajú za pol hodiny.

Nevyspatí sedíme na zemi v malej predsieni trhoviska. O dve hodiny sa konečne dostaneme na vytúženú dražbu tuniakov. Divadlo sa začalo už dávno, my vidíme len záver. Na zemi ležia obrovské zmrazené ryby a pomedzi ne sa prechádzajú kupci. V rukách majú malé sekáčiky.

Tuniaky sú vypitvané, bez žiabrov, majú odseknuté všetky plutvy. Muži zasekávajú do ich chvostových častí. „Ochutnávame surové mäso, kontrolujeme jeho štruktúru, musí byť jemné a rozplývať sa na jazyku,“ vysvetľuje kupec Kano. „Dobré tuniaky sa hľadajú ťažko a je o ne veľká bitka,“ hovorí.

Surové ryby sú pre Japoncov národné jedlo a tuniakov zjedia osemdesiat percent svetovej produkcie. Vlani jeden majiteľ reštaurácie kúpil dvestokilového tuniaka za neuveriteľných 1,4 milióna eur a narobil z neho suši. Halou sa rozozvučí zvon. Zvoláva na dražbu.

Jediný vykrikujúci je licitátor, inak všetko prebieha v tichosti. Nik nikoho neprekrikuje. Sme z toho prekvapení, čakáme aspoň trochu dravosti. Záujemcovia o rybu ukazujú na prstoch, koľko sú ochotní zaplatiť, prihadzujú a bojujú o veľké kusy. Potichu, po poriadku, bez vzájomného postrkovania.

Prebehnú dve dražby a už nás strieda ďalšia skupina zvedavých turistov. Pred trhoviskom rýchlo frčí okolo nás vysokozdvižný vozík. Stovky dopravných prostriedkov rozvážajú čerstvé ryby. Jediné, čo po nich zostáva, sú hŕby prázdnych bielych polystyrénových škatúľ.

Surové pochúťky

Po rannej prehliadke by bolo ideálne dať si čerstvé suši. V prístave je výrazne predražené, tak ochutnávku vynechávame a túlame sa medzi brusičmi nožov, predajcami wasabi, korenín či morských rias. Až podvečer sa vyberieme do malého suši baru, kde nás kuchár vyplašene víta: „Nehovorím po anglicky!“ nedáme sa odradiť: „Ani my po japonsky!“

Prstami ukazujeme na chladené ryby vo vitrínke. On si šteboce svoje, ani pol slova mu nerozumieme. Vzájomne sa na seba usmievame. Suši servíruje po jednom kúsku na drevenú dosku. Chuť je iná ako na Slovensku, malá kôpka ryže a na nej kusisko surovej ryby.

Japonci sa rozhodne môžu pochváliť výborným jedlom. Mnohé reštaurácie i bary sú minimalistické. Pre troch alebo pre desiatich návštevníkov.

V niektorých na voľné miesta čakáme tesne za chrbtami jedákov. Pozeráme im do tanierov a počúvame intenzívne sŕkanie horúcej polievky. Kuchári väčšinou pripravujú jedlo priamo pred hosťami ako malú šou pre zákazníkov. Pritom si stále niečo dokola mrmlú.

Klbko liniek

V rušnom Tokiu však existujú aj miesta ticha, kde si každý ťuká do smartfónu. Metro žije svojským spôsobom. Cestujúci hrajú hry, četujú, čítajú knihy. Alebo zaspia v priebehu pár sekúnd a zobudia sa presne, keď treba vystúpiť.

Vyznať sa v spleti liniek a prepravných spoločností je logická hádanka aj pre Japonca. Existuje tam spolu tridsať železničných a metro spoločností. Tokio pretkáva stodva liniek.

„Je to šialené, my sami v tom máme chaos. Používame aplikácie,“ hovorí rodená Tokijčanka Mizuho Furukawa. Vďaka tomu si cestujúci zvolia najkratšiu, najefektívnejšiu, najlacnejšiu trasu. Každý vlak pritom ide na minútu presne. Na najväčšej stanici Šibuja sa stretáva päť spoločností, dvanásť liniek a stanica má dvesto východov.

Keď netrafíte ten správny, nachodíte sa mnoho kilometrov. Denne sa tadiaľto premelú štyri milióny pasažierov. Frmolu sa nedá vyhnúť v žiadnej hodine. V rannej špičke sa túži prepraviť o dvesto percent pasažierov viac, než je kapacita vlakov. V dave sa nedá pretlačiť dovnútra.

Pačinko

Tokio má niekoľko tvárí. Strieda sa tu dodržiavanie systému s veľkou neviazanosťou. Ulice sú bez odpadkov, Japonci sa správajú ekologicky, striktne separujú odpad, používajú úsporné žiarovky a LED svetlá.

Na druhej strane, zábavný biznis je absolútne nešetrný. Legendárne herne, blikajúce ulice plné reklám, hlučná hudba, reklamné videobilbordy gigantických rozmerov. Ruch a automatová zábava sú väčšie ako v Las Vegas.

Jednou z najvyhľadávanejších herní je pre Japoncov Pačinko. Automaty lákajú každý večer neónovými reklamami, mnohé z nich sú dokonca tematické. Domáci sú schopní presedieť pri nich hodiny a minúť tisícky jenov.

Hrať o peniaze je v Japonsku nelegálne, tak sa majitelia vynašli. Výhry sa dajú zameniť priamo v budove o poschodie vyššie za drahé kabelky a značkové oblečenie. A z herne rovno na karaoke, kde sa popíja a spieva do rána. Prekvitá tu aj široká klubová scéna. Niekoľkoposchodový klub s robotmi priťahuje ako magnet. Vstup do takýchto barov stojí minimálne dvadsať eur.

V krajine platí starý zákaz tancovať po jednej hodine v noci. A tak sa stane, že vás jednoducho len milo upozornia, aby ste dubasili trochu miernejšie. Policajné razie sa však stále konajú, bary potrebujú špeciálne povolenie, aby sa v nich mohlo tancovať.

Tokijská klubová scéna poskytuje priestor aj na módne výstrelky. Haradžuku je miesto, kde nájdete, za čím vám duša piští. V spleti úzkych uličiek sú tínedžeri bizarne poobliekaní i upravení.

Dievčatá majú kratučké sukničky a podkolienky ako komiksové postavičky manga. Mládež prichádza ukázať najnovšie módne vychytávky v nedeľu podvečer, dáva si kávu či sladkú palacinku.

Za dverami

Tokio je veľkomesto, ktorého srdce bije v každej časti iným tempom. V jednej vládne pokoj, kde ešte aj domy stavajú potichu, inde sa cítite ako v počítačovej hre, v druhej zas v ušiach hučia obrovské reklamy na stenách mrakodrapov.

Na rozdiel od iných ázijských krajín veľa udalostí sa tam odohráva mimo zvedavých očí verejnosti. Japonci nepotrebujú v živote široké publikum, sú minimalisti a spokojní aj s málom. Žijú individuálny život bez cudzej pozornosti a za zatvorenými dverami.

  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].