Exprezident Rudolf Schuster pred dobytím severného pólu.

Rudolf Schuster: Dobyl som severný pól

Vedľa ľadoborca sme vztýčili stožiar s vlajkami štátov, ktoré boli vo výprave zastúpené. Na ruskú rezkú pesničku sme tancovali dookola, spomína exprezident Rudolf Schuster na ďalšiu výpravu.

Myšlienka vydať sa na severný pól mi v hlave skrsla po tom, čo som absolvoval sériu dobrodružných výprav na sever vrátane drsnej Aljašky. Cítil som potrebu dosiahnuť ten magický bod a hľadal som spôsob, ako sa tam dostať. Sám som sa na severný pól vybrať nechcel a na Slovensku nikto taký zájazd neponúkal. Na internete som napokon našiel americkú expedíciu Quark, ktorá sa mala na pól plaviť luxusným atómovým ľadoborcom Jamal z ruského Murmanska. Na prelome júna a júla 2007 som sa teda vydal na cestu do Helsínk, kde som sa pričlenil k expedícii. Odtiaľ sme už spoločne zamierili do Murmanska, veľkého ruského prístavu na polostrove Kola, neďaleko hraníc s Nórskom a Fínskom.

Uhorské dedičstvo

Plavba loďou trvala týždeň tam a týždeň späť. Cestou ma upútali donedávna neprístupné Ostrovy Františka Jozefa, pomenované na počesť rakúsko-uhorského cisára. V roku 1873 ich objavil Rakúšan Julius von Payer a Čech Karel Weyprecht. Ich loď síce zostala zakliesnená v ľade, no ich to nezastavilo. Člny ťahali po súši až na more, kde ich zachránila ruská veľry bárska loď. Na ostrovoch cestovatelia vztýčili vlajku a po návrate do vlasti sa stali národnými hrdinami. Ich expedícia však bola súkromnou cestou, takže ľadové ostrovy monarchii nepripadli. Získali ich napokon Rusi a za čias Sovietskeho zväzu ich premenili na vojenskú oblasť.

Zaujímavá je inak Payerova teória, že musí existovať na severný pól aj kanál po mori. Nikdy ho, samozrejme, nenašli, no o sto rokov sa možno naozaj bude dať dostať na najsevernejšie miesto zemegule aj bez prebárania ľadom. Cestou na pól sme neskôr stretli francúzsku plachetnicu unášanú vetrom. Bola to vedecká expedícia, ktorá skúmala klímu a ľad pri severnom póle. Všetkých to prekvapilo, pretože riskovať život na plachetnici je v tejto oblasti veľmi nebezpečné. Rusi chceli francúzskym polárnikom pomôcť, poslali k nim dokonca helikoptéru. Francúzi však pomoc odmietli. Tvrdili, že sú v neustálom spojení s domovom a potraviny i všetko ostatné im zhadzujú lietadlá. Nechcel som tomu uveriť, no naozaj boli vybavení tak, že mohli prežiť.

Polárny luxus

Ubytovanie a servis na lodi sme mali naozaj parádne. Loď bola primárne určená pre amerických turistov, nuž sa Rusi starali. Mňa však najviac zaujali tematické prednášky, kde som sa bližšie spoznal s jedným prednášajúcim Francúzom. V Kanade sa venoval ochrane medveďov, ktoré sú mojou srdcovou záležitosťou. Požiadal ma o pomoc a ponúkol mi čestné členstvo v jeho ochranárskej skupine, čo som nedokázal odmietnuť. Rozprával som mu o mojich stretnutiach s medveďmi na Aljaške aj o churchillských ľadových medveďoch. Churchill je malé mestečko v Hudsonovom zálive na severe Kanady, kde je najväčšia koncentrácia ľadových medveďov. Je tam aj veľa tuleňov - existuje rovnica, že čím viac tuleňov, tým viac medveďov, ktorí sa nimi živia.

V cieli

Posledné metre na severnom póle sme prerážali ľad doslova krokom. Každý z nás mal okrem fotoaparátov a kamery aj navigáciu GPS. Dnes už nemôže kapitán lode členov expedície oklamať, že výprava je na póle, a v skutočnosti nie je. Presnú minútu i sekundu má každý nameranú v GPS a napäto sleduje, kedy dosiahne deväťdesiat stupňov severnej zemepisnej šírky.

Posledné metre musela loď začať cúvať a tak rozrážať ľad. Atómový ľadoborec má obrovskú silu - bez problémov preláme šesť metrov hrubý ľad. Niektorí dokonca tvrdili, že je až deväťmetrový. Rusi vyrábali ľadoborce už za cára, keď sa chceli dostať čo najviac na sever. Podarilo sa im okolo Sibíri preplaviť až na Čukotku. Náš typ ľadoborca bol najväčší a najvýkonnejší, slúžil aj armáde. Dosiahnutie severného pólu sme oslávili strieľaním ruského sektu. Potom sme vystúpili na ľad. Teplota bola priaznivá. Chcel som si odfotiť ľadoborec tak, aby pri ňom neboli ľudia. Okolo nás boli strážcovia so samopalmi pre prípad, že by na nás znenazdajky zaútočil ľadový medveď. Zároveň dávali pozor, aby sme neodbehli niekam, kde by sme sa mohli prepadnúť pod ľad. Ja som však bol s nimi kamarát a pustili ma aj tam, kam druhých nie. Mohol som tak vyliezť na blízku vyvýšeninu a urobiť pekné fotky ľadoborca stojaceho na severnom póle. Vedľa lode sme potom vztýčili stožiar s vlajkami všetkých štátov, ktoré boli vo výprave zastúpené. Viala medzi nimi aj slovenská. Okolo stožiara sme urobili kruh, pochytali sa a na rezkú ruskú pesničku sme tancovali dookola. Symbolicky sme tak za pár minút obtancovali celý svet. V mieri a priateľstve.

Kúpeľ je pripravený

Severný pól nám však núkal ešte jedno špecifické dobrodružstvo. Vzadu za loďou vytvoril vylámaný ľad priestor pre morskú hladinu. Ponúkli nám, že kto sa bude chcieť na póle okúpať, dostane diplom. Samozrejme, priviazaný povrazom pre prípad, že by dostal kŕč. Býval som s istým Francúzom, takým malým hrdinom. Vyhlásil, že do toho ide a že bude po návrate všetkým ukazovať ľadom a chladom ovenčený diplom. Mňa na rovnaký kúsok nenahovoril - mám svoje roky a také hrdinstvá na efekt už robiť nemusím. Sľúbil som mu však, že ho budem filmovať a fotiť. Kúpanie dopadlo presne tak, ako som čakal - celou cestou nazad kýchal, kašľal a smoklil, nepomohla ani vodka, ktorú do seba hneď po vyjdení z vody kopol.

ôvodne sme mali zostať na póle dvadsaťštyri hodín. Musela nám však stačiť len hodina, pretože ľad bol nestabilný, praskal a mohol sa pod nami prelomiť. To by znamenalo takmer istú smrť. Vyhlásili poplach. Kapitán povedal, že nám sľúbený 24-hodinový pobyt vykompenzuje alternatívne neďaleko pólu. Tam sme si to potom užívali ďalej.

V polárnej žiare

Pobyt na severnom póle ma emotívne silno zasiahol. Obloha bola nádherná. Lemoval ju veľký biely pás tvarom pripomínajúci našu dúhu. Tento obraz možno sledovať len v týchto klimatických podmienkach. Spal som málo, atmosféra bola veľmi zvláštna. Hocikedy vyhlásili, že sa objavili ľadové medvede. Vtedy som vystrelil z postele, zobral aparát a vyrazil na palubu. Kým nebola veľká zima, strávil som veľa času vonku. Napriek tomu, že slnko nezapadalo, svietilo dvadsaťštyri hodín denne, teploty sa menili.

Aj samotná cesta vyvoláva v človeku zvláštny pocit. Čím viac sa k pólu približujete, boríte sa ľadom, ktorý postupne čoraz viac hrubne a stráca sa zver, získavate veľmi divný pocit. Míňate tulene, mrože, ľadové medvede. Ich počet neustále redne a redne. Život sa postupne stráca. Okolo vás je neznesiteľné, zvláštne ticho. Ak by sme sa medzi sebou nerozprávali, cítili by sme sa ako v inom svete.


  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].
VIDEO Plus 7 Dní