SLÁVNI ŠPIÓNI: Ich život sprevádzali osudové lásky, končili pred popravnou čatou

Po odhalení sovietskych agentov Sorgeho a Clausena neurobil Stalin na ich záchranu nič.

Keď niekedy začiatkom roku 1933 šéf sovietskej vojenskej spravodajskej služby GRU Jan Karlovič Berzin začal uskutočňovať prvé kroky trúfalej operácie pomenovanej Ramsay, podľa krycieho mena elitného agenta Richarda Sorgeho, netušil, že dáva podnet na zrod najlepšieho špionážneho tandemu, aký kedy bol na svete.

Berzin len rýchlo potreboval zaplniť medzeru, ktorá vznikla po tom, ako pozornosti rezidentov GRU a KGB v Tokiu ušlo, že Japonsko začína nadväzovať čoraz užšie vzťahy s nacistickým Nemeckom. Stalin totiž chybu tajných služieb riešil po svojom. Vedúcich tokijských pobočiek povolal do Moskvy a dal ich postaviť k múru. GRU a KGB dostali za úlohu problém čím skôr vyriešiť.

Čítajte viac:

SLÁVNI ŠPIÓNI: Komu patril? Generála KGB Philbyho odstavila Moskva

Dôležitá informácia

Berzin, ktorý napokon o pár rokov tiež skončil pred popravnou čatou, povolal do Moskvy Richarda Sorgeho z Číny. Dal mu jedinú úlohu. Vybudovať v čo najkratšom čase špionážnu sieť v Japonsku. Nechal mu pri tom voľnú ruku, čo znamenalo, že si môže vybrať spolupracovníkov a na mieste zverbovať, koho chce.

V prísne kontrolovanej sovietskej vojenskej tajnej službe to bolo niečo neslýchané. Sorge si vyžiadal radistu Maxa Clausena, ktorého považovali za najlepšieho vo svojom odbore. Duo Sorge - Clausen v nasledujúcich rokoch dokázalo, že označenie najlepší špionážny tandem si skutočne zaslúži. Len v roku 1939 odvysielal Max Clausen šesťdesiat Sorgeho rádiodepeší obsahujúcich 23-tisíc slov.

Počas bitky o Moskvu v roku 1941 získala Sorgeho sieť jednu z najdôležitejších informácií. Japonsko nemá v pláne útok na ZSSR. Velenie Červenej armády na základe tejto strategickej správy mohlo presunúť čerstvé divízie z Ďalekého východu na bojisko pred sovietskou metropolou v čase, keď boli vojská wehrmachtu - síce vyčerpané, ale stále postupujúce - už len 25 kilometrov od Moskvy.

Posilnené sovietske vojská odrazili nemecký postup a na čas prešli do protiofenzívy, čím zabránili bezprostrednej porážke Sovietskeho zväzu vo vojne.

Čítajte viac:

SLÁVNI ŠPIÓNI: Posledný zo studenej vojny. Gratuloval mu Putin, kolega z KGB

Sorgeho naj

Niektorí o ňom hovoria ako o najväčšom špiónovi v dejinách, pre iných bol najschopnejším vyzvedačom modernej doby. O jednom i druhom možno polemizovať. Čo je však nespochybniteľné - bol najúspešnejší sovietsky agent počas druhej svetovej vojny. Narodil sa 4. októbra 1895 v Sabunči na predmestí Baku do zmiešanej nemecko-ruskej rodiny.

Otec, nemecký inžinier Wilhelm Sorge, bol zamestnaný ako odborník v tamojšej ropnej spoločnosti a jeho žena Ruska Nina, mladšia o osemnásť rokov, privádzala na svet jeho potomkov a starala sa o nich. Richard bol posledný, deviaty. Keď mal tri roky, rodina sa odsťahovala z brehov Kaspického mora do Berlína, kde si za peniaze zarobené v Rusku kúpila pekný dom.

V hlavnom meste Pruského kráľovstva vyštudoval gymnázium a po vypuknutí veľkej vojny, ako vtedy nazývali I. svetovú vojnu, sa dobrovoľne prihlásil do armády. Bojoval ako delostrelec na západnom fronte, kde bol ťažko zranený a do smrti kríval. V nemocnici, kde sa liečil z tretieho zranenia, sa zoznámil s dielami Karla Marxa a Fridricha Engelsa a stal sa presvedčeným marxistom.

V jeho prípade to nebolo až také prekvapujúce. Jablko nepadlo ďaleko od stromu, pretože jeho prastrýko Fridrich Sorge patril k zakladateľom I. internacionály a bol tajomníkom Karla Marxa. Po vojne okrem toho, že sa prihlásil na štúdium na univerzitu v Kieli, vstúpil Richard Sorge do Komunistickej strany Nemecka a v jej radoch sa zúčastnil na neúspešnom pokuse o prevrat v Porúrí.

Krátko nato odcestoval do Moskvy, vstúpil do Komunistickej strany Sovietskeho zväzu a začal pracovať pre Kominternu. Tá ho v roku 1927 vyslala do USA, aby v Hollywoode založil miestne stranícke bunky. Úlohu splnil a vrátil sa do Sovietskeho zväzu. V službách GRU: Šikovný, inteligentný a jazykovo nadaný pracovník Kominterny neušiel pozornosti šéfa GRU Berzina, ktorý ho naverboval pre vojenskú rozviedku. V jej službách odišiel do Číny, kde zorganizoval rozsiahlu špionážnu sieť.

Potom prišla na rad Berzinova operácia Ramsay. Richard Sorge sa presunul do Nemecka, kde najprv vstúpil do Národnosocialistickej nemeckej robotníckej strany (NSDAP) a vybudoval si povesť až fanaticky pronacistického novinára. Dostal sa až do blízkosti šéfa Hitlerovej propagandy Josepha Goebbelsa, vďaka čomu v roku 1933 získal miesto korešpondenta Frankfurter Zeitung v Jokohame. Hovorí sa dokonca, že existuje fotografia, ktorá zachytáva oboch mužov spolu.

V Japonsku mal Sorge najlepšie zdroje informácií, aké si vyzvedač môže priať. Prvým, a tým najdôležitejším, bol nemecký veľvyslanec Eugen Ott, s ktorým nadviazal priateľstvo, ešte keď bol vojenský atašé. Druhým bol poradca japonského premiéra Ozaki Hozumi. Sorgeho s ministerským predsedom, princom Konoe, aj navzájom predstavil. A, samozrejme, mal desiatky ďalších zdrojov na vysokých postoch, s ktorými preflámoval nejednu noc.

Čítajte viac:

SLÁVNI ŠPIÓNI: Kam čert nemohol, tam poslal ženu. Špiónky, o ktorých ste nevedeli

Stalin mu neveril

Z Japonska poslal Sorge veľa mimoriadne dôležitých informácií. Upozornil napríklad na hroziaci útok na Pearl Harbor či na nacistické prípravy vojny proti ZSSR. V druhom prípade sa to stalo dokonca niekoľkokrát a doplnil to aj dôležitými údajmi o sile útočiacich vojsk, ba aj o presnom dátume útoku. Stalin však viac než rozviedčikovi dôveroval Hitlerovi, s ktorým mal uzavretú zmluvu o neútočení.

Keď koncom roku 1940 poslal Richard Sorge do Moskvy prvú správu, že Nemecko plánuje útok na Sovietsky zväz, Stalin vraj zareagoval: „Sorge? To je ten sraľo, čo sa v Japonsku opíja a váľa po bordeloch?“ Sorgeho informáciu považoval za nepriateľskú provokáciu, pretože uplynul sotva rok od podpisu nemecko-sovietskej zmluvy o neútočení, známej ako pakt Ribbentrop - Molotov. A v nej si s Hitlerom predsa už rozdelili sféry vplyvu v Európe.

Aj ďalšie Sorgeho správy preto neskôr označil za dezinformácie a nevenoval im pozornosť. Pokiaľ išlo o Stalinovu narážku na Sorgeho a bordely, nemýlil sa. Sorgeho nespútaný osobný život bol známy. Porušoval všetky pravidlá agenta tajných služieb. Spíjal sa do nemoty, striedal milenky, zvádzal vydaté ženy. Jeho milenkou bola istý čas dokonca manželka nemeckého veľvyslanca v Tokiu.

Čítajte viac:

SLÁVNI ŠPIÓNI: Poprava a doživotie. Tvrdí agenti Mossadu za zlyhania patria

Osudová láska

Počas pôsobenia v Japonsku mal Sorge intímny vzťah s viac než tridsiatimi ženami. Bol pravidelným hosťom v mnohých lokáloch v Ginge, najluxusnejšej zábavnej a obchodnej časti Tokia. Preslávené pánske jazdy sa obvykle začínali v bare hotela Imperial a končili sa v niektorom z podnikov v Asakuse, najstaršej a zároveň najznámejšej štvrti gejší. Tam sa zoznámil aj so svojou poslednou láskou, krásnou japonskou tanečnicou Hanako Išiovou, ktorá mu bola osudná. Dovolil, aby srdce ovládlo rozum. Hoci vedel, že príslušníci obávanej japonskej tajnej polície Kempeitai sú mu na stope a zatkli viacerých jeho spolupracovníkov, rozhodol sa, že noc pred útekom z Japonska ešte strávi s ňou.

Jej byt však už tajná polícia sledovala. Chytili ho doslova v jej náručí. Japonci sa neskôr niekoľkokrát pokúsili vymeniť Sorgeho za japonských väzňov.Stalin nikdy nesúhlasil. Trikrát dostali Sovieti ponuku, no ich odpoveď bola vždy rovnaká - muža menom Richard Sorge nepoznajú. Stalinov postoj sa dá vysvetliť. Pre komunistického diktátora by bol Sorge živým dôkazom jeho zlyhania, keďže nevzal do úvahy jeho varovania pred nemeckou inváziou.

V roku 1943 Richarda Sorgeho odsúdili na smrť obesením. Popravili ho v deň výročia Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie, 7. novembra 1944, v tokijskej väznici Sugamo. Druhý do páru: Na cintoríne v berlínskej štvrti Friedrichsfeld sa nachádzajú hroby azda všetkých významných osobností ľavicového hnutia v Nemecku. Na jeseň 1979 pribudlo do tamojšieho panteónu hrdinov ďalšie meno. Max Christiansen- Clausen. Urnu s popolom nemeckého komunistu a sovietskeho agenta, toho druhého muža z najslávnejšieho špionážneho tandemu, uložili na miesto posledného odpočinku bez veľkej slávy.

Režim, ktorému bezvýhradne slúžil väčšinu z osemdesiatich rokov svojho života, spel pomaly k svojmu koncu. Max Clausen sa narodil 27. februára 1899 vo Frízsku na pobreží Severného mora do chudobnej rodiny nemeckého murára. Chcel byť kováčom, no rodina nemala ani na to, aby sa mohol vyučiť remeslu. Musel pracovať ako poľnohospodársky robotník. O jeho ďalšom osude rozhodla I. svetová vojna.

Zaradili ho k spojárom, kde získal základy elektrotechniky a vďaka svojmu talentu sa vypracoval na špičkového radistu. Ku koncu vojny sa pri jednom z nemeckých delostreleckých útokov, v ktorom použili plynové granáty, náhle zmenil smer vetra a plyn zasiahol aj vlastné rady. Max prežil, no skončil v nemocnici a niekoľko týždňov vypľúval krv. Po vyliečení sa rozhodol, že do zákopov sa už nevráti. Dezertoval, no chytili ho veľmi rýchlo a po väzení a ďalších peripetiách po skončení vojny sa dal k námorníkom.

Prešiel mnohými prístavmi sveta, zoznámil sa s ľavicovými myšlienkami a vstúpil do komunistickej strany. Stal sa propagandistom.

Čítajte viac:

SLÁVNI ŠPIÓNI: Bodka za aférami. Abel riadil agentov KGB

Radista Červenej armády

Tak ako Richard Sorge, začal aj Max Clausen pracovať pre Kominternu a vďaka tomu sa ocitol v hľadáčiku náborárov GRU. V roku 1928 ho pozvali do Moskvy na pohovor. Došlo pri tom k úsmevnej príhode, keď Clausena pre nejaké nezrovnalosti v pase zadržali na hraniciach Sovietskeho zväzu. Zdalo sa, že komplikácie nebudú mať konca. Problém sa vyriešil v okamihu, keď zúfalý Max ukázal vyšetrovateľom pozvanie s adresou, na ktorej sa mal v Moskve hlásiť.

Sám o tom vtedy nič nevedel, no bol prekvapený, ako to zapôsobilo a aký to malo účinok. Bolo to ako blesk z jasného neba. Čoskoro pochopil. Išlo o adresu, na ktorej sídlilo hlavné veliteľstvo sovietskej vojenskej spravodajskej služby. Pohovor dopadol dobre. Clausen dostal novú identitu a zaradili ho do špeciálnej školy na výcvik radistov. Vypracoval sa na špičku vo svojom odbore.

Okrem vysielania si sám dokázal zostrojiť krátkovlnný vysielač i prijímač a zvládol šifrovanie a dešifrovanie. Bol inteligentný, rozvážny a chladnokrvný. Splnil všetky predpoklady agenta GRU. Za prvé pôsobisko mu určili Čínu, kde vystupoval pod krytím podnikateľa. V Šanghaji sa spoznal s Richardom Sorgem aj so svojou budúcou manželkou Annou.

Čítajte viac:

SLÁVNI ŠPIÓNI: Prebehlika z KGB upálili zaživa, smrť natáčali ako výstrahu na kameru

Po boku Sorgeho

Do Tokia prišli manželia Clausenovci v roku 1935 krátko pred Sorgem. Hneď začali s prípravami ilegálnej vysielačky. Maxovi sa podarilo zostrojiť pomerne výkonný prenosný vysielač, ktorý sa zmestil do aktovky. Vzhľadom na veľký objem správ musel totiž neustále meniť miesto vysielania, aby ho nedokázali zamerať. Rovnako menil frekvencie a čas vysielania. Nič z toho však nemohlo zabrániť japonskej kontrarozviedke, aby zistila, že v revíri má škodnú, teda ilegálnu vysielačku pracujúcu pre cudziu tajnú službu.

Clausen po dohode so Sorgem sa po nejakom čase rozhodol vysielať radšej z mora, kde mal zaručený lepší signál a možnosť rýchle sa presúvať na veľkej ploche. Zaobstarali si kvôli tomu luxusnú plachetnicu. Bol to však nápor na nervy, lebo japonská tajná polícia Kempeitai bola známa svojou vytrvalosťou a neuveriteľnou krutosťou. Obaja muži vedeli, že stačí spraviť malú chybu a skončia. Raz unikli len o vlások.

Opitý Sorge havaroval autom, keď mal pri sebe zašifrované depeše. Ťažko zraneného ho previezli do nemocnice, kam, našťastie, rýchlo dorazil Clausen. Skôr než upadol do bezvedomia, stihol Sorge odovzdať Maxovi kompromitujúci materiál. Keď Kempeitai získala zoznam japonských komunistov poverených zbieraním tajných informácií pre Moskvu, bolo iba otázkou času, kedy sa dostanú na stopu Sorgeho aj Clausena.

Zatkli ich 18. októbra 1941. Max dostal doživotie, jeho manželka sedem rokov. Po vojne ich z väzenia prepustili a dožili v niekdajšej Nemeckej demokratickej republike.


VIDEO Plus 7 Dní