SLÁVNI ŠPIÓNI: Posledný zo studenej vojny. Gratuloval mu Putin, kolega z KGB

V bývalom Sovietskom zväze bol ospevovaný hrdina, vo Veľkej Británii preklínaný zradca.

Je posledný z generácie slávnych sovietskych špiónov pôsobiacich v prvých rokoch studenej vojny. Žije vo svojej vile kúsok od Moskvy a miestni mu hovoria Georgij Ivanovič. V novembri bude mať deväťdesiatštyri rokov. Chodí o paličke a väčšina dôchodcov, s ktorými sa na ulici zdraví, o jeho minulosti nevie nič.

Netušia, že ten starý, už takmer slepý muž z malej dače je jedna z najpozoruhodnejších postáv v dejinách špionáže. George Blake. Pred štyrmi rokmi, keď oslavoval deväťdesiatku, mu zagratuloval aj ruský prezident Vladimir Putin. Kolega z KGB.

Mali dokonca rovnakú krajinu pôsobenia. Hoci sa tam nikdy nemohli stretnúť, lebo každý z nich tam bol v inom čase. „Dovoľte, aby som vám z celého srdca zagratuloval k vašim 90. narodeninám. Zaslúžene patríte k ľuďom plným sily a odvahy a k vynikajúcim profesionálom,“ píše sa v liste, ktorý Blakovi poslal ruský prezident.

„Za každých okolností ste vždy vedeli zachovať duchaprítomnosť, pripravenosť na zodpovednú, náročnú prácu a vážne výzvy. Vždy ste úspešne plnili úlohy vám zverené. Vy a vaši kolegovia ste sa veľkou mierou zaslúžili o udržanie mieru, bezpečnosti a strategickej rovnováhy.“

Na tajnom fronte

Narodil sa v roku 1922 ako George Behar v jednej zo starých a vážených amsterdamských židovských rodín. Na prianie otca odišiel študovať do Káhiry, kde žil u príbuzných. Veľa času tam trávil s bratrancom Henrim Curielom, o desať rokov starším, ktorý bol nielen popredný predstaviteľ egyptskej komunistickej strany, ale tiež spolupracovník sovietskej tajnej služby.

Tam pričuchol k marxizmu a zoznámil sa s komunistickou teóriou. Po návrate do Holandska pokračoval v štúdiu na vysokej škole v Rotterdame, kde ho zastihol začiatok vojny. Otec vtedy už nežil a matka s Georgeovými sestrami utiekli pred nacistami do Anglicka.

Behar zostal a stal sa jedným z prvých členov holandského odbojového hnutia s krycím menom Max de Vries. Robil kuriéra a dennodenne riskoval život. Gestapo sa mu napokon dostalo na stopu a on musel utiecť. Cez Belgicko, Francúzsko, Španielsko a Gibraltár sa mu v roku 1943 podarilo dostať do Londýna.

Z Beharovcov sa tam stali Blakovci. George Blake dobrovoľne vstúpil do vojnového námorníctva jej veličenstva a odtiaľ k spravodajskej službe. Tam došlo k rozhodujúcemu okamihu jeho života. Dvadsaťdvaročný mladík sa zaľúbil do sekretárky MI6 Iris Peakovej. Iris, neskoršia dvorná dáma kráľovnej Alžbety, Georgeovu lásku opätovala a po vojne sa mladí zaľúbenci rozhodli pre svadbu.

Lenže, osud im neprial. Presnejšie, konzervatívni Irisini rodičia. Patrili k britskej smotánke a nevedeli si predstaviť, že ich dcéra by sa mala stať ženou akéhosi holandského Žida. Ich odpor bol taký veľký, že Iris sa napokon svojho milého vzdala.

V službách nepriateľa

Georgea, nadaného námorného spravodajského dôstojníka, to tak vzalo, že prisahal snobskej britskej spoločnosti pomstu. Nešťastný sa zdôveril so svojím problémom bratrancovi. A Henri Curiel mu poradil. Ak sa chce snobskej spoločnosti naozaj pomstiť, nech sa dá do služieb svetovej revolúcie.

Tak ako on. Poradil mu, aby zostal v britskej rozviedke a keď príde jeho čas, keď získa dostatočne dobrú pozíciu, bude môcť uskutočniť svoju pomstu. Blake Curiela poslúchol.Z námornej rozviedky prešiel po čase k MI6. S krytím vicekonzula ho v roku 1948 poslali do Soulu, kde mal zhromažďovať najmä informácie zo severnej časti polostrova, inklinujúcej ku komunistickému Sovietskemu zväzu.

Po vypuknutí kórejskej vojny v roku 1950, keď Severná Kórea neočakávane zaútočila na Južnú s cieľom násilne spojiť obe krajiny a obsadila aj Soul, padol Blake do zajatia. Strávil tam tri roky a podľa jeho slov vtedy si definitívne uvedomil, že je na zlej strane. Hovorí, že ho šokovalo, keď videl, ako obrovské americké lietajúce pevnosti bombardujú kórejské dediny, v ktorých nebola žiadna armáda, a umierali v nich len ženy, deti a starci.

Dospel k záveru, že západní Spojenci zradili hodnoty, za ktoré bojovali v druhej svetovej vojne. Jedného dňa požiadal o stretnutie s veliteľom zajateckého tábora a povedal mu, že je agentom Secret Intelligence Service (SIS). Nasledovali ďalšie tajné schôdzky, po ktorých sa dal do služieb KGB. Samozrejme, to nik netušil.

Ani jeho spoluväzni, ktorí neskôr, naopak, vyzdvihovali Blakove statočné správanie počas výsluchov aj pri iných príležitostiach. Väznitelia ho ďalej šikanovali ako ostatných. Keď sa po prepustení v roku 1953 vrátil do Anglicka, bol hrdina.

Nastúpil späť do centrály spravodajskej služby, vzal si za ženu sekretárku MI6 Gillian Allanovú a navonok žil životom dobre situovaného Londýnčana. Blakov čas na pomstu prišiel v roku 1955. Centrála ho poslala do Berlína ako svojho zástupcu pre spoločné operácie MI6 a CIA.

V čase, keď sa skrytý konflikt medzi Východom a Západom rozbiehal na plné obrátky, Moskva si nemohla želať nič lepšie, než mať svojho človeka na mieste, ktoré dostal Blake. Najznámejší symbol studenej vojny Berlínsky múr síce ešte nestál, no okupačné zóny boli dávno jasne vymedzené.

Denne utekali z Nemeckej demokratickej republiky (NDR) desiatky ľudí do západného Berlína. Hneď po príchode na nové pracovisko získal Blake asi najcennejšiu informáciu v živote. Dozvedel sa o operácii Gold, ktorá bola krátko pred spustením. O hroziacom nebezpečenstve hneď informoval Moskvu. Tunel pod Berlínom: V roku 1953 naplánovali tri západné spravodajské služby - americká CIA, britská MI6 a nemecká BND - spoločnú operáciu s krycím názvom Gold.

Išlo o vybudovanie podzemného tunela v Berlíne, ktorý by viedol z americkej okupačnej zóny pod sovietsku, kde by sa odborníci napichli na hlavné komunikačné uzly používané sovietskou armádou a vládnymi zložkami NDR. Bola to síce mimoriadne nákladná operácia, na druhejstrane to mal byť nevysychajúci zdroj informácií z prvej ruky. Tunel, ktorý budovali tri roky, sa začínal v poloopustenej západoberlínskej štvrti Rudow a viedol do východoberlínskej Altglienicke, vzdialenej šesťsto metrov.

Bol v bezpečnej hĺbke sedem metrov a tvorili ho obrovské obruče s priemerom viac ako dva metre. Na niekoľkých miestach vyúsťovali do veľkých priestorov, hál s najmodernejšou technikou, kde špičkoví odborníci pracovali na tri zmeny.

KGB sa ocitla pred neľahkou úlohou, ako zabrániť úniku informácií a zároveň nevrhnúť tieň podozrenia na Georgea Blaka. Vyčkala teda, kým zariadenia v tuneli spustia do prevádzky, a postarala sa o to, aby cez napichnuté uzly nešli tie najcitlivejšie informácie.

Po nejakom čase pripravila divadielko pre druhú stranu. Východonemeckí pohraničníci akože náhodou tunel objavili, informovali sovietskych súdruhov a tí zakročili. Jedného rána nečakane vnikli dnu, zaistili operačné miestnosti aj s nepoškodenou technikou a materiál označený najvyšším stupňom utajenia.

Operácia Gold skrachovala na celej čiare a CIA utrpela veľkú hanbu. Vo východnom Berlíne Sovieti zvolali veľkú tlačovú konferenciu, na ktorej informovali, čo sa stalo, a predložili dôkazy, ktoré druhá strana nemohla vyvrátiť. O mnoho rokov, už po zániku Sovietskeho zväzu, ale ešte pred nástupom prezidenta Putina, vyšla kniha, ktorá spôsobila senzáciu.

Volá sa Bojisko Berlín. Jej dvaja autori David Murphy, bývalý šéf CIA v Berlíne, a generál Sergej Kondrašov, bývalý šéf KGB v Berlíne, v nej opísali situáciu panujúcu medzi západnými a východnými špionážnymi službami v najtvrdšom období päťdesiatych a šesťdesiatych rokov.

Poodhalili, čo sa odohrávalo v najhorúcejšom bode studenej vojny, keď medzi sebou zvádzali neľútostný boj špeciálne CIA a KGB. Neobišli ani operáciu Gold. Generál Kondrašov považuje jej odhalenie a znemožnenie za najväčší úspech počas svojho pôsobenia.

Američanom sa totiž podarilo napojiť na celý východonemecký telekomunikačný systém. Špionážna služba CIA tak bola schopná odpočúvať nielen bežné hovory východných Nemcov, ale aj najdôvernejšie telefonáty východonemeckých najvyšších politických činiteľov so sovietskymi. A to by bola katastrofa.

Bývalý šéf CIA David Murphy zasa vraví, že vybudovanie tunela patrilo skutočne medzi najväčšie úspechy „jeho“ špiónov, pretože v tom čase nemali Američania iný druh vyzvedačskej technológie. Nemali ani špionážne lietadlo U-2, ani špionážne družice.

Generál KGB zdôrazňuje, že hoci skutočne išlo o úspech CIA, bol to aj úspech Moskvy, lebo „o tuneli sme vedeli, a tak sme nechali naschvál niektoré informácie z telefonátov unikať Západu, pretože sme nemohli špióna Georgea Blaka odhaliť“. Ale priznáva, že Američania o nich vedeli veľmi veľa.

Pri príprave knihy som mal možnosť študovaťv Amerike tajné dokumenty CIA z toho obdobia a šokovalo ma, čo všetko o našej činnosti dokázala CIA zhromaždiť.“

Odhalenie

Blake počas pobytu v Berlíne stihol ešte jeden husársky kúsok. Získal a odovzdal KGB zoznam všetkých zdrojov MI6 a CIA, ktoré pracovali za železnou oponou a riadila ich berlínska centrála. Spôsobilo to hotovú katastrofu. O život prišli desiatky amerických špiónov a načas bola celkom zmarená väčšina operácií vo východnom bloku.

No každá minca má aj druhú stranu. Taký nevídaný únik prísne strážených informácií zároveň potvrdil, že kdesi poriadne vysoko sa nachádza zradca. Začalo sa obrovské vyšetrovanie a previerky jednotlivcov na všetkých pozíciách. Medzi podozrivými sa objavilo aj Blakovo meno.

On bol síce vtedy už v Bejrúte, kde sa pripravoval na pôsobenie na Strednom východe, no slučka okolo neho sa zaťahovala. V decembri 1960 prebehol k CIA dôstojník poľskej tajnej služby, zástupca šéfa vojenskej kontrarozviedky Michael Goleniewski, a priniesol dôkazy usvedčujúce Blaka.

Krátko pred Veľkou nocou šéf pobočky SIS v Libanone oznámil Blakovi, že má odcestovať na konzultácie do Londýna. Tam ho okamžite zatkli.

Za mrežami

George Blake sa vyšetrovateľom priznal. Povedal, že do služieb KGB sa dal dobrovoľne, nik ho nenútil ani nevydieral. „Moji kolegovia sa na mňa pozerali s tichým úžasom,“ spomínal po rokoch. Na súde, kde väčšina pojednávaní bola s vylúčením verejnosti, sa správal rovnako.

„Beriem na vedomie, že vaším motívom nebola túžba po zisku, ale viera v komunistický režim. Každý človek má právo na svoje osobné presvedčenie, vo vašom prípade je však priťažujúcou okolnosťou, že ste neodišli zo služby. Zostali ste v nej vo vysokom postavení, aby ste zrádzali svoju vlasť,“ povedal sudca na konci procesu. S tým George Blake dodnes nesúhlasí.

Necíti sa ako zradca a stále tvrdí, že zradiť vlasť môže len niekto, kto ju má. A on nemá žiadnu. Vraví, že Veľku Britániu za svoju vlasť nepovažuje ani nikdy nepovažoval. Rozsudok bol na anglické pomery nevídaný: 42 rokov väzenia. Bez možnosti amnestie a bez možnosti výmeny. Vraj to bol rok za každého popraveného špióna, ktorého katovi do rúk priviedla Blakova zrada. Skutočnosť je pravdepodobne oveľa krutejšia. George Blake krátko pred rozpadom Sovietskeho zväzu v televíznom interview pripustil, že prezradil totožnosť asi 600 agentov CIA a MI6.

Útek z väzenia

Pre Blaka, ktorý mal v čase, keď stál pred súdom, 39 rokov, sa vlastne rozsudok rovnal doživotnému trestu. Prijal to však pokojne. No len čo sa ocitol vo väznici Wormwood Scrubs, začal premýšľať o úteku. Konkrétnejšie obrysy dostali jeho predstavy po tom, čo sa za mrežami zoznámil so zlodejom a zároveň aktivistom Írskej republikánskej armády Seanom Bourkom a s protivojnovými bojovníkmi Michaelom Randlom a Patom Pottlom.

Akciu podrobne naplánovali a keď sa trojica Blakových spoluväzňov dostala spoza mreží, pustili sa do jej realizácie. Dvadsiateho druhého októbra 1966 Blake z Wormwood Scrubs ušiel. Pri úteku sa síce vážne zranil, no dostali ho do vopred pripraveného bytu, kam mu potom priviedli lekára.

Tam prečkal, kým prešli prvé dni a týždne dovtedy nevídaného pátrania. Polícia, ktorej prišla na pomoc aj armáda, obrátila naruby celý ostrov, no po utečencovi nenašli ani stopu. Policajní šéfovia tvrdili, že cez Lamanšský prieliv sa určite nedostal, a tak zapájala do akcie čoraz viac ľudí, až sa to začalo podobať na manévre.

Na čelo vyšetrovacej komisie menovali kráľovninho príbuzného, povojnového náčelníka britského generálneho štábu Louisa Mountbattena. Nič to nepomohlo. Blake akoby sa prepadol pod zem. Nakoniec pátranie skončili s presvedčením, že za dobre zorganizovaným útekom bola KGB.

Pravda vyšla najavo až po rozpade Sovietskeho zväzu. KGB sa postarala len o záverečnú časť Blakovho úteku do Moskvy. A síce - z východného Berlína, kam ho doviezol v útrobách svojho karavanu Randle s rodinou krátko pred Vianocami 1966.


VIDEO Plus 7 Dní