SLÁVNI ŠPIÓNI: Prebehlíka z KGB upálili zaživa, smrť natáčali ako výstrahu na kameru

Mitrochin, Peňkovský, Guzenko a ďalší komunistickí agenti na Západe precitli a KGB zradili.

Koncom januára 2004 pochovali na malom cintoríne kdesi v južnom Anglicku muža, ktorého pohrobkovia obávanej sovietskej KGB dodnes nenazvú inak než „ten prekliaty zradca“. Mal 82 rokov a posledných dvanásť prežil so zmenenou identitou, prísne strážený pred pomstou niekdajších kolegov a ich následníkov. Volal sa Vasilij Nikitič Mitrochin.

Pokus o dementi

Keď v decembri 1996 nemecký časopis Focus uverejnil správu, že bývalý dôstojník KGB, ktorý utiekol do Veľkej Británie, prezradil totožnosť stoviek špiónov a ich zdrojov, hovorkyňa Ruskej zahraničnej rozviedky Tatiana Samolisová označila informáciu za „úplný nezmysel“. „Niečo také jednoducho nie je možné,“ vyhlásila.

„Nejaký prebehlík môže poznať mená jedného, dvoch či troch agentov, no nie stoviek.“ V prvom momente jej dali za pravdu aj odborníci na tajné služby. Vzhľadom na štruktúru tajných služieb nemožno niečo také predpokladať. Lenže potom vybuchla skutočná bomba.

Vyšlo najavo, že tým prebehlíkom bol penzionovaný šéf archívu KGB plukovník Vasilij Mitrochin. Človek, ktorý mal dlhé roky prístup do najtajnejšieho archívu Správy S. Archívu strážiaceho tajomstvá takzvaných nelegálov. Neskôr sa na verejnosti objavili správy, že nejde o stovky, ale tisícky mien. Ten počet opäť vyvolal pochybnosti. Všetko sa však, ako predtým, vysvetlilo.

Ukázalo sa, že „batožina“ Vasilija Mitrochina bola riadne veľká. Nazrime do najlepšieho zdroja, knihy s titulom Mitrochinov archív, ktorá je výsledkom spolupráce prebehlíka s publicistom Christopherom Andrewom. Keď v roku 1992 britská spravodajská služba (SIS) tajne dostala Mitrochina aj s rodinou z Ruska, vyviezla spolu s ním aj šesť debien obsahujúcich množstvo poznámok, ktoré si takmer každodenne robil z prísne tajných zložiek KGB siahajúcich až do roku 1918.

Americká FBI obsah tohto archívu opisuje ako „najkompletnejší a najrozsiahlejší spravodajský materiál, ktorý bol kedy od nejakého zdroja získaný“.

Čítajte viac:

SLÁVNI ŠPIÓNI: Komu patrik? Generála KGB Philbyho odstavila Moskva

Zrod prebehlíka

Keď Vasilij Mitrochin v sovietskej tajnej službe začínal, bol oddaný komunista, presvedčený, že slúži dobrej veci. Pochybnosti, že to tak možno nebude, prichádzali postupne. Prvé prišli po XX. zjazde Komunistickej strany Sovietskeho zväzu (KSSZ) v roku 1956, na ktorom Nikita Chruščov v tajnej správe odhalil zločiny Stalinovej éry.

Na straníckej schôdzi si dovolil zapochybovať, že Stalin bol sám, a pýtal sa, čo vtedy robili ďalší vedúci predstavitelia vrátane Chruščova. Znamenalo to koniec jeho činnosti operatívca. Koniec práce v zahraničí. Palicu nad ním však nezlomili celkom. Prevelili ho do archívu zahraničnej rozviedky hlavnej správy KGB. Ako spomína, jeho hlavnou úlohou bolo odpovedať na otázky z iných oddelení.

A zakladať akty o ďalších ukončených akciách. Odrazu videl za brány pekla. Udalosti roku 1968 v Československu a skoncovanie s pokusom dať socializmu ľudskú tvár, posadnutosť vtedajšieho šéfa KGB Andropova vidieť v boji za ľudské práva imperialistické sprisahanie, jeho túžba zničiť disent doma i v zahraničí za akúkoľvek cenu a akýmikoľvek prostriedkami, vojna v Afganistane a úloha agentov KGB v nej, bratská pomoc spočívajúca vo vražde prezidenta Amina aj s celou jeho rodinou a so spolupracovníkmi.

To boli tie najdôležitejšie medzníky. Spôsobili, že z oddaného komunistu sa stal odporca komunizmu. Svoj tajný archív začal zostavovať v lete roku 1972. Naskytla sa totiž jedinečná, neopakovateľná príležitosť. Z hlavného veliteľstva KGB sídliaceho v známej Lubjanke uprostred Moskvy sťahovali časť dokumentov do nového sídla zahraničnej rozviedky za mestom.

Mitrochin dostal rozkaz preveriť a zapečatiť tristotisíc zložiek archívu určených na prevoz. Trvalo mu to viac než jedno desaťročie. A celý ten čas si robil poznámky, ktoré denne pašoval domov a potom na chatu, kde ich zakopával. Zhromaždil tak 25-tisíc strán. Jednou nohou bol pri tom stále v hrobe. Z prečítaných dokumentov dobre vedel, čo čaká zradcov v KGB. Napriek tomu v tom pokračoval až do odchodu do dôchodku.

Dva roky po zániku Sovietskeho zväzu nadviazal penzionovaný plukovník Vasilij Mitrochin kontakt s britskou MI6. Útek sa vydaril.

Čítajte viac:

SLÁVNI ŠPIÓNI: Posledný zo studenej vojny. Gratuloval mu Pustin, kolega z KGB

Zažehnaná kríza

Nikdy v dejinách nebol svet bližšie k atómovej vojne než počas karibskej krízy na jeseň roku 1962. Američania krátko predtým zistili, že Sovietsky zväz buduje na Kube raketové základne. Prezident J. F. Kennedy preto nariadil námornú blokádu ostrova, ku ktorému mierili sovietske lode s raketami. Nikita Chruščov protestoval a prikázal lodiam plaviť sa napriek tomu na Kubu. Niekoľko dní bola situácia na hrane a obe strany sa celkom vážne pripravovali na jadrový vojenský konflikt. Sovietske lode sa napokon na hranici blokády zastavili a obrátili. Kremeľ prisľúbil stiahnuť z Kuby útočné rakety, ktoré tam už mal.

Kríza bola zažehnaná aj vďaka informáciám, ktoré CIA už dlhší čas dostávala od plukovníka sovietskej vojenskej spravodajskej služby (GRU) Olega Vladimiroviča Peňkovského. „Všetky dôležité americké spravodajské hlásenia o kubánskych raketových základniach počas karibskej krízy dostali neskôr pečiatku Ironbark; boli pri nich využité dokumenty dodané Peňovským,“ uviedol Mitrochin.

Čítajte viac:

SLÁVNI ŠPIÓNI: Bodka za aférami. Abel riadil agentov KGB

Najskôr mu neverili

Peňkovský bol čudák a mnohé jeho kroky a správanie sa dajú ťažko pochopiť. Už samotné nadviazanie kontaktov s Američanmi bolo divné. Náhodným americkým turistom dal na ulici v Moskve do ruky obálku s prosbou, aby ju odovzdali na ich veľvyslanectve. Bola v nej ponuka na špionáž v prospech USA a nejaké tajné informácie. Zástupca CIA v Moskve sa domnieval, že ide o provokáciu zo strany KGB.

Potvrdzovali to aj údaje o Peňkovského predchádzajúcom živote. Počas vojny bol najmladším veliteľom pluku Červenej armády a vzorovým členom komunistickej strany. Bol zranený, dvakrát vyznamenaný a po vojne urobil úspešnú kariéru vo vojenskom spravodajstve. Ako rezident GRU slúžil aj v zahraničí.

Napriek všetkému CIA s Peňkovským nadviazala kontakt. A bola zaskočená množstvom prísne tajných dokumentov, ktoré začal ihneď dodávať. Detailné informácie o raketovej technike a jej rozmiestnení, šifrovacie kľúče, mená dôstojníkov GRU slúžiacich v zahraničí… Zdroj, o akom sníva každá rozviedka.

Čítajte viac:

SLÁVNI ŠPIÓNI: Kam čert nemohol, tam poslal ženu. Špiónky, o ktorých ste nevedeli

Megaloman

Peňkovský sa rozhodol prebehnúť na druhú stranu po tom, ako mu v GRU zastavili ďalší postup. Príčinou boli nezhody s nadriadeným počas pôsobenia v Ankare. Napriek tomu dostal po návrate do Moskvy dôležitú funkciu na oddelení zaoberajúcom sa ekonomickou a priemyselnou špionážou. Po čase ho dokonca navrhli na povýšenie. Generálom sa však nestal.

Dôvodom bolo, že v životopise uviedol nepravdivé informácie o otcovej smrti. Napísal, že jeho otec zomrel v roku 1920 na týfus, no v skutočnosti padol rok predtým v občianskej vojne, kde bojoval po boku bielogvardejcov. Tvrdil, že tak mu to povedala matka. V čase otcovej smrti mal len dva roky. Neuverili mu.

Urazil sa a rozhodol sa pomstiť režimu. Americký investigatívny novinár Ernest Volkman napísal, že Peňkovský trpel zvláštnym druhom megalománie. Od agentov MI6 napríklad chcel, aby mu vybavili audienciu u kráľovnej Alžbety. Od CIA požadoval pre zmenu stretnutie s prezidentom Kennedym. Ani jedno, ani druhé prianie mu z pochopiteľných dôvodov nesplnili. Podľa Volkmana mu však dôstojníci MI6 a CIA dali na mieru ušiť rovnošaty plukovníka americkej a britskej armády, čo mu urobilo veľkú radosť. Dal sa v nich aj vyfotografovať.

Hoci MI6 aj CIA informácie od Peňkovského prísne strážili, Moskva dostala avízo, že niekto vysokopostavený zradil a odovzdáva najprísnejšie strážené tajomstvá nepriateľovi. Medzi podozrivými sa ocitol aj Peňkovský. Kontrarozviedka sa naňho zamerala a všetko potom bola už len otázka času. Zarazili mu cesty do zahraničia a domov namontovali mikrokamery. Keď KGB zhromaždila dostatok dôkazov, zatkli ho. Odsúdili ho na trest smrti.

Peňkovského poprava mala poslúžiť ako výstraha všetkým, ktorí by si zmysleli zradiť. Zviazaného ho pomaly zasunuli do vysokej pece. Kým nestratil vedomie, strašne reval od bolesti. Všetko to nakrúcali a neskôr premietali budúcim agentom.

Šifrant, ktorý zradil

Kontrast medzi životom na Západe a pomermi v Sovietskom zväze zapríčinil šok nejednému sovietskemu rozviedčikovi. U mnohých spôsobil stratu viery v komunistický režim a zmenu ich dovtedajšieho presvedčenia. Tak to bolo aj u Igora Guzenka. Hoci v jeho prípade ťažko hovoriť o špiónovi v pravom zmysle slova. Nezbieral ani nezhromažďoval žiadne informácie, pred svojím útekom nespolupracoval s cudzou tajnou službou.

Na druhej strane, ako šifrant sovietskeho veľvysľanectva v Ottawe vedel obsah všetkých správ, ktoré putovali do Moskvy od agentov GRU či KGB v Kanade. No najmä poznal systém šifrovania a kľúče. Hovorí sa, že to bola práve aféra Guzenko, ktorá vypukla po jeho úteku, čo odštartovalo studenú vojnu. Ukázala totiž v celej nahote, že niekdajšiemu spojencovi vo vojne, Sovietskemu zväzu, sa nedá veriť.

V časoch, keď spolu bojovali proti Hitlerovi, sovietski špióni usilovne pracovali vo Veľkej Británii i v USA a získavali tajné informácie o ich zbrojných a vedeckých programoch vrátane výroby atómovej bomby.

Čítajte viac:

SLÁVNI ŠPIÓNI: Poprava a doživotie. Tvrdí agenti Mossadu za zlyhania platia

Strach z návratu

Keď dvadsaťštyriročný nadporučík GRU Igor Guzenko prišiel v lete 1943 zo Sovietskeho zväzu, zničeného vojnou, do Kanady, myslel si, že sníva. Ako chudobné dieťa, ktoré vstúpi do domu boháča, nevedel ani on pochopiť, že taká rozprávková krajina, ako je Kanada, skutočne existuje, napísal o ňom Ernest Volkman.

A čo ho šokovalo ešte viac, bola neuveriteľná sloboda. Ľudia mohli na verejnosti hovoriť, čo si myslia, dokonca niekedy kritizujú vládu a nič sa nedeje. To by mu doma nikto neveril. Preto sa rozhodol, že do ZSSR sa už nikdy nevráti. Piateho septembra 1945, po tom, ako skončil prácu, napchal do aktovky aj pod košeľu čo najviac tajných dokumentov a opustil budovu veľvyslanectva.

Útek si vopred nepripravil, a tak ho všade, kam sa obrátil, zdvorilo odmietli. Nevedel, čo robiť. Bolo mu jasné, že so ženou a s dvojročným dieťaťom sa dlho ukrývať nedokáže. A že KGB urobí všetko, aby ho zlikvidovala. V zúfalstve sa zdôveril susedovi, príslušníkovi kanadského vojenského letectva, ktorý ho ukryl u seba tesne pred tým, než komando z veľvyslanectva vtrhlo do Guzenkovho bytu.

Policajti, ktorí prišli na miesto činu, si uvedomili, že Sovieti museli mať veľmi vážny dôvod, keď sa na pôde cudzieho štátu odhodlali na takú drastickú akciu. Rozprávke veľvyslanca, že Guzenko ukradol veľkú sumu peňazí, neuverili, lebo už poznali obsah nadporučíkovej aktovky. Guzenka vypočúvali agenti CIA aj MI6 niekoľko mesiacov.

Neskôr im pomáhal pri lúštení vyše troch tisícok šifrovaných telegramov, ktoré mala v skladoch OSS ešte z čias vojny. Išlo o operáciu známu pod kódovými označeniami Bridge a Venona. Práve to neskôr spôsobilo hotovú paseku v špionážnej sieti Moskvy na Západe.

A zapríčinilo, že desiatky naverbovaných sovietskych agentov sa ocitli za mrežami, v prípade manželov Rosenbergovcov dokonca na elektrickom kresle. Za odmenu dostal Igor Guzenko a jeho rodina novú totožnosť, ale aj možnosť usadiť sa v Kanade a vládnu penziu. Zomrel v roku 1982.