SLÁVNI ŠPIÓNI: Špicľoval aj pápež: Prichytili ho v homosexuálnom bare, obklopoval sa chlapcami

Fleminga, Greena i Montiniho viac ako špionáž preslávilo iné povolanie.

Už z čias faraónov poznáme príbehy, keď dávni vládcovia Egypta vysielali svojich zvedov do susedných ríš prestrojených za obchodníkov, aby im doniesli správy o možných rivaloch. Babylončania využívali na špionáž poslov s darmi, ktorí sa tak ľahko dostali až do blízkosti panovníkov.

Čínsky generál Sun-c’ pol tisícročia pred naším letopočtom zdôrazňoval význam špiónov a upozorňoval, že ich treba dobre platiť a chrániť. O špionáži hovorí aj Biblia. Mojžiš poslal svojich zvedov do Kanaánu, aby zistili, čo ich tam po príchode čaká a na aký silný odpor narazia. Vyslal ich dokonca viacerých samostatne pre prípad, že by niektorého chytili, ale tiež preto, aby si mohol získané informácie porovnať.

Špionáž je jednoducho stará ako ľudstvo samo. Hovorí sa, že šaman, prostitútka a špión patria k trom najstarším remeslám na svete. Šamani prešli istým vývojom a stali sa z nich politici. Štetky a špióni sa nezmenili. Ernest Volkman v úvode svojej knihy Špióni napísal: „Je vecou názoru, ktorá profesia si získala najodpornejšiu povesť. Niet však sporu o tom, ktorá ju má najrozporuplnejšiu. Špióni sú striedavo zatracovaní a ctení, odmeňovaní i zabúdaní, vychvaľovaní aj zapieraní.“ V tajných službách, ako sa vznešenejšie hovorí špionážnym agentúram, pracovali rôzni ľudia.

Medzi nimi aj takí, ktorých viac než špionáž preslávilo niečo celkom iné.

Čítajte viac:

SLÁVNI ŠPIÓNI: Ich život sprevádzali osudové lásky, končili pred popravnou čatou

Otec Jamesa Bonda

Pri vyslovení mena Ian Fleming sa väčšine pred očami vynorí legendárny románový agent 007 James Bond. Menej ľudí však vie, že literárny otec neporaziteľného agenta bol tiež agent jej veličenstva. Narodil sa 28. mája 1908 v Londýne do váženej a bohatej rodiny. Jeho starý otec bol puritánsky Škót a známy bankár.

Otec, plukovník Fleming, člen parlamentu, padol na fronte počas prvej svetovej vojny. Ian študoval v Etone, kde bol lepší atlét než študent. Po škole sa zamestnal ako novinár a celkom sa mu darilo. Keď bol v roku 1933 korešpondent agentúry Reuters v Moskve na procese s britskými inžiniermi obžalovanými zo špionáže, požiadal o interview samotného Stalina.

Ten ho síce odmietol, ale veľmi zdvorilo a vlastnoručne podpísaným listom. Žurnalistiku, ktorá ho bavila aj vzrušovala, napokon opustil kvôli lepšie platenému miestu bankového úradníka v Gull and Company.

Čítajte viac:

SLÁVNI ŠPIÓNI: Prebehlíka z KGB upálili zaživa, smrť natáčali ako výstrahu na kameru

Do tajnej služby

Pred začiatkom druhej svetovej vojny, v máji roku 1939, pozval mladého bankového úradníka na schôdzku do starobylého a vznešeného londýnskeho hotela Cartlon admirál John Godfrey. Čerstvo vymenovaný riaditeľ tajnej služby v britskom námorníctve hľadal pobočníka a dostal tip na Fleminga. Ian ponuku prijal, čím úplne zmenil svoj život. Z bankového úradníka sa stal námorný poručík.

Nudné bankové čísla vymenil za vzrušujúce tajné informácie o nemeckej výzbroji, kapitánoch Hitlerových lodí a ponoriek či za podklady na bombardovanie nemeckých prístavov. V službách admirála prišiel do kontaktu s MI6 a MI5 aj s oddelením špeciálnych operácií, ktoré sa zaoberalo vysielaním parašutistov do tyla nepriateľa. Získal tak značný prehľad o organizácii a zákulisí špionážnej a kontrašpionážnej služby.

V lete 1941 odišiel, už v hodnosti korvetného kapitána, s admirálom Godfreym do USA, aby nadviazali spoluprácu tajných služieb. Išlo o chúlostivú misiu, lebo USA ešte vo vojne neboli. Riaditeľ FBI John Edgar Hoover sa s nimi dokonca odmietol oficiálne stretnúť, no dal príkaz, aby im ukázali laboratóriá, archívy, podzemné strelnice a učebne americkej tajnej služby.

Tento moment literárni historici označujú ako jeden z podnetov na neskorší zrod agenta 007, ktorý ešte zosilnel po tom, čo Fleming absolvoval výcvik agenta diverzanta v špeciálnej škole na brehoch kanadského jazera Ontario.

Čítajte viac:

SLÁVNI ŠPIÓNI: Bodka za aférami. Abel riadil agentov KGB

Na vlastnej koži

V USA sa Fleming spriatelil s kanadským milionárom William Stephensonom, ktorý mal neskôr na starosti diverznú činnosť proti Tretej ríši a viedol špionážnu školu v Oshawe. Fleming požiadal Stephensona, či by si nemohol výcvik vyskúšať. Stephenson súhlasil a neskôr vyhlásil, že Ian patril k najtalentovanejším žiakom.

Britský korvetný kapitán sa naučil nielen množstvo špionážnych trikov, ale pochopil aj taktiku a stratégiu tajných služieb. Ešte väčšmi sa zdokonalil po návrate do Anglicka, keď sa začal zaujímať o činnosť Hitlerovho najúspešnejšieho diverzanta podplukovníka SS Otta Skorzenyho. Metódy esesáckeho hrdloreza, známeho najmä oslobodením Benita Mussoliniho, ktorého väznili v hoteli na vrchole Gran Sasso, ho priviedli k myšlienke vybudovať známu sekciu 30, ktorá bola niečo ako armáda v armáde.

Mala výhody, o akých sa iným zložkám armády ani nesnilo. Sekcia 30 si po úspešných operáciách veľmi rýchlo získala uznanie admirality, keďže vďaka nej sa zachránili tisícky životov spojeneckých vojakov. Kúsky mužov z jednotky 30 sa neskôr stali námetom pre mnohé filmy. Útočili na citlivé body nepriateľa aj v situáciách, keď sa to zdalo nemožné. Na konci vojny, počas prepadu zámku pri nemeckom Tambachu, sa zmocnili celého nemeckého archívu vojnového námorníctva vrátane nemeckého admirála, ktorý tam práve niečo študoval.

Po skončení vojny sa Fleming chystal napísať dejiny špionáže. Namiesto toho vymyslel Jamesa Bonda. Dobrodružstvá agenta 007 mu priniesli slávu i bohatstvo. Vlastnil dom neďaleko Buckinghamského paláca, vilu na plážach v Sandwichi, prepychovú kanceláriu na Fleet Street a slávnu vilu Goldeneye na Oracabessa. No ako o úspešnom agentovi britskej tajnej služby o ňom málokto vedel. Zomrel päťdesiatšesťročný v Canterbury.

Čítajte viac:

SLÁVNI ŠPIÓNI: Poprava a doživotie. Tvrdí agenti Mossadu za zlyhania platia

Neznámy špión

O špiónovi Grahamovi Greenovi asi málokto počul. No spisovateľ Graham Green, to je čosi iné. Patrí medzi najvydávanejších, najprekladanejších aj najčítanejších autorov na svete. Prvotriednemu románopiscovi práve slobodné povolanie umožňovalo pracovať aj pre britskú tajnú službu.

Narodil sa 2. októbra 1904 v anglickom Berkhamstede v rodine riaditeľa prestížnej internátnej strednej školy. Spolužiaci ho inštinktívne považovali za nepriateľa, čím veľmi trpel. Dával preto prednosť samote a čítaniu kníh. Istý čas dokonca koketoval so samovraždou. S ukradnutým otcovým revolverom chodieval do parku za domom rodičov, kde hral ruskú ruletu.

Roztočil bubienok zbrane s jedným nábojom v komore, priložil hlaveň k spánku a stlačil spúšť. Ako neskôr povedal, spôsobovalo mu to nesmierne vzrušenie a radosť. Prežil, no skončil na psychiatrii. Počas štúdií histórie na Oxforde prešiel do opačného extrému. Viedol búrlivý život, opíjal sa do nemoty a škola bola len niečo, čo mu vypĺňalo čas medzi jednotlivými žúrmi.

Do toho obdobia sa datujú aj jeho ďalšie výčiny, za ktoré si vyslúžil nálepku pokrytca. Ide napríklad o vstup do komunistickej strany, v ktorej vydržal len mesiac, či konvertovanie z anglikánskej viery na katolícku, z ktorej sa však často vysmieval. Ako vzorný katolík sa zďaleka nesprával. Upokojil sa až po skončení školy, keď spoznal svoju budúcu manželku Vivien Dayrell-Browningovú a najmä, keď začal pracovať ako novinár v časopise Times a zároveň písať prvý úspešný román Človek v človeku.

Čítajte viac:

SLÁVNI ŠPIÓNI: Kam čert nemohol, tam poslal ženu. Špiónky, o ktorých ste nevedeli

Exotický excentrik

Niektorí Greenovi kritici píšu, že sa stal známym ani nie tak vďaka svojej tvorbe ako vďaka svojmu škandálnemu životu. Pravda, väčšina odborníkov o Greenových spisovateľských kvalitách nepochybuje, no neodmieta ani jeho označenie za exotického excentrika. Možno pritom išlo len o zásterku tajného agenta. Táto kapitola Greenovho života je stála nejasná.

Keďže ide o tajné služby a jeho pôsobenie v nich, nemožno sa tomu zas až tak čudovať. Na konci tridsiatych rokov začal Graham Green veľa cestovať, čo vraj nijako nesúviselo s jeho prácou pre Secret Servis. Údajne len zbieral námety na knihy. Európu prešiel pred vypuknutím vojny krížom-krážom. Počas vojny, v rokoch 1941 až 1943, bol oficiálne zamestnancom ministerstva zahraničia a pôsobil v Sierre Leone, no to už bol agent MI6.

Ako sa zdôveril, bola to nekonečná nuda. Tvrdil, že prirovnať tento stredoafrický štát k ospalej diere by bolo veľkým preháňaním jeho významu. Hlavné mesto Freetown bolo podľa neho vzrušujúce a romantické asi ako preteky korytnačiek. Po pár vylomeninách, ktorými sa snažil spestriť si život, ho radšej stiahli do Londýna a zaradili do kontrarozviedky, kde mal hrať dvojitého agenta a podstrkovať Nemcom plány vojenských operácií, ktoré sám vymýšľal.

Aj tam ho čoskoro označili za problémového človeka. Vraj preto sa s ním po vojne britská tajná služba s radosťou rozišla. Či to však tak bolo aj v skutočnosti... V povojnových rokoch totiž Greenova cestovateľská vášeň znovu prepukla. A navštevoval prakticky výhradne politicky a hospodársky problematické krajiny, najmä štáty s autoritatívnymi a diktátorskými režimami.

Opäť údajne s jediným cieľom - získavať námety na ďalšie romány. Ako svetoznámy autor mal všade dvere otvorené. Navyše, po vyjdení knihy Náš muž v Havane, ktorá rozzúrila vedenie britskej tajnej služby do takej miery, že vážne uvažovalo o obvinení spisovateľa z porušenia zákona o ochrane služobného tajomstva, by málokto veril, že MI6 Greena ďalej zamestnáva.

Náš muž v Havane totiž svojím spôsobom až neuveriteľne zosmiešnil britskú tajnú službu a jej praktiky. Z obvinenia však napokon nič nebolo. Green dvakrát navštívil Československo. Najprv v roku 1948 a potom po sovietskej okupácii v roku 1969. Teda vždy vo veľmi chúlostivých obdobiach, v časoch politicky pohnutých. Počas druhej návštevy sa stretol aj s Václavom Havlom. Patril k podporovateľom Charty 77 a bol členom jej medzinárodného výboru. Zomrel osemdesiatšesťročný 3. apríla 1991 vo švajčiarskom Vevey.

Zverbovanie budúceho pápeža

Keď začiatkom roka 1944 prišiel dvadsaťsedemročný poručík americkej spravodajskej služby OSS James Jesus Angleton do Ríma, neprichádzal do neznámeho prostredia. Budúci muž číslo dva v americkej CIA strávil väčšiu časť rokov dospievania v Taliansku. Bol syn riaditeľa Talianskej národnej banky, ktorý svojho potomka poslal ešte pred vojnou študovať do USA na prestížnu univerzitu v Yale. Do Večného mesta sa Angleton vrátil ako šéf oddelenia X2, inými slovami, kontrašpionáže.

Mal za úlohu pozdvihnúť morálku tamojších agentov, ale najmä posvietiť si na podozrivú operáciu Vessel. Američania totiž platili nemalé peniaze neznámemu zdroju, ktorý im dodával správy údajne priamo z okolia pápeža Pia XII. Informácie boli presné, no Američanom sa napriek tomu niečo nepozdávalo. Chceli aspoň približne vedieť, kde sa ich zdroj v spletitej hierarchii Vatikánu nachádza. Angletonovi sa podarilo niečo takmer neuveriteľné.

Získať na spoluprácu s OSS tajomníka Pia XII. Giovanniho Battistu Montiniho, budúceho pápeža Pavla VI. Ako to mladý kontrarozviedčik dokázal, nie je jasné. Angleton ani Montini to nikdy neprezradili.

Pápežská kariéra

Montini sa narodil v dedine Concesio pri Brescii ako druhý syn v rodine váženého advokáta, obchodníka, vydavateľa a šéfredaktora katolíckeho denníka Cittadino di Brescia. Vyštudoval za kňaza a neskôr absolvoval pápežskú Akadémiu cirkevných šľachticov, čo bola, a dodnes je, liaheň vatikánskych diplomatov.

Istý čas pôsobil v pápežskom štátnom sekretariáte, až kým sa nestal tajomníkom Pia XII. V roku 1954 už bol milánsky arcibiskup a o štyri roky neskôr, 8. decembra 1958, ho nový pápež Ján XXIII. vymenoval za kardinála. Po jeho smrti v roku 1963 nastúpil na stolec svätého Petra. Išlo o jedno z najkratších konkláve v dejinách cirkvi.

Ako pontifex zrušil index zakázaných kníh. Názov Svätého ofícia, ktoré bolo nasledovníkom stredovekej inštitúcie pre inkvizíciu, zmenil na Kongregáciu o náuke viery. S veľkou opatrnosťou pokračoval v zbližovaní s východným blokom v intenciách svojho predchodcu Jána XXIII., ktorý mal prezývku Červený pápež.

Už počas života Pavla VI., ale najmä po jeho smrti v roku 1978, sa hovorilo o jeho homosexualite. Ako milánskeho arcibiskupa ho dokonca prichytila polícia v civilnom oblečení v podniku, kde sa schádzali gayovia. Po celom Taliansku sa tiež šepkalo o jeho vzťahu s istým známym hercom, ktorý mal vždy otvorené dvere do Apoštolského paláca, ako aj o mnohých zženštilých mladíkoch, ktorí získali miesto vo vatikánskom aparáte zásluhou kardinála Montiniho.

Spolupráca s Angletonom

Homosexualita bola v tých časoch veľmi chúlostivá otázka. Gayovia boli preto ľahko zraniteľní a vydierateľní. Tobôž v cirkevnej hierarchii, ktorá považovala homosexualitu za smrteľný hriech. Či Angleton využil túto Montiniho slabinu na jeho zverbovanie, sa síce už nikdy nedozvieme, ale je to pravdepodobné. Hovorí sa, že to neskôr využila aj KGB. Montini pomohol Angletonovi objasniť operáciu Vessel, keď ho priviedol na stopu novinára Virgilia Scattoliniho, ktorý stál za celým podvodom a správy pre OSS si vymýšľal. Odhalenie Scattoliniho prinieslo Angletonovi zaslúženú slávu. V spolupráci s Montinim pokračoval. A veľmi úspešne. Keď v roku 1948 hrozilo, že v Taliansku sa po voľbách dostanú k moci komunisti, CIA spustila rozsiahlu kampaň, aby tomu zabránila. Investovala do akcie milióny dolárov. Angleton sa obrátil so žiadosťou o pomoc na agenta Montiniho, ktorý bol vtedy už milánsky arcibiskup. Montini zmobilizoval zdroje vo Vatikáne aj po celom Taliansku, aby operáciu CIA podporili. Komunistom sa napokon nepodarilo zvíťaziť, na čom mal nespornú zásluhu americký agent vo Vatikáne, ktorý o pár rokov zasadol na svätopeterský stolec ako pápež Pavol VI.